Astrobiologička Michaela Musilová: Túžim letieť na Mars
Slovensko sa môže ako jedna z mála krajín hrdiť vskutku výnimočnou ženou, a tou je Dr. Michaela Musilová, PhD., MSC, astrobiologička a riaditeľka simulovaných misií na výskumnej stanici HI-SEAS v USA. Podarí sa jej dostať až na Mesiac či ešte ďalej?
Astrobiologička Michaela Musilová
Venujete sa astrobiológii na profesionálnej a špičkovej úrovni. Aká bola vaša cesta k tomuto povolaniu? Išlo o splnenie detského sna?
Bola to veľmi komplikovaná a náročná cesta. Áno, napriek množstvu prekážok je to určitým spôsobom cesta za detským snom stať sa astronautkou. Veľmi stručne povedané, musela som si celé štúdium sama financovať, takže som už počas strednej školy mala niekoľko prác naraz. Vždy som sa snažila získať čím najlepšie známky, aby som vyhrala všetky dostupné štipendiá. Dokonca sa mi podarilo osloviť množstvo charít, aby ma tiež podporili.
Takisto som sa nenechala odradiť, keď ma veľakrát ľudia odsúdili kvôli tomu, že som žena či zahraničná študentka, výskumníčka. Vďaka odhodlaniu a vytrvalosti sa mi podarilo dostať sa na prestížne školy ako University College London, California Institute of Technology a University of Bristol. Na každej univerzite som sa viac špecializovala, najprv na geológiu a astrofyziku, potom na mikrobiológiu, biochémiu aj glaciológiu. Počas štúdia v USA sa mi podarilo získať výskumný grant na výskum v NASA.
Mala som vtedy 21 rokov. Potom som získala aj ďalšie granty na výskum v polárnych oblastiach, púšťach a rôznych končinách po celej planéte, ako napríklad v Japonsku a na simulovaných misiách počas môjho doktorátu. Doteraz sa venujem astrobiologickému výskumu so zameraním na život v extrémnych podmienkach. Také extrémne živočíchy, aké môžeme nájsť napríklad v Grónsku, by sme dnes mohli teoreticky nájsť aj na Marse. Ak by ste chceli vedieť viac o mojej životnej ceste, celý môj príbeh si môžete prečítať v knihe Žena z Marsu.
V roku 2009 ste študovali na najlepšej technickej univerzite sveta California Institute of Technology. Ako spomínate na študentské časy?
Časy na CalTech-u boli veľmi zaujímavé, až surreálne. Na jednej strane som študovala na úžasnej univerzite, kde som mala prístup k svetovým vedeckým kapacitám. Mohla som pracovať v najmodernejších „labákoch“ a pracovať s extrémne vzácnymi vzorkami extrémnych živočíchov. Na druhej strane bol CalTech plný „nerdov”, ľudí, akých možno poznáte zo seriálu Teória veľkého tresku. Sú to študenti, ktorí sa zabávajú hádzaním počítačov zo striech budov a pálením televízorov. Nemôžem povedať, že som si s nimi veľmi rozumela. (smiech) Našla som si však kamarátky a kamarátov medzi doktorandmi, ktorí boli rozumnejší, a vytvorila som si tam aspoň aké-také zázemie.
Lekárka z Afriky: Materská je podľa mňa doktorát z pediatrie
Vášmu štúdiu ste obetovali všetok svoj čas aj peniaze. Vyslovene ste si to „vydreli“. Nemali ste niekedy chuť zahodiť všetko za hlavu a vydať sa ľahšou cestou? Ak áno, čo vám pomohlo nevzdať sa?
Určite boli časy, keď som svoju situáciu ťažko zvládala. Napríklad v čase, keď som pracovala pre NASA, som bola bezdomovkyňou. Keď som bola v USA cez vízum, nemohla som popri štúdiu pracovať. Všetky úspory som minula počas štúdia na CalTech-u, takže keď prišiel čas pracovať pre NASA, už mi nič nezostalo na nájom. Prvá výplata z NASA mi prišla až tri mesiace po nástupe do práce. Dovtedy som musela nájsť nejaký spôsob prežitia. Spať u cudzích ľudí skoro každú noc v rámci „couch surfingu” (pozn. red. medzinárodná sieť ľudí, ktorá umožňuje bezplatne poskytnúť a nájsť si ubytovanie) bolo psychicky dosť náročné, keďže som sa bála o vlastnú bezpečnosť. Jediný raz, keď som z toho všetkého skoro skolabovala a nechala všetko tak, bolo rok po práci v NASA. Napriek mojej nesmiernej snahe som nemala dosť peňazí, aby som si dokončila magisterské štúdium. Spravila som pre to všetko, ale aj tak mi peniaze nestačili.
