Nepočujúca mama: V MOJOM SVETE BOLO TICHO
Nadežda Durcová sa narodila ako nepočujúca. Dnes však vďaka operácii počuje, rozpráva, má tri zdravé deti a žije ako samostatná a nezávislá žena, mama.
Moja mamička v tehotenstve prekonala rubeolu a lekári i ľudia z okolia ju nahovárali, aby išla na interrupciu. Napriek tlaku okolia si ma rodičia nechali. Na svet som prišla ako na pohľad zdravé dievčatko. Keď som však ešte nemala ani rok, rodičia postupne zistili, že nereagujem na zvuky a volania. Moja diagnóza znela surditas practica, teda obojstranná hluchota. Ako dieťa som si neuvedomovala, že mi niečo chýba. Nepamätám si vôbec, že by som niekedy počula, a tak som svoj tichý svet brala ako prirodzenú súčasť života...
SKUTOČNÝ PRÍBEH: Keď prvýkrát uvidela svoje dieťa, bola v ŠOKU...
Prvé zvuky a slová
Neskôr začalo veľmi náročné obdobie. Rodičia nechceli moju hluchotu nechať len tak, a snažili sa mi všemožne pomôcť. V Bratislave som dostala načúvací prístroj, taký škatuľkový so šnúrkami, ale napriek tomu som naďalej vôbec nepočula. Keď som ho jedného dňa spláchla do záchoda, rodičia pochopili, že mi nepomáha. Cez jedného kňaza, ktorý sa poznal s misionárom v Japonsku, pre mňa zohnali kvalitnejší načúvací prístroj.
Vtedy som začala vôbec po prvýkrát v živote vnímať zvuky a pomaličky som sa začala učiť rozprávať. Zachytávala som hlasnejšie zvuky z okolia ako autá, vysávač, ale aj ľudský hlas. Rozprávať som sa učila tzv. odzeraním. Samozrejme, všetko to sprevádzala pomoc špecialistov – návštevy u psychologičky, logopédov a ORL lekárov. Na odporúčanie pani psychologičky Vilmy Krausovej a vďaka neodbytnosti rodičov som sa dostala na základnú školu medzi počujúce deti.
Keď som bola prváčka, pani učiteľka v prírode upozornila prváčikov na spev vtákov a bzukot včiel. Deťom hovorila, že ja som o tie zvuky ukrátená a musím byť obozretná pri prechádzaní na ulici. Spolužiaci a spolužiačky sa vžili do mojej situácie, pochopili, že potrebujem spoluprácu a ich pochopenie. Učila som sa dobre. Bola som oslobodená od diktátov, náhradou bolo odpisovanie a vypĺňanie chýbajúcich hlások.
Vyštudovala som strednú dievčenskú odbornú školu s maturitou.
Od prístrojov k operácii
V puberte som sa hanbila za starý škatuľkový prístroj z Japonska, a tak mi rodičia cez katolícku charitu v Rakúsku vybavili kvalitné nemecké načúvacie prístroje, ktoré sa nosili za uchom, nebolo ich tak vidieť a vďaka nim som aj lepšie počula. Práve v tom veku boli chvíle, keď som ostatným závidela, že počujú.
Po maturite v novembri 1996 som podstúpila kochleárnu implantáciu, ktorá mi dodnes umožňuje lepšie počuť, hoci nie všetkému rozumiem. Kochleárny implantát mi veľmi pomáha, zachytím aj zvuky, ktoré by som obyčajným načúvacím prístrojom nepočula. Pri prvom nastavení po operácii som mala veľmi zvláštny pocit, ako keby ma niekto udrel do hlavy. Musela som zatvárať oči, nedokázala som vnímať očami aj ušami naraz a vlastne som ani lekárom nevedela povedať, či vôbec počujem a ako. Nechali teda implantát tak, ako mi ho nastavili s tým, že časom sa zvuk naladí.
Prvé dojmy prichádzali postupne, napríklad keď som gumovala nepodarenú kresbu, ten zvuk gumy na papieri bol zvláštny a smiešny. Pamätám si, že ma veľmi prekvapil akýkoľvek zvuk, ktorý som nikdy predtým nepočula. Potešil ma aj ranný spev vtákov, štekanie psa, cvrčky a iné zvuky z prírody a z okolia. Niekedy si nie som istá, čo to počujem, a vtedy sa opýtam, čo je to za zvuk. Pre mňa bolo všetko úplne nové a prekvapujúce. Napríklad zrazu vedieť, že toto je zvuk mačiek, že takto mraučia, keď som to predtým nikdy nepočula.
Miškine leto: Ako som na chvíľu zabudla na autizmus
Počuť neznamená aj rozumieť
Ťažšie je to pre mňa pri komunikácii a porozumení s inými ľuďmi. Najmä s tými, ktorých nepoznám. Napr. mojej mamičke rozumiem, aj keď mi stojí za chrbtom, nepotrebujem odzeranie. Aj svojej zubárke, hoci má na ústach rúško. No na verejnosti a s cudzími mi pomáha kombinácia počúvania a odzerania. Nemôžem napríklad telefonovať, lebo nerozumiem všetkým slovám.
Po dvadsiatich rokoch mi vnútorný implantát vypovedal službu. Štyri mesiace som čakala na reimplantáciu. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, ponorila som sa do úplného ticha, potom som trpela tinitusom, teda ustavičným hučaním v hlave. Zhoršil sa mi spánok, z toho som mala zrýchlené búšenie srdca, ťažko som sa sústredila na prácu. Kolegyne vedeli o mojom probléme, počítali s mojou dlhou práceneschopnosťou.
