Zo života mamy: Bola som bezradná
Moja mama mi bola oporou, keď už som nevládala ďalej. Povzbudila ma, pomohla, poľutovala ma.
Som mama dvoch dcér, volám sa Nikol, mám 27 rokov. Staršia Agátka mala v máji 3 roky, mladšia Tatianka sa narodila v januári tohto roku, mala 8 mesiacov. Naše dcéry sú celý môj svet, neviem si bez nich predstaviť jeden jediný deň. Ale mala som aj ťažké chvíle.
Príbeh Barbory: O dvoch deťoch krátko po sebe
Túžba po bábätku
Agátka bola naše vytúžené, vymodlené bábo. Psychika je vážna vec a čím viac sme chceli, tým viac sa nám nedarilo. Keď už som to vzdala a povedala si, že si nájdem novú prácu a dieťa budem riešiť neskôr, vtedy to prišlo. Na teste boli dve čiarky. Tu neskutočnú radosť vám ani nemusím opisovať. Po toľkých negatívnych testoch zrazu toto??! A navyše, už som mala za sebou aj jeden potrat. Bola som veľmi šťastná. Tehotenstvo našťastie prebehlo fajn a týždeň pred termínom sa nám narodila krásna, hlavne zdravá dcérka Agátka.
Keď mala rok aj trištvrte, zostala som opäť tehotná. Tešili sme sa, že sa opäť rozrastieme o ďalšieho člena. Chcela som dievčatko. Od mala som túžila mať dve blonďavé dcérky ( ako som bola ja so sestrou), ktoré sa budú ľúbiť, chrániť a spolu hrať.
Ale nestalo sa tak. V 9tt doktor oznámil, že srdiečko prestalo biť, dieťa má vývojovú vadu. Bola som nešťastná, zúfalá a vravela som si: prečo sa to stalo opäť?! Prečo práve ja musím ísť dvakrát na prerušenie? Jediné, čo ma držalo nad vodou bola moja dcéra. Vďaka nej som sa asi cez to tak dobre preniesla. Asi to tak malo byť, bábo by bolo choré tak to príroda sama zariadila.
Všetko sa deje pre niečo, mali sme v osude napísané niečo iné.
Skutočný príbeh: Môj Jahmari je zázrak
Dieťatko z "koronačasov"
Snažila som sa nemyslieť na smútok a začala som cvičiť ( veľmi ma to bavilo), už som videla aj výsledky a prišla korona. Život zrazu zastal, nikam sa nedalo ísť, nič sa nedalo robiť. Pre nás to dopadlo tak, že som po 4 mesiacoch zostala opäť tehotná :). Nečakala som, že budeme mať také šťastie a podarí sa nám to hneď, tak krátko po potrate.
Na Tatianku sme sa tešili. V deň termínu sa nič nedialo. Už som bola nervózna, nešťastná (pri oboch som pribrala 23kg), bola som zavodnená, nohy mi opúchali do mega rozmerov. V zime som si nemala čo obuť, išlo má poraziť. Nakoniec som porodila deň po termíne o 12:05. Bez epidurálky, bez vyvolávačky a bez poranenia.
Muž bol pri oboch pôrodoch a bola to veľká opora. Ďakujem mu za to. Pomáhal mi chodiť, sprchoval ma, držal mi kyslík. Nakoniec aj prestrihol pupočnú šnúru.
Sestričky
Zoznámenie sestričiek bolo dojemné. Agátka ju chcela hneď v pôrodnici vybrať z vajíčka a vystískať. Doma sa od nej ani nepohla, vyobkladala ju s hračkami a pozerala na ňu. Vôbec nežiarlila, bola úžasná.
Muž mi doma s nimi pomáhal, kým sme sa ako tak zabehli. Bol na očr. Len čo nastúpil do práce nakazil sa koronou, po piatich dňoch som to už mala aj ja. Našťastie sme mali minimálne príznaky. Takže sme boli zase spolu doma a vďaka Bohu, jeho pomoc bola fakt na nezaplatenie. Tánička nemala režim, v noci bola každé dve hodiny hore na papanie a vďaka nemu som aspoň ráno mohla dospať. Mohla som si trochu oddýchnuť. Bez manžela by to bolo veľmi ťažké.
O Nataške, ktorá sa z bruška poponáhľala...
Tánička bola náročné bábätko
Tani od malinká trápilo bruško, aj ju bolievalo v noci, ale najmä čo sa týka odgrgnutia. Pamätám si, že mala asi dva týždne a my sme s ňou od 21h chodili na rukách do 23h nech si uľaví, prehadzovali sme si ju medzi sebou, menili polohy a ona len plakala a plakala, nakoniec zaspala už hotová od únavy. A takto sme to mávali každý večer. Bol to masaker. X krát som bola zúfalá, všetko by som radšej vzala na seba. Cez deň spávala na figu a večer nemohla zaspať kvôli jej brušku. Bolo to strašné obdobie a trvalo veľmi dlho.
Na večer som sa vôbec netešila, vždy som sa bála toho, koľkokrát ju zas budem nosiť, prenášať, zdvíhať... Dni mala urevané, lebo spánkový deficit sa odrazil na tom, že nebola pokojná. O sebe ani nehovorím.
Bola som neskutočne vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Bývala som zúfalá, plakala som aj nadávala. Chodila som rozdýchavať vedľa do izby. Taká bola vytúžená a taká náročná. Bolo to ťažké obdobie.
Ale dočkali sme sa. Aj to grganie je za nami, aj to neskutočné denné vrešťanie prestalo. Konečne sedí, papá, zahrá sa a je to vyškerene zlaté decko. Sestričky sa ľúbia nadovšetko, zahrajú sa, pomaznajú a ja som konečne spokojná. (Verím, že si to nezakríknem!). Už ma aký-taký režim, aj spánok sa zlepšil.
Všetko raz prejde, mamy
Píšem preto aby som povzbudila zúfalé matky, lebo materstvo nie je ľahké. Je to ťažké, stále niekto niečo od vás chce a vy nemáte na seba ani chvíľu čas. Obetujeme sa pre rodinu, pre naše deti. Mnohokrát som si vravela, že som asi zlá matka. Keď som si už nevedela rady. Ale je to tak, každé dieťa je iné, preto vyžaduje odlišný prístup.
Je to náročné vstávať ráno po prebdenej noci a postarať sa o domácnosť a ďalšie dieťa. Prešla som si aj pádmi, ale vždy som sa postavila a išla ďalej. Aj vďaka môjmu mužovi, aj vďaka mojej rodine. Moja mama mi bola oporou keď už som bola bezradná. Povzbudila ma, pomohla, poľutovala ma.
Teraz keď sa pozriem spätne som veľmi šťastná za to, že už je to za nami a za to, že máme zdravé a šikovné dcéry. Toto všetko ma zocelilo a ako som vždy vravela mužovi, ešte stále môže byť horšie. Máme zdravé dcéry.
Materstvo je beh na dlhú trať a ja držím každej matke palce, aby to zvládla tak ako si predstavuje. My ženy sme silné, zvládneme všetko.