Husľový virtuóz Dalibor Karvay: Syn je teraz naším dirigentom
"Mám také špeciálne tlmítko, volá sa to aj hotelová sordinka, ktorá nikoho neruší a môžem po nociach trénovať," konštatuje umelec, otec dvojročného Finna.
Zázračné dieťa – život s touto nálepkou je o veľkej zodpovednosti a drine. Dalibor priznáva, že okrem spánku mu husle zabrali dvadsaťštyri hodín denne a dnes zbiera ovocie svojho úsilia. Neľutuje, podarilo sa mu presadiť sa v hudobnom svete, koncertuje na všetkých kontinentoch, pôsobí ako koncertný majster Viedenských symfonikov a pedagóg na prestížnej umeleckej škole. No sám tvrdí, že staviť na jednu kartu je veľký risk a rodičia by mali deti viesť všestrannejšie. S rodinou žije vo Viedni a pred dvoma rokmi sa stal otcom.
Dalibor, približne vo veku vášho syna ste začali hrať na husle... Predpokladám, že syn sa už zoznámil so sláčikom, alebo sa mýlim?
Nemýlite, vyrastá v rodine huslistov, tak prirodzene si chce vyskúšať, čo vidí a občas aj povie, že si chce „zahrať“. Manželka vytiahne husle a Finn ťahá sláčikom svoje tóny. Ja som začal hrať, keď som mal tri a pol roka, Finn mal nedávno dva roky, na reálne hranie má z toho pohľadu čas, ale počúva ma rád, keď cvičím, alebo keď k nám prídu študenti. Uvidíme, dokedy sa mu to bude páčiť.
Bábätká si vraj pamätajú, čo počúvali ešte v brušku, tak si to overíme v praxi. Hrali ste synovi konkrétnu skladbu, ešte kým sa narodil a reaguje na ňu doteraz?
Žiadnu špeciálnu pesničku som mu nehral, počúval skladby, ktoré som musel natrénovať. Synovi ale púšťame piesne – slovenské, české, poľské, keďže manželka je zo Sliezska. Je to malé dieťa, takže jeho najobľúbenejšia skladba je Old MacDonald a ešte si obľúbil aj Radeckého Pochod. Tieto sú momentálne jeho naj.
Magdaléna Rybáriková: Na dieťa som musela dozrieť
Nabitý program virtuóza a pedagóga vs. dieťa – ako ste si poradili s časovým manažmentom? Brávate rodinu so sebou na turné?
Musím povedať, že je to veľmi náročné. Mám plné úväzky v orchestri aj na škole, do toho sólové koncerty. Cvičím často v noci, aby som viac času mohol byť s rodinou. Mám také špeciálne tlmítko, volá sa to aj hotelová sordinka, ktorá nikoho neruší a môžem po nociach trénovať. Nie je jednoduché brať rodinu na turné, toho času, ktorý by som im popri generálkach a koncertoch mohol venovať, je naozaj málo, ale ak máme koncerty blízko mojich alebo manželkiných rodičov, ideme spolu.
Ste výnimočný huslista, ale nič neprichádza len tak, sú to hodiny a hodiny, celé roky námahy. Keď sa obzriete spätne na svoj život zázračného dieťaťa – prišli ste o niečo?
Husle a hudba ako taká mi dali veľmi veľa. Som rád, že som si to vybral ako svoju životnú cestu. Bolo obdobie, keď som husliam venoval dvadsaťštyri hodín denne, okrem spánku som nerobil nič iné, len cvičil. V určitom veku som možno o niečo prišiel, ale keď chce človek robiť niečo na vysokej úrovni, neráta minúty, dni, cvičí celý čas a takto som na sebe pracoval naozaj niekoľko rokov.
Talent je veľký dar. Rodičia výnimočných detí často nevedia, ako s ním pracovať, alebo ho podcenia, alebo to prepália... Čo by ste im z pohľadu výnimočného dieťaťa a už aj ako otec odkázali?
Ono je to naozaj ťažké a veľmi individuálne. Z môjho pohľadu je dôležité, aby rodičia deti vychovali všestranne, pretože keď idú len jedným smerom, je to dnes veľký risk. Skvelých umelcov a talentovaných ľudí je veľmi veľa, tých, ktorí to dotiahnu ďaleko ako sólisti, alebo majú miesto vo fantastickom orchestri, je, naopak, málo. Často sa stretávam s talentovanými tridsiatnikmi, ktorí sú nešťastní z toho, že im to nevyšlo, vsadili všetko na jednu kartu a majú problém sa uživiť. To je taká moja praktická rada, všestrannejšie rozvíjať dieťa. Samozrejme, ak ide o výnimočný obrovský talent a dieťa to chce robiť, treba ho podporiť a viesť.
Herečka Viki Ráková: Moji malí muži ma očarili
Urobili by ste niečo inak, alebo sa opýtam takto, privítali by ste, ak by „niečo inak“ urobili vaši rodičia?
Ja si myslím, že rodičia sa snažia urobiť to, čo si myslia, že je správne. Nemôžem svojim rodičom nič vyčítať. Robili všetko podľa možností, všetko, čo sa dalo, správne.
Dalibor, už ako 10-ročný ste začali študovať vo Viedni ako mimoriadny žiak vysokej školy. Keď si predstavím svoje desaťročné dieťa, hlava mi to neberie... Ako ste to zvládli, aké spomienky máte na toto obdobie?
Áno, študovať vo Viedni som začal ako desaťročný, na internát som odišiel ako trinásťročný a poviem pravdu, bolo to náročné. Nevedel som jazyk, musel som si všetky praktické veci vybavovať sám, nemal som tu nikoho. Býval som na internáte, kde neboli žiadni hudobníci, ale napríklad futbalisti z Rapidu Viedeň a pre nich bolo prinajmenšom zvláštne, keď ma videli cvičiť celé dni na husle. Bol som tam taká výnimka. No inú možnosť som nemal, inak so mnou profesor nechcel pracovať, musel som tam byť fyzicky. Vždy, keď mi zavolal, príď na hodinu, musel som byť pripravený ísť za ním.
Váš syn Finn je ešte maličký, nedávno mal dva roky. Viete si hypoteticky predstaviť, že by absolvoval rovnakú cestu ako vy – so všetkým dobrým aj zlým?
Uvidíme. Bol by som rád, ak by sa mu husle páčili, obaja s manželkou sme huslisti, ale tlačiť ho určite nebudeme. Podporíme ho v tom, čo si vyberie, čo ho bude baviť a hlavne, v čom sa on sám bude dobre cítiť. Ak to budú husle, budem len rád.
Váš život je výnimočný vďaka vášmu talentu. Iný režim, míľniky, ciele, disciplína... Myslíte si, že ako otec dokážete „zvoľniť“ a prijať aj inú cestu pre syna?
To je ťažká otázka, ale Finn mal len prednedávnom dva roky, takže teraz si v prvom rade užívame, že je s nami. Je dieťa. Hráme sa, prechádzame... To, čo bude, je ešte ďaleká budúcnosť. Potom o tom budeme premýšľať.
Vedeli ste, že: Dalibor Karvay dostal od Rakúskej národnej banky do užívania husle Stradivari – ročník 1694. Nástroj s nevyčísliteľnou historickou hodnotou.