Pavlína a rakovina prsníka: Zrazu som sa cítila zbytočná
Nie som hypochonder, pani doktorka. Mám rakovinu prsníka.
Život nám občas pripraví výzvy, ktoré neočakávame. Pavlína, mama dvoch detí, bola postavená pred onkologické ochorenie, ktoré jej zmenilo život. Toto je príbeh Pavlíny.
Únava a slabosť. Týmito pocitmi sa začal môj boj.
"Nebola to bežná únava, ktorú človek cíti, keď je preťažený, tak som navštívila obvodnú lekárku a absolvovala odbery krvi. Chodila som na vyšetrenia približne každých päť týždňov, no únava a vyčerpanie sa stupňovali, aj keď lekárka nič nezistila. Dokonca som si vypočula, že som hypochonder.
Časom ma začalo bolieť pravé rameno a pri prehmatávaní podpazušia a prsníka som zistila, že niečo nie je v poriadku. Išla som k svojmu gynekológovi a odtiaľ na sonografiu. Tam mi našli nádor na ľavom prsníku. V tom čase sa pri vyšetrení na sonografii neležalo na boku, čo ma v podstate zachránilo. Nádor bol "skrytý" pod vrstvami tkaniva. V náleze bolo uvedené BI-RADS 5, čo znamená najvyšší stupeň nádorového ochorenia prsníka. Môj gynekológ výsledku nechcel veriť – „Každý môže byť chorý, ale ty, Pavlínka, nie,“ povedal. Poslal ma na biopsiu. 1. decembra som absolvovala biopsiu a 10. decembra mi oznámili, že mám nádorové ochorenie prsníka. Bol to šok. Neplakala som, len som nevedela, čo bude ďalej. Bola som zmätená, ale nastavila som sa tak, že viem, proti čomu bojujem, tak to nevzdám.
Operovali ma a o mesiac nato som dostala prvú chemoterapiu. Byť v čakárni s ľuďmi, ktorí strácajú silu a hľadajú nádej, s ľuďmi, ktorých opuchnuté tváre a sivá pokožka kričia po živote... Úplne som zmenila optiku a pohľad na svet. Naučila som sa pokore a trpezlivosti.
Syn mi strojčekom oholil hlavu
Deti mali v tom čase deväť a šestnásť rokov. Celá domácnosť fungovala ako pred ochorením. Stálo ma to veľmi veľa síl, ale kým boli deti v škole, zvládla som to. Syn mi strojčekom oholil hlavu. Plakali sme obaja. Dcéra nechcela, aby som nosila parochňu. Vysvetlila som jej, že vlasy ľuďom nevypadávajú z rakoviny, ale z chemických liekov, ktoré potrebujú, aby sa uzdravili. Parochňu som však nenosila, len šatky a čiapky.
Monika a Klárka: O dievčatku s Downovým syndrómom a statočnej mame
Hormonálna chemoterapia mi „rozbila“ telo
Prestala som byť prehnaný pedant a užívala som si čas s deťmi. Absolvovala som chemoterapiu a na šesť týždňov som išla na rádiológiu do Národného onkologického ústavu v Bratislave. Potom ešte 12 týždňov každý týždeň chemoterapia a rok hormonálna chemoterapia, ktorá mi spôsobila problémy. Po nej som išla na operáciu s platničkou, liečila som sa na vysoký tlak a astmu. Našťastie sa to všetko dalo do poriadku. Choroba priniesla do môjho života aj dobrovoľnú abstinenciu a začala som sa stravovať inak - podľa Bibiany Walnerovej a knihy "Láska i zdravie idú cez žalúdok" – odporúčam prečítať. Mne veľmi pomohla. Siahla som po každej možnosti, vďaka ktorej som sa cítila lepšie a strava mi môj stav upravila.
Čo sa týka mojej ženskosti, po operácii mi časť prsníka odobrali. Po čase, keď sa situácia upokojila, som podstúpila korekciu vrátane doplnenia implantátom. Ako žena som sa cítila znetvorená, korekcia mi psychicky veľmi pomohla.
Celkovo to bolo náročné obdobie môjho života – nemocnice, kúpele, vyšetrenia. Prestala som pracovať. Zrazu sa z aktívneho človeka stal zbytočný. Sociálny systém ma uznal čiastočným invalidným dôchodcom, keďže nádor bol len 2 cm a tak bol môj mesačný príjem minimálny. O pomoc Dobrého anjela som požiadala asi v roku 2011 a odvtedy mi pomáhajú. Bez nich by sme to ťažko zvládli. Ďakujem za seba a za ostatné rodiny, ženy, ktoré zvládajú život aj vďaka podpore ostatných.
S deťmi žijem po rozvode sama. Stoja pri mne a pomáhajú. Syn žije v Nemecku a dcéra so mnou. Popri škole má dve brigády.
Môj zdravotný stav je ako na hojdačke
Moje telo sa po hormonálnej liečbe – ročnej chemoterapii – úplne zmenilo a ja som sa musela naučiť ho počúvať. Naučila som sa vidieť veci inak a prijať to, čo sa mi stalo. Som hrdá na to, že som utiahla domácnosť a deti v tom šialene ťažkom období. My ženy zvládneme veľa.
Nemám žiadne konkrétne ciele do budúcna, žijem prítomnosťou. Ak mi to zdravotný stav dovolí, robím to, čo mám rada. Jazdím na koni, chodím na hokej, stretávam sa s rodinou a priateľmi.
Inak žijem úplne bežný, obyčajný život, len spomalený a stále kontrolovaný."
STAŇTE SA AJ VY DOBRÝM ANJELOM!
Nikdy neviete, komu a ako Váš príspevok a pomoc ovplyvní život. Koľko prinesie pokoja a radosti hoci len z malých vecí. Lebo aj na nich záleží.