Príbeh Magdalény: TROCHU INÁ rodina
"Ani raz som nerodila a v našom dome sa ozýva smiech už troch úžasných detí,“ otvára nám dvere do svojho domova trojnásobná mama.
Mama, otec a ich milované deti – šťastná rodina, ktorá si ide životom a zažíva radosti i starosti bežných dní. Aké jednoduché... Ale kým sa pár „dopracuje“ k tomu, že má dieťatko, nebýva to vždy ľahká cesta. U niektorých áno, našťastie. No sú medzi nami aj páry, ktorých cesta za dieťaťom býva náročná, poznačená enormným úsilím i bolestivými stratami. Ale – ako sa zvykne hovoriť, nádej zomiera posledná a život to niekedy vyskladá tak, ako sme neplánovali. A tak to bolo aj v prípade Magdalény a jej manžela Jula.
Adopcia je cesta
Pri pohľade na nich a ich tri úžasné detičky vidíme milujúcu rodinku, krásnych ľudí s veľkým srdcom a láskou, ktorá vás zasiahne priamo do duše. Doma to však majú o čosi iné. Ich deti sú ich deťmi. Cestou adopcie. Milované a milujúce, znamenajúce pre rodičov celý ich vesmír.
Nech sa páči, zoznámte sa s manželmi Magdalénou a Júliusom.
Trochu iná rodina
Na otázku, akou rodinkou sú, Magdaléna odpovedá veľmi úprimne a zároveň v jej slovách cítiť pokoru a vďačnosť. „Sme úplne obyčajná rodina. Ľúbime sa, spolu sa tešíme, keď nám je veselo, spolu smútime, ak nám je smutno, pohneváme sa a odpúšťame si, sme si vzájomnou oporou. No predsa je naša rodina trochu iná. Ani raz som nerodila a v našom dome sa ozýva smiech už troch úžasných detí,“ otvára nám dvere do svojho domova trojnásobná mama. S manželom sa spoznali pred pätnástimi rokmi a po piatich rokoch vstúpili do manželstva. Vždy v ich plánoch boli deti. „Túžili sme mať najskôr 2 – 3 biologické deti a potom si ešte 1 – 2 osvojiť. Ja som odmala túžila byť mamou a mať veľkú rodinu,“ dodáva.
Po roku manželstva a nezdaroch počatia začal mladý pár riešiť plodnosť a otehotnenie s odborníkmi. Mesiace plynuli a na konci každého cyklu ich, žiaľ, čakalo sklamanie, smútok, pocit viny. „Nevyhla som sa pocitu, že ´som pokazená´ a obviňovala som samu seba, že nedoprajem, keď som sa nedokázala úprimne radovať s priateľkami, ktoré otehotneli,“ opisuje bolestivé obdobie Magdaléna. Nasledovala hormonálna liečba spojená s liekmi, injekciami, početnými kontrolami, vyšetreniami... a na konci každého cyklu sklamanie z negatívneho tehotenského testu a smútok z ďalšieho neúspechu.
Po potrate: Nechávam ťa odísť, dieťatko moje...
Budem mama(?)
Veľa párov pozná tú známu vetu, ´zadarí sa, keď na to nebudete myslieť´, len ako sa dá nemyslieť na niečo, čomu ste podriadili celý váš život? Svetielko nádeje manželia pocítili, keď si raz ráno Magdaléna spravila test. „Dopredu som sa pripravovala na to, nech ani nedúfam. Keď som naň o chvíľu pozrela a zbadala dve silné čiarky, neverila som. Plakala a smiala som sa zároveň. Dookola som si opakovala: KONEČNE. Konečne budem mama. O pár dní sme išli na prvý ultrazvuk. Aj napriek tomu, že som prežívala neskutočnú radosť, stále som si opakovala, že to ešte nemusí nič znamenať, uvidíme, čo povie lekár, neviaž sa na to...,“ rozpráva o silných chvíľach.
Keď však lekár ukázal manželom na obrazovke malý mihotajúci sa fliačik, premohla ich radosť, že je to ich milované dieťa. „Gratulujem, ste tehotná,” počuli z úst lekára. Nasledovali nádherné týždne, keď sa o radosť z tehotenstva delili s blízkymi, keď sa denne prihovárali malému človiečikovi, keď Magdalénu denne niekoľkokrát premohla radosť, až jej padali slzy dojatia. Ich radosť však netrvala dlho... Žiaľ, pri ďalšom vyšetrení sa dozvedeli zdrvujúcu správu, bábätku už nebilo srdiečko. „Na niekoľko týždňov som sa dostala na najtmavšie miesta svojho srdca. V tom čase som sa nevedela tešiť,“ spomína so smútkom v očiach.
A predsa budeme rodina
Keď postupne začali spracovávať smútok zo straty, vrátila sa táto statočná žena ešte na pár mesiacov k hormonálnej liečbe, no čím ďalej tým viac sa u manželov otvárala aj téma adopcie. „Začínala som cítiť, že možno to má byť trochu inak, ako sme spočiatku plánovali my. V lete 2018 sme sa definitívne dohodli, že ideme do toho. Že sa staneme rodinou trochu inak.“ Dohodli si stretnutie na úrade prace, kde dostali všetky potrebné informácie, ako začať proces. Postupne dali dokopy potrebné dokumenty a prihlásili sa na prípravu prostredníctvom známej nadácie.
