Úprimné vyznanie jednej z nás: Nebola som rozkošnou tehuľkou. Vážila som viac ako metrák
Stopäť kíl. Áno, presne toľko som vážila krátko pred pôrodom svojho druhorodeného syna Adama.
Dúfam, že tento článok si jedného dňa prečíta aj moja dcéra. A pochopí skôr než ja, keď som sa vo svojich 33 rokoch stala dvojnásobnou mamou, že naše ženské telo je vzácny dar. Bez ohľadu na to, že počas tehotenstva a krátko po ňom netušíme, kto je tá cudzia pani v zrkadle s telom, ktoré snáď ani nepatrí nám...
Hanba a vina ma bičovali
Stopäť kíl. Áno, presne toľko som vážila krátko pred pôrodom svojho druhorodeného syna Adama. Trojciferné číslo, aké sa nahlas nevyslovuje. A ak sa aj náhodou povie, tak určite nie s hrdosťou v hlase. Hanba, previnilosť, sebanenávisť, ľútosť, odpor, strach. Všetky tieto silné pocity dôverne poznám. V súvislosti s premenami svojho tela počas tehotenstva som ich zažívala pomerne často. Tajne, navonok nikto nič netušil.
Veď od tehuľky sa očakáva, že bude stelesnením Budhu, vyrovnaná, pokojná, spokojná. Moje čoraz vypuklejšie bruško sa mi páčilo a každé ráno som si ho obzerala v zrkadle. Bola som šťastná, že sa v mojom tele vyvíja zdravé bábätko, hoci lekári mi nedávali šancu otehotnieť prirodzene — pri prvom ani pri druhom dieťati. Obe deti sa v mojej maternici ocitli prirodzene, ale to je iný príbeh. Skrátka, na bábätko som sa tešila, s prijatím môjho zväčšujúceho sa tela to bolo horšie. Nie, že by som mala celý život modelkovské miery, ale s každou ďalšou striou a kilečkom počas prvého i druhého tehotenstva, som sa vzďaľovala sama od seba. Od toho, kto som si myslela, že som.
A v zrkadle na mňa hľadela celkom cudzia osoba. Ktorá mi nepripadala príťažlivá a ktorá nebola mnou. Ktorá mi nezriedka pripadala odporná, neznášala som ju. Ktorú som vo svojom živote jednoducho nechcela.
Plakala som v skúšobných kabínkach
Nechápala som, ako sa mi to mohlo stať. Vážiť vyše metrák. Ja?! Na kilá, ktoré ešte nestihli zísť dole po prvom pôrode, sa nalepili ďalšie kilá a efekt snehovej gule bol na svete. Hoci krátko pred-tým, než som druhýkrát otehotnela, som už opäť celkom intenzívne behávala — priemerne 7 kilometrov tak trikrát do týždňa — vravela som si: Nemôžem ešte znovu otehotnieť, keď som taká veľ-ká a ťažká!“ Ešte nie, ešte musím trochu zhodiť. Vrátiť sa do formy pred prvým pôrodom, do formy, aká mi je blízka. Aby som to bola znovu JA.
Ako sa to hovorí? — Čomu odporuješ, to sa stane. A tak som pri druhom tehotenstve už v treťom mesiaci vyzerala, že ťahám na šiesty. Takmer nič z pôvodného šatníka som neobliekla. V obchodoch mi neboli dobré ani najväčšie veľkosti a v skúšobných kabínkach som si párkrát z chuti poplakala. Na niekoľkých tehotenských nohaviciach so zvýšeným pásom, objednaných z internetu, dodnes visí visačka. V lete sa ma okolie pýtalo, kedy už porodím... Evidentne to už mám za pár, však?
No keď som odpovedala, že termín je až koncom októbra, div že sa neprežehnávali. V očiach súcit, údiv, poniektorí aj pohŕdanie. Riešil to fakt každý, od kamarátov až po poštárku či susedu z bytovky.
V októbri, ku koncu tehotenstva, som nosila dreváky, hoci udrela typická jeseň s vetrom, sychravosťou a dažďom, lebo som nič iné neobula, dokonca ani gumáky. Keď sme sa vybrali v tom období do kaviarne či reštaurácie, musela som hľadať lavice na sedenie, pretože do štandardnej stoličky s operadlom alebo kresla som sa nenapchala. Akože vážne, nevopchala som sa do stoličky, presne ako tí obézni ľudia na letiskách alebo v amerických filmoch! Prestala som iniciovať stretnutia s kamarátmi, pretože som nechcela, aby ma v tejto podobe videli. Hanbila som sa. A nechcela som, aby sa za mňa tajne hanbil môj muž.
Príbeh Zdenky:„Zmamičkovela som a takmer som prišla o manžela...“
Nebola som rozkošnou tehuľkou
Mimochodom, to bolo zo všetkého úplne najhoršie. Najviac ma bolelo, že nie som ten typ rozkošnej tehuľky, čo má sériu fotiek v sexi negližé, ale že som skrátka VEĽKÁ. Veľká a nepríťažlivá. Keby som svoju hmotnosť a výzor riešila len sama v sebe, to by som ešte prežila. Koniec koncov, riešim to v sebe celý život asi ako každá žena, hoci kedysi som mala osí pás a krivky na správnych miestach. Ale tie pohľady a poznámky okolia sa jednoducho nedali ignorovať. Bolelo to. Veľmi.
Bolo mi to vrcholne trápne, a tak som po čase začala odpovedať vyhýbavo alebo som mala tendencie obhajovať sa či ospravedlňovať: Som úplne obyčajná, bežná žena, ktorá sa len rozšírila a natiahla do všetkých smerov. Moje telo sa prispôsobovalo tej krásnej malej ľudskej bytosti tam dnu tak, ako to potrebova-la. (A nie, skutočne to nebolo o tom, že by som sa nekontrolovateľne vyžrala a každý večer pred spaním sprášila štyri krémeše a zapíjala ich uhorkovou šťavou). Moje bábätko jednoducho potrebo-valo, aby som bola veľká.
Instagram po pôrode je smrť!
Vo všeobecnosti sa očakáva, že dieťa nám postavu pokazí. Kilečká, strie, jazvy, ovisnuté brucho i prsia z dojčenia, pokazené zuby i pleť, pigmentové škvrny či kruhy pod očami či zúfalo riedke vlasy, ktoré už ani z rýchlika nepripomínajú tú kedysi hustú, lesklú hrivu. Zoznam „strát” by mohol pokračovať. Každú mamičku trápi niečo iné. Občas – najmä keď máme deň blbec – je fakt ťažké pozerať sa na seba do zrkadla a uvedomovať si, akú daň sme zaplatili za to, že do nášho života prišiel ten rozkošný uzlíček lásky.
O to viac, že v období krátko po pôrode, keď je to s naším výzorom naj-biednejšie, máme sotva čas samy na seba, na výživu tela i duše. Definuje nás každodenná tepláková kultúra, ovracané či oslintané tričko, tehotenské legíny s vyšším pásom, ktoré sme sa zaprisahávali prestať nosiť po pôrode, no nosíme ich stále, vlasy maximálne do vrkoča a tej cudzej, unavenej ženy v zrkadle sa pýtame: Kam sa podelo naše staré JA? Na nálade nám nepridajú ani dokonalé fotky celebritných mamičiek na Instagrame, ktoré už pár dní po pôrode vyzerajú šik a sexi ako zo žurnálu a my si, voľky-nevoľky, hovoríme: Ako to, že moje kilá „neodišli“ s mliekom?!
Telo je PRIATEĽ
Na svojej ceste som postrehla veľmi zvláštnu súvislosť – je možné, že sa v nej nájdete tiež. Bola som ťažká, pretože som celé tehotenstvo riešila ťažké veci — rekonštrukciu domu, práca, súkromné problémy — bolo toho veľa a primárne dostávala zabrať moja psychika. Otvárala som také Pandorine skrinky, že päťdesiatkilové telo by to neustálo. Ba ani šesťdesiatkilové. A tak som si nejako v procese uvedomila, že skutočnosť nezmením, dokážem zmeniť len to, ako sa na ňu dívam. Uvedomila som si, že moje telo je múdre a nechce mi zle. Nejde proti mne. Práve naopak.
