Na vlastnej koži: Život na dedine ma ubíja
Vždy som chcela bývať v dome a nechať deti voľne behať po záhrade. Môj sen sa splnil pred dvoma rokmi a teraz si trieskam hlavu o stenu, čo som to vlastne chcela.
Matúško a Simonka trochu podrástli a treba ich voziť do školy a na krúžky. Na záhradu je čas akurát v lete a navyše sa o ňu väčšinou musím starať sama. Čo by som teraz dala za náš byt blízko centra, odkiaľ sa dostaneš všade, kde chceš bez toho, aby si pol hodinu rozmrazoval auto?
Možno je to tou zimou a neskutočnými cestami, meškáme do školy, ja do roboty a v kine som nebola už ani nepamätám.
Skutočný príbeh: Žijem u mamy bez šance na nový život
O dome sme snívali, teraz to ľutujem
S manželom sme o domčeku snívali, odkedy sme svoji a naozaj sme pracovali na tom, aby sa nám náš sen splnil. Dosť sme uťahovali opasok a tešili sa na „náš“ nový dom. Je pekný. Na zariadení som sa vybláznila a tešila som sa prvý rok, ako malé dieťa, že nemám otravných susedov a nemusím počúvať divné zvuky spoza steny. Nikto mi neklope na dvere, že moje deti sú príliš hlučné, alebo práčka odstreďuje „neznesiteľne“.
Pomaly ale isto nám náš dom zobral všetok náš čas. Doteraz stále niečo riešime, tu plot, tam odpad, príjazdovú cestu...Náš voľný čas venujeme domu. A rečiam.
Na dedine si vás všímajú a riešia. Čo sme neboli na Vianočných trhoch, na Polnočnej, Silvestrovskej zábave a...? Nebývame v satelite, kde sa vytvorí stále nejaká dobrá komunita ľudí, ale na klasickej dedine, kde sme si mohli dovoliť kúpiť pozemok. Pomaly mi to tu ale začína liezť krkom.
Moje deti tu ani nemajú kamarátov, takže ak chce ísť Simonka ku kamoške, vozím ju do mesta. Seba tiež. Voľnočasové aktivity pre deti tu ani nie sú. Skapal pes a a ja pomaly s ním.
Dom nás oberá o všetok čas, nemáme tu ani kamarátov
Raz za čas zorganizujeme pre kamarátov posedenie, lebo my jediní máme dom, tak sa nás veľa zmestí. Ale raz za čas nestačí. Tu sme si nestihli nájsť dobrých známych, ku ktorým vybehneme večer na pohárik. Ako si spomínam na tie papučové návštevy k susedom z piateho! Raz oni u nás, potom my u nich, raz deti u nás, inokedy naše u nich...Strašne mi to chýba.
Vybehnúť do kina, na koláč, na koncert....Ak chcem toto teraz, tak mi logistika- čo s deťmi, ako sa tam dopraviť a ako naspäť- zaberie toľko času, až stratím nervy.
DEDINSKÁ mať: Som biomatka a je nám dobre!
Nemám odvahu toto riešiť s mužom, lebo som mu roky pílila uši kvôli domčeku. Mám pocit, že on sa prispôsobil. Bol vždy väčší domased a pokoj mu vyhovuje. Vraj mám byť rada, že mi každú chvíľu niekto nezvoní pri dverách.
Neviem. Možno je to naozaj len tou zimou a zlými cestami, ale začínam mať dediny a svojho domu, v ktorom je stále veľa roboty, plné zuby.
-simka-