Chytila ma úzkosť a rozplakala som sa. Potom som si ale uvedomila, že preto, aby som úspešne dokončila štúdium s vyznamenaním, som už spravila strašne veľa, získavala som granty a pripravovala množstvo výskumných projektov. Nemohla som to po všetkej snahe a obetách len tak vzdať. A tak som prekonala úzkosť a začala som hľadať nejaký záložný plán. Rozhodla som sa požiadať o pomoc svojich profesorov. Tí ma odporučili dekanke, ktorá už o mne vďaka mojim študijným a výskumným výsledkom vedela. Keď som jej úprimne o všetkom porozprávala, hneď ma podporila a cez univerzitu sa nám podarilo získať grant pre výnimočných študentov v úzkosti, ktorý ma zachránil. Odvtedy si vždy poviem, že sa nesmiem vzdávať, pretože riešenie určite existuje. Všetka moja snaha za to stojí.
Ste riaditeľkou výskumnej stanice HI-SEAS, kde organizujete simulované misie na Mesiac a na Mars. Priblížte nám, prosím, čo zahŕňa vaša práca, aby sme si to lepšie vedeli predstaviť. Čo máte na starosti, čo riešite na každodennej báze a čo občas?
Ako riaditeľka mám veľmi rôznorodú prácu. Spolupracujem s vesmírnymi agentúrami ako NASA, firmami a inými vedeckými organizáciami z celého sveta. Vyberám ľudí do posádky a výskumné projekty, ktoré realizujeme počas simulovaných misií. Niekedy si ma vesmírne agentúry vyžiadajú ako veliteľku misií, vtedy sa misií zúčastňujem tiež. Každý deň je iný, pretože každá misia má iné zameranie. Stále je čo robiť, ak nie pre misie, tak pre popularizáciu a medzinárodné spolupráce. Často cestujem prednášať po celom svete a pracujem s celosvetovými médiami, ktoré majú záujem o moju prácu a výskum.
Inšpiratívna mama: Deti učí doma, žije a varí s chuťou
Človek si prácu veliteľky predstavuje možno až príliš vznešene. Vy sa pritom bežne staráte aj o pokazené toalety. Ako fungujú počas simulovaných misií?
Pre mňa ako veliteľku je najdôležitejšie, aby moja posádka bola zdravá, šťastná, aby dobre vychádzali všetci spolu a aby úspešne uskutočnili svoje výskumné projekty. Preto je potrebné občas sa trochu aj obetovať pre dobro posádky. Ak sa všetci desia opravy toaliet, tak sa vždy dobrovoľne prihlásim, že sa o to postarám. Posádka vie, že sa nad nich nevyvyšujem a že som ochotná priniesť aj takéto obety. Veľmi si to cenia. Samotné toalety sa líšia podľa výskumnej stanice.
Na HI-SEAS je kompostová toaleta, kde sa odpad recykluje vďaka mikróbom, ktoré ho spracujú. Ak sa však posádka nestará dobre o mikróby, tak sa toalety môžu pokaziť a vtedy sa môže celá stanica kontaminovať. V žiadnom prípade nechcem, aby sa to stalo, pretože by to ohrozilo zdravie všetkých.
Aké je to žiť v simulovaných podmienkach?
Počas simulovaných misií žijeme a pracujeme, ako keby sme boli skutočne na Mesiaci či Marse. Musíme žiť uzavretí na malej stanici s priemerom 12 metrov, von môžeme ísť len v skafandri a komunikácia „so Zemou” je nesmierne obmedzená. Je to určitým spôsobom ako žiť v dlhodobej karanténe, len musíme jesť vysušené astronautické jedlo a nemôžeme zdvihnúť telefón ani zavolať svojim blízkym.
Všetko je nesmierne limitované – množstvo vody, jedla a ostatných materiálov, ktoré môžeme používať. Predstavte si sprchovať sa len s jedným litrom vody v kýbliku raz do týždňa. Prvé posádky na iných planétach to nebudú mať ľahké a my sa snažíme zistiť, či to za takých podmienok prežijú a čo ešte všetko musíme preskúmať, aby skutočné misie boli úspešné.
Je reálna šanca, že sa ako Slovenka dostanete do vesmíru?
Žiaľ, práve moja národnosť je v súčasnosti najväčšou prekážkou dostať sa do vesmíru. Zatiaľ sa Slováci nemôžu ako astronauti hlásiť do žiadnej vesmírnej agentúry. Už veľa rokov spolupracujem s rôznymi slovenskými organizáciami, ako napríklad Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), aby sme Slovensko dostali do Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Až potom budeme mať takúto možnosť. Ak všetko pôjde, ako má, vďaka našej snahe by sme sa mohli stať pridruženým členom ESA už tento rok. Jedinú inú možnosť, ktorú mám, je zmeniť občianstvo a stať sa napríklad Američankou, aby som sa mohla hlásiť ako astronautka v NASA.
Na Slovensku ste patrónkou vzdelávacieho programu Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. Ako vnímate záujem dnešných mladých ľudí o vedu, vesmír, resp. o poctivé štúdium?
Skoro každý deň mi píšu mladí ľudia z celého sveta. Buď mi kladú rôzne otázky spojené s vesmírom a vedou, alebo sa ma pýtajú, ako sa môžu dostať k práci, akú mám ja. Veľmi ma teší ich záujem a je zrejmé, že veľa mladých ľudí robí všetko preto, aby sa naučili množstvo vecí mimo toho, čo sa učia v škole. Neplatí to pre všetky deti, ale vnímam radosť z možnosti pracovať s množstvom detí z celého sveta a vďaka nim mám veľkú nádej, čo táto generácia dokáže.
Za vášho pôsobenia ako veliteľky sa počet žien, ako aj ľudí z menšín zvýšil. Vnímate váš vplyv na posilnenie žien nebáť sa vstúpiť možno do predtým prevažne mužského sveta?
Veľmi dúfam, že to tak je. Vidím to na množstve žien, ktoré sa hlásia na misie, ale aj na množstve študentiek a mladých vedkýň, ktoré sa vydali na dráhu astrobiológie. Pravidelne mi chodia správy o tom, ako som ich inšpirovala nebáť sa ísť za vlastnými snami a zdolávať prekážky.
Som mentorkou mnohým ženám z celého sveta a mám veľkú radosť z toho, že takých žien a dievčat je stále viac a viac. Niekedy ľudia jednoducho potrebujú vidieť vzory ľudí podobných im, ktorí uspeli v tom, čo ich zaujíma. Takisto treba otvoriť dvere, ktoré sú veľakrát zamknuté pre ženy a menšiny. Som nesmierne šťastná, že som teraz v pozícii otvárať takéto dvere do veľmi vzácneho sveta vesmíru a simulovaných misií.
Stretávali ste sa s predsudkami, že žena, a ešte k tomu z nejakého neznámeho Slovenska, nemá šancu v tejto brandži?
Áno, pravidelne. To bola okrem financovania štúdia a výskumu pre mňa jedna z najväčších prekážok. Keď som si však vybudovala silnú reputáciu v zahraničí, tak už to nikto neriešil. Teraz si veľa ľudí v USA myslí, že som Američanka, pretože mám dosť silný americký prízvuk v angličtine. Na Slovensku som ale, žiaľ, mala najväčšie problémy s tým, že som žena vedkyňa. Stretla som sa s vydieraním, dokonca klamstvami šírenými o mne v médiách. Je to jeden z dôvodov, prečo som na Slovensku po doktoráte nezostala, hoci som sa sem na nejaký čas cielene po štúdiu vrátila.
Čo vás z celého vesmíru fascinuje najviac?
Fascinuje ma sám osebe, pretože o ňom vieme veľmi málo, a pritom sme jeho súčasťou. Pokojne by inde vo vesmíre mohol existovať život a nič o tom nevieme. Vesmír ponúka nekonečné možnosti na skúmanie a to je pre zvedavých vedcov ako ja veľká motivácia.
Katarína Olíková: Neočakávaj a neplň očakávania. Iba buď.
Aký je váš nesplnený sen? Respektíve, prijali by ste vlastnú planétu B612?
Môj hlavný nesplnený sen je ísť robiť výskum do vesmíru, ideálne na Mars. Ešte stále na tom pracujem a budem sa snažiť celý život. Ak by sa mi to aj nepodarilo, tak veľmi dúfam, že aj mojou snahou sa to podarí ďalším Slovákom a Slovenkám. Vlastnú planétu, mesiac, asteroid či kométu by som určite rada prijala. Bola by to pre mňa veľká česť.
Fotogaléria