V tehotenstve bolo mojím ochranným štítom, pred vonkajšími okolnosťami chránilo mňa i bábätko. A robí to celý život. Pomáha mi, ukazuje mi, kde som a kam potrebujem ísť. Pracuje pre mňa. A to isté robí vaše telo, verte či neverte. My, ženy, na rozdiel od mužov, prežívame všetko cez naše telo. Naša povestná ženská intuícia je v skutočnosti pocit v tele.
Cez telo prežívame všetky zásadné životné míľniky – premenu z dieťaťa na ženu v podobe prvej menštruácie, premenu z panny na milenku v podobe prvého milovania, premenu na matku v podobe pôrodu či premenu na múdru ženu v podobe menopauzy. To, ako žijeme, komunikujeme, čo cítime a vnímame, je úzko prepojené s naším menštruačným cyklom.
A predsa musíme hľadať lupou ženu, ktorá je bezvýhradne stotožnená a spokojná so svojím telom, dokáže si ho vážiť a oceňovať. Keď sa nad tým zamyslíte, ženské telo je v skutočnosti totálny zázrak prírody — dokáže vynosiť a porodiť iného živého tvora, nádhernú a dokonalú ľudskú bytosť. A to je že WAU!
Je to viac, než to, že dočasne vyzeráme, akoby sme zhltli futbalovú loptu (poniektoré celé futbalové mužstvo). Deväť mesiacov ho naše telo chráni, poskytuje mu bezpečne útočisko, výživu, lásku, aby mohlo prosperovať a rast, dáva mu zo seba najviac čo môže, na úkor svojej krásy zdravia a komfortu.
Psychologička odkazuje ženám: Noste svoje telá s HRDOSŤOU
Zmeň uhol pohľadu
Mne k návratu samej k sebe a svojej „pôvodnej podobe” pomohla láska. Láska k sebe samej. A súcit. Snažím sa nepodrobovať každý centimeter svojho tela neúprosnej kritike, ale mať k sebe zhovievavosť. Je to len dočasná kondícia môjho tela. Je to len obdobie, nebudem takáto až do svojho posledného výdychu. Prestala som riešiť, prečo svoju aktuálnu podobu neznášam a začala som sa upriamovať skôr na to, za čo som vďačná – za to, že vynosilo a porodilo môjho syna, že mu dokáže mu poskytovať výživu – a to má v troch mesiacoch takmer sedem kíl!
Začala som si vedome prízvukovať, že veľké, neforemné telo je v skutočnosti chrám, ktorý ukrýva vzácny poklad. To, že naše telo v tehotenstve rastie, znamená, že rastie naša sila nakoniec bábätko porodiť, a potom zvládať všetky tie bezsenné noci, koliky, prdíky, plač, sociálnu depriváciu, popôrodný baby blues, zapálené prsníky a ďalšie hlúpe reči od okolia.
A hoci mi chýba môj pevný zadok a osí pás, učím sa k svojmu telu pristupovať s úctou. A fakt je ten, že ešte nikdy som si ho nevážila tak ako teraz, keď odrodilo dve deti a dokázalo sa extrémne rýchlo zotaviť, keď dokáže v noci x-krát vstať na dojčenie a ustáť všetky možné detské choroby, plače, vrtochy, nespavosť. Učím sa byť svojmu telu vďačná, nosiť ho s hrdosťou. Neutápam žiaľ v čokoláde, práve naopak, snažím sa každý deň hýbať. Nie kvôli hmotnosti, ale kvôli pružnosti. Moje deti ma potrebujú zdravú a rezkú. A spolu s tým ide dole aj hmotnosť, od pôrodu som dala dole už asi 25 kíl.
Dnes už viem, že všetko je dočasné a že to bolo len obdobie, z ktorého mi ostal krásny syn a v podbrušku dlhá jazva. Svoje telo ľúbim viac než kedykoľvek predtým, keď spĺňalo parametre „dokonalosti”.