Mama sa nevzdáva: Môj syn je autista
Keď vášmu dieťaťu diagnostikujú autizmus, svet sa zmení. Váš svet sa zmení. Život celej rodiny sa zmení.
Keď som nosila pod srdcom svoje dieťa, ani v zlom sne by mi nenapadlo, že by bolo iné ako zdravé. Brala som to ako samozrejmosť, veď každý okolo mňa má predsa zdravé deti. Takto som to videla.
Chodila som poctivo na vyšetrenia, všetky vždy dopadli výborne. Čakáte dokonalé, zdravé dieťa mamička, počúvala som celé tehotenstvo.
Autizmus - diagnostika a liečba
Nič nenasvedčovalo tomu, že moje dieťa nebude zdravé
Môj syn má 4 roky, je to prekrásne dieťa, ktoré keď zaspinká a ja sa na neho pozerám, pociťujem šťastie, o ktorom som ani len netušila, že existuje, kým sa nenarodil.
Všetko prebiehalo v poriadku, mala som doma živé chlapča, ktoré malo dva motorčeky v jednom kuse zapnuté. Kopal nôžkami bez prestania snáď aj v noci. Spoznával svet, pozeral sa, džavotal, ochutnával tak, ako to je bežné u malých detičiek.
Keď začal chodiť a ja som za ním lietala ako bláznivá po ihrisku so závisťou v očiach, že deti kolegýň mamičiek sedia v piesku, stále som si vravela, že mám proste „šintera“, ktorý má veľa energie.
Keď chcel robiť len to, čo on chce a kedy on chce, vravela som si, že má proste zdedené gény, je to znamenie baran, tvrdá palica, proste osobnosť ako sa patrí.
Raz sa iste nestratí, vravela som si. Ako každá mamička, keď niečo vyviedol, povedala som rázne no-no a čakala, že výchova padne na úrodnú pôdu. Keď poslúchanie neprichádzalo, občas som nakukla na diskusné fóra, či nerobím v niečom chybu, snažila som sa byť dôsledná, zároveň milujúca a hlavne som sa riadila materským inštinktom. 
Začala som vnímať odchýlky v synovom správaní
Keď však ani v dvoch rokoch môj syn nechápal, že toto sa nesmie a nezaberalo naozaj nič, vyhľadala som pomoc. Už predtým, keď som sa občas posťažovala, aké ťažké to máme so synčekom, začula som slovko autizmus.
To, že môj Samko nerozprával som neriešila, stále mal dosť času. Počúvala som tie príbehy ako má čas, ako susedkin malý tiež začal až 3-ročný, alebo dokonca zo dňa na deň 5-ročný, tak som sa upokojovala, že reč predsa naskočí.
Autizmus: MÁM ŤA RÁD, MAMI, ALE ASI TI TO NIKDY NEPOVIEM
Samozrejme, extrémne neposlúchanie a reč neboli jedinými problémami, ktoré náš drobec mal.
Zmena smeru v jazde, tri jedlá dookola, nové miesta, noví ľudia, citlivosť na ušká, obrazové vnemy, nechápanie emócií, absolútny nezáujem o detičky, či čokoľvek sa naučiť, boli ďalšie veci, s ktorými sme bojovali.
Pozeral dokola jednu rozprávku aj 50-krát v mesiaci, až kým neprešla doba a vybral si novú, ktorú pