Život sa nemazná: Keď padnete na dno, cesta vedie iba hore
Pred niekoľkými rokmi som si na stránkach vášho časopisu (ďakujem!) prečítala článok o karcinóme prsníka. Vtedy som si povedala: „Objednám sa na sono.“ Len tak, pre istotu... Mala som 37 rokov, rodinu, sny, túžby... A istotu, že všetko bude dobré.
A hoci som sa na sono objednala v novembri, termín som dostala až v apríli budúceho roku (vivat, slovenské zdravotníctvo!). V objednaný deň som došla na vyšetrenie, v rámci ktorého lekárka skonštatovala, že moje sono je ukážkové a želala si, aby aj iné ženy mali také...
Skutočný príbeh: Do života mi vstúpila rakovina
Našla som si hrčku na prsníku
Na ten moment nikdy nezabudnem. Strach sa striedal s racionálnym postojom. „V apríli tam ešte nebola. Ak to aj bude zlé, je to na začiatku. Ale jasné, že to nebude nič zlé,“ chlácholila som samu seba. O pár dní som sa vybrala ku gynekológovi.
Z môjho nálezu mal väčší strach ako ja a okamžite ma odporučil na mamografiu. Keď som sa tam objednávala, nechceli mi dať skorý termín, až o polroka. „Nemáte ešte 40 rokov, tak načo, treba čakať...“ Počula som v slúchadle. Odbiť som sa však nedala. Zvýšeným hlasom som technikovi na druhom konci drôtu oznámila, že som urgentný prípad, môže ísť o život a potrebujem skorý termín. Ešte som netušila, koľko pravdy v tom je... Termín som dostala – na ďalší deň.
Mamografia bola... ťažko opísať moje pocity
Lekárke sa to nepozdávalo, vyzeralo to, akoby som mala zväčšenú uzlinu, alebo mi rástlo znamienko. „Nádor vyzerá úplne inak a vy ste boli pred polrokom bez nálezu,“ vravela. Aj tak mi však odporučila biopsiu. Na chodbe pred ambulanciou spala moja malá dcéra v náručí mojej mamy. Keď som vyšla, mama videla, že som mala v rukách lístok, ktorý neveštil nič dobré...
Biopsiu som zvládla úplne bez problémov, až sa lekár čudoval. „Kým ma nič nebolí, môžete so mnou robiť, čo chcete,“ vravela som mu. Ešte stále som verila, že to bude v poriadku. Lekár odobral dve vzorky z hrčky a odoslal ich na histologické vyšetrenie do Martina. Verdikt mal prísť o dva týždne. Boli to najťažšie týždne v mojom živote. Dovtedy. Keď som prišla na objednaný termín, ešte stále som bola pokojná a presvedčená, že...
Mám rakovinu
„Je to pozitívne,“ povedala lekárka na onkológii. A mne sa zastavil život. Mám tri deti, na krku úver. Ja mám byť chorá? Ja mám mať rakovinu? Prečo? Čo som komu urobila? Množstvo otázok mi vírilo hlavou. Bola som ako paralyzovaná. Lekárka mi povedala, že patrím do tej výnimočnej skupiny onkologických pacientov, ktorí nikdy nepili, nefajčili, neužívali antikoncepciu, nemali veľké zlozvyky v životospráve a ani nemali v rodine ŽIADNE onkologické prípady. A PREDSA ochoreli.
Život sa so mnou nemazná, ale musím to uniesť
Ako v polosne som počúvala, čo všetko ma čaká. V ten deň som už nebola schopná nič zjesť. Ako-tak som fungovala okolo detí... Rodina a veľmi úzky okruh priateľov sa to dozvedeli postupne... Zistila som, že ma stojí STRAŠNE veľa síl oznamovať to blízkym. A byť v pohode, aby verili, že to BUDE V POHODE. Bola som stuhnutá, aj moje city, prejavy, moja viera. Vákuum. Úplné.
Navariť, upratať, nakúpiť, postarať sa o deti. Rakovina. Navariť, upratať, fungovať, žiť? V obchode s oblečením som rozmýšľala, či si vôbec ešte kupovať nejaké oblečenie. Načo???
Manžel stál pri mne. Deti boli príliš malé, aby niečo chápali a mojím cieľom, ktorý som bola rozhodnutá aj počas ťažkých týždňov chemoterapie dodržať, bolo, aby si nič podstatné nevšimli. Dnes konštatujem – podarilo sa. Keď budú väčšie, budeme mať vážnu debatu. Ale teraz, teraz nie... Užívajte si detstvo, zlatíčka!
„Radšej ja ako moje dieťa,“ vravela som lekárom i známym, ktorí sa ma pýtali, ako to zvládam. Stretla som sa aj s tým, že to nie je správny postoj. Ale moje materinské srdce bolo presvedčené o tom, že to je môj kríž a ponesiem ho, či povlečiem, sama. A že netrpí moje dieťa, ale ja, bolo pre mňa, hoci nepochopiteľne, úľavou. Vedela som, že matky ma pochopia...
Rakovina prsníka: SAMOVYŠETRENIE PRSNÍKOV, prevencia, diagnostika
Lekár ma chcel operovať hneď, ale POISŤOVŇA mala čas
A tak som prišla na rad až o dva týždne, čo bolo v porovnaní s inými pacientmi a zákrokmi ešte stále v pohode. Keďže lekár ma chcel operovať pomocou gama sondy (gama kamery), musela som pred operáciou na špeciálne vyšetrenie. Išlo o tzv. scintigrafiu, ktorú som musela absolvovať na pracovisku nukleárnej medicíny. Toto vyšetrenie (nie veľmi príjemné, ale znesiteľné – nebolelo, pre mňa podstatné) pomocou rádioaktívnej látky a špeciálneho prístroja, prinieslo prekvapenie.
Objavilo totiž ešte jednu hrčku v podpazuší. Tento nález bol obrovským prekvapením, pretože ani pri sono vyšetrení, ani pri mamografii sa nenašiel, hoci sa daná oblasť vyšetrovala. Mala som strach, ale zároveň som bola rada. Ak by ma lekár chcel operovať štandardne, riadil by sa iba výsledkami mamografie a vybral by mi iba hrčku, ktorú som si našla sama. Vďaka jeho snahe operovať pomocou gama kamery, som stála pred zázrakom. Tá „nepoznaná“ hrčka by si totiž v mojom tele žila ďalej svoj život...
Operácia dopadla dobre...
Po prebudení som si rýchlo skontrolovala prsníky. Boli tam, oba. Rekonvalescenciu v nemocnici som zvládala veľmi dobre. Sestričky skonštatovali, že som na oddelení mala v tom čase najhoršiu diagnózu, ale bola som najpozitívnejšia pacientka (aká pocta). Chlácholila som pacientky po malých zákrokoch, šírila dobrú náladu.
Moje deti tých pár dní za pomoci rodiny zvládli. Vedeli, že mamku bolí rúčka, ale onedlho príde domov. Viac vedieť nepotrebovali.
Keď mi lekár oznamoval verdikt po operácii, nemal úsmev na tvári. „Operáciu ste zvládli, ale teraz príde boj. Chemoterapia. Prídete o vlasy, ale nebojte sa, narastú vám a budete ich mať potom určite viac ako ja teraz.“ Chlácholil ma.
A ja, napriek strachu, som vedela, že to dám.
Nič horšie ako chemoterapiu som v živote nezažila
A to môj život ani predtým nepatril do kategórie „ľahké čítanie“. Osem cyklov chema, každé tri týždne jeden. Prvé štyri cykly som zvládla tak, že jeden-dva dni „po“ som nebola schopná jesť, piť, nič. Iba ležať, prespať to a medzitým zvracať. Za dva týždne sa dať do poriadku a zasa.
Brala som veľa vitamínov, snažila sa potom jesť, piť, takže okrem tých prvých dní to potom šlo. Myšlienky som mala rôzne. V tých dňoch som chápala ľudí, ktorí to počas choroby vzdali. Ktorých nechali partneri, ktorých vyhodili z práce...
Ste na úplnom dne. Na to s vami nikto neklesne
Veľa priateľov, rodina sa za mňa modlilo, myslelo na mňa a to posilňovalo moju vieru. Mnohí neveriaci priatelia sa ale po čase stiahli, báli sa čo i len pomyslieť na moju chorobu, aby si ju asi neprivolali. Cítila som to...
Deň (NE)obyčajnej mamy: Bojujem o život svojho syna
Moja viera bola ako na hojdačke. Ale Boh bol verný
Keď som sa prestala pýtať „prečo“, dostala som odpovede na mnohé otázky... Neviem, či som potrebovala až takú lekciu do života, ale ďakujem Bohu, že pri mne stál a neopustil ma. Hoci som z ľudského pohľadu prežívala peklo, cítila som, ako viera zmierňuje okolnosti (aj spomínané scintigrafické vyšetrenie a jeho objav boli toho dôkazom). Ako moja mama mohla odísť do dôchodku, aby nám pomohla.
Ako mi v práci vyšli v ústrety a mohla som, podľa svojich možností, pracovať z domu, čo mi veľmi, veľmi pomáhalo (ďakujem mojim skvelým šéfkam, kolegyniam i kolegom).
Aj to bolo požehnanie, že bola zima a susedia si nič nevšimli. Na Vianoce som si totiž dala špeciálny darček – parochňu. Ráno dcérka skonštatovala: „Jéééj, aj ja chcem také pekné vlasy. Bola si u kaderníka, mami?“ „Nebola, zlatko, ale vyzerajú ako vyžehlené, že? Maminka si na Vianoce dopriala nový účes a kúpila novú čiapku.“ A bolo.
Po skončení chemoterapie ma čakala rádioterapia – tridsaťkrát
Bolo to oveľa znesiteľnejšie ako chemo, ale byť opäť medzi desiatkami onkopacientov mi nepridávalo na nálade. Ale život bol krajší. Medzitým kontrolné vyšetrenia, ktoré boli vždy už v poriadku (vďaka, Bože).
Raz v kostole, ešte na začiatku, som sa pýtala: „Ako budem teraz žiť? To sa budem báť každej kontroly, budem tŕpnuť, kedy sa to objaví znovu?!“ A vtedy som cítila, že mám žiť v nádeji. Že všetko bude dobré. Že je postarané.
Čaká ma ešte 5 rokov hormonálnej terapie, ktorá má za cieľ zabrániť návratu ochorenia. Neviem, čo to urobí s mojím telom. Ale som rozhodnutá bojovať. Mám rodinu, deti, sny a túžby. Mám pre koho a pre čo žiť. A čo bude ďalej, uvidíme. Dôležité je nevzdať sa a veriť, najmä veriť. To prajem všetkým, ktorí sa v podobnej situácii náhodou ocitnú...
Lebo - rakovina-nerakovina, žiť sa musí...
Vaša čitateľka
PS - Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stáli a stoja. Oni vedia.