V tom období poisťovne nechceli schvaľovať implantácie. Načúvací prístroj som si nevybavovala, vedela som, že by mi bol nanič, potrebovala som tie najkvalitnejšie, a teda najdrahšie, a na takú krátku dobu sa mi neoplatilo do nich investovať. Bola to veľká úľava, keď som po mesiacoch čakania dostala nový implantát. Operácia prebehla bez komplikácií, aj po nej som sa rýchlo zotavovala.
Doma sme sa veľa rozprávali o tom, čím všetkým som si prešla. Vyrastala som v dobe, keď neboli prístupné kvalitné prístroje, rodičia ich museli zháňať zo zahraničia. Keby kochleárna implantácia bola v osemdesiatych rokoch dostupná vo vtedajšom Československu, dalo by sa mi pomôcť viac. Ja som operáciu podstúpila, až keď som mala 18 rokov. Veľkú šancu dáva táto operácia najmenším deťom. Čím skôr, tým lepšie. Deti v tom období začnú počúvať, a učia sa postupne vnímať zvuky a hlásky, nie sú veľmi odkázané na odzeranie.
Ja som to mala opačne, bola som vo svete ticha, vnímala som všetko očami. Všetky slovíčka, ktoré sa dali kresliť, boli na kartičkách. Ale pojmy ako dovolenka, tajomstvo, ktoré sa nedali nakresliť, tie som pochopila až časom. Veľmi milá situácia bola pri pojme tajomstvo. Vtedy rodičia mali iba môjho staršieho brata a mňa. Túžila som po sestričke. Občas som sa pýtala mamičky, či nečaká malinké bábätko. Raz mi konečne povedala, že budem mať súrodenca. Možno sestričku. Mamička mi povedala, že o tom ale nesmiem nikomu povedať, že to bude tajomstvo. Ja som ju ubezpečovala, že to nikomu nepoviem. Ani ockovi. Tak som pochopila, čo je to tajomstvo.
Príbeh LENKY: Keď si NOSÍŠ šťastie v sebe
Túžila som po deťoch
Detstvo som prežívala v harmonickej a pokojnej osemčlennej rodine. Mám staršieho brata a po mne pribudli dvaja bratia a dve sestry. Preto vo mne rástla túžba stať sa matkou, ktorá sa vyplnila, hoci, žiaľ, manželstvo nevydržalo. S bývalým manželom mám tri zdravé deti – syna a dve dcéry. Po troch deťoch sa nám narodili dvojičky, ktoré krátko po pôrode zomreli.
Odkedy som sa s manželom rozišla, bývam s deťmi u rodičov. Keď som premýšľala nad budúcnosťou, nad rodinou, určite sme sa nevyhli téme, či moju sluchovú chybu nezdedia aj moje deti. Keďže je dôsledkom prekonanej choroby – rubeoly, vedeli sme, že moje deti by mali byť počujúce. Nikto z našej rodiny nemá ťažkosti so sluchom. Keby som mala hudobný sluch, možno by som hrala na klavíri. Priznám sa, pár pesničiek som zahrala, ale hudobnú výchovu som „zavesila na klinec“. Teraz moja dcéra hrá na viole a cimbale. Čo mne život nedoprial, teraz mi nahradil.
Možno vás zaujíma, či som nemala problém učiť svoje deti rozprávať
Problém to naozaj nebol. Učili sa prirodzene v kruhu rodiny, syn Jožko vedel v ranom veku krásne vyslovovať „r“. Pri Saške a Katke bolo „r“ ťažšie, Saška mala problém aj s „c“ a „s“. Časom sa ale obe všetko naučili. Dokonca sme nepotrebovali ani návštevy logopéda. Keď boli deti trošku väčšie, pred spaním som im čítavala rozprávky. Teraz si už knihy čítajú sami. Ja som v detstve nemala možnosť počúvať rozprávky, učila som sa najprv rozprávať, odzerať a v predškolskom veku som už vedela čítať. Pomohli mi k tomu kartičky, ktorými som sa učila rozprávať. Na základe slov zobrazených pod obrázkom som sa vlastne naučila čítať.
Technológie mi pomáhajú
Som vďačná, že mám prácu a uživím svoju rodinu. Dá mi zabrať, aby mali deti to, čo potrebujú, hlavne moja dcéra, ktorá navštevuje štátne konzervatórium, hrá na cimbal a vystupuje v ľudovom súbore.
Veľká výhoda mojej práce je, že tam nepotrebujem telefón. No moderné technológie umožňujú nepočujúcim lepšie komunikovať.
Spomínam si na situáciu, keď nový majster, ktorý ma nepoznal, ale vedel, že nepočujem, nenabral odvahu sa so mnou rozprávať. Behal za mojou kolegyňou, ktorá ho vždy poslala za mnou, aby pochopil, že sa so mnou dá rozprávať, že je to možné.
Popri rodičovských povinnostiach a starostiach sa venujem záľube – šitiu a vyšívaniu. Teší ma, keď sa niekomu páčia moje dekorácie, či darčeky. Moja mamička tiež vyšíva a šije ľudové blúzky, kroje a blúzky pre vnučky. Máme to v krvi... To všetko je môj, predtým úplne tichý, svet.