Magdaléna toto obdobie opisuje ako veľmi obohacujúci čas, kde si mnohé veci ´upratali´ aj sami v sebe. Začiatkom roka 2019 prípravu úspešne ukončili a v marci boli oficiálne zaradení do zoznamu žiadateľov. „Všade počúvate, že na dieťatko sa čaká dlho. Aj my sme sa snažili na to pripraviť. Ja som povolaním učiteľka v materskej škole. Veľmi som dúfala v to, aby dieťatko prišlo do konca leta, aby som potom nemusela odchádzať od triedy počas školského roka,“ vysvetľuje.
A tak nastal čas očakávania. Pri každom zvonení telefónu im stislo srdce. „V júni som bola so svojimi škôlkarmi v škole v prírode. Počas popoludňajšieho odpočinku mi zvonil telefón, displej ukázal ´úrad prace´ a pani úradnícka mi začala klásť otázky ohľadne našej predstavy o dieťatku. Myslela som, že sa konečne dostali k nášmu spisu a dávajú si ho dokopy. Opak bol však pravdou a po mojich odpovediach zaznelo: ´No, jedno také dieťatko tu práve máme.´ V tom momente som začala plakať a smiať sa zároveň. Na ďalší deň sme ho išli pozrieť do pôrodnice. Hneď ako som to nádherné dievčatko vzala do náruče, pozrela sa naň, potom na manžela, povedala som: ´Je to ona, naša Magdalénka.´“
Dom plný lásky, radosti a smiechu
A tak si čerství rodičia začiatkom júna priniesli domov ich prvú dcérku a stala sa z nich rodina. Ostali v adopčnom procese s tým, aby ich úrad kontaktoval, ak by sa náhodou Magdalénke narodil súrodenec. Vedeli, že túžia mať viac detí. Osud na seba nenechal dlho čakať a po približne roku zvonil telefón opäť. Magdalénka má bračeka. „Keď sme to chlapčiatko videli, vedeli sme, že je to náš Timur. A do týždňa z nás bola štvorčlenná rodina. Často sme si robili žarty, že aké by bolo vtipné, ak by sa narodil ďalší súrodenec tak rýchlo.“ Po ďalšom roku, v septembri 2021, porozumeli výroku: ´Pozor na to, čo si želáš, môže sa to splniť.´ „Naše tretie dieťatko, Mášenka, je toho dôkazom. A bolo nás päť,“ rozpráva s láskou a pokorou o svojej ceste byť mamou Magdaléna.
Rodina je dar
To, že sú rodičia troch nádherných, zdravých detí, vnímajú ako dar. A keďže trojnásobná mamka veľmi túžila tento dar oplatiť, založila na instagrame profil trochu_ina_rodina, kde približuje tému adopcie iným párom a otvára dvere do života rodiny po adopcii aj ďalším. Podľa jej slov, dvere do rodiny „trochu inak“. „Mnohokrát sa totiž v spoločnosti stretávame s negatívnymi postojmi a polopravdami ohľadne celého procesu pri adopciách. Veľmi som túžila ukázať, že sa to dá. A že je to krásne a stojí to za to. Priblížiť svet adoptívnej rodiny, keď aj všedné dni vyzerajú úplne všedne,“ dodáva s úsmevom.
NEKOMPATIBILNÍ: Príbeh mamy Alexandry a jej bojovníčky Miloty
Ako vyzerá bežný deň v rodine?
Magdalénka je už škôlkarka. Mamina trávi s Timikom a Mášenkou dopoludnia von, spolu varia, hrajú sa, tvoria. V čase obeda prichádza Julo z práce domov, uložia deti spať a následne sa vracia späť do práce. Súrodenci idú s mamkou potom po najstaršiu sestričku do škôlky. Popoludní chodia deti plávať, na rôzne výlety alebo si doma užívajú spoločný čas.
Za veľmi dôležité pri výchove považujú dôveru, stanovenie hraníc a pravidiel, možnosť prejaviť svoje pocity tak, ako to práve potrebujú. „Deťom venujeme čas, sme k nim otvorení, čo sa týka ich pôvodu. Od samého začiatku našej cesty sme mali podporu tých, ktorých ľúbime. Nestretli sme sa vo svojom okolí s odmietavým postojom k našej ceste byť rodinou,“ zdôrazňuje Magdaléna.
Magdaléna nezabúda ani na páry, ktorých cesta k bábätku nie je vystlaná červeným kobercom: „Je v poriadku cítiť hnev, smútok, sklamanie. Je v poriadku dať si čas a odstup od okolia. Je v poriadku vyhľadať pomoc odborníkov v oblasti duševného zdravia. A potom, možno, nechať si otvorenú myseľ a srdce. Lebo celé to nakoniec môže byť ´trochu inak´, ako ste plánovali,“ odkazuje s nádejou.
A ako vidí svoju rodinu v blízkej budúcnosti?
„Verím, že o desať rokov nás bude ešte viac. Verím, že budeme zdraví. Budeme mať doma prvých pubertiakov a s tým spojené nové výzvy. Verím, že naše deti budú mať pocit istoty, že sa budú cítiť natoľko v bezpečí, že k nám prídu s akýmkoľvek problémom či boliestkou.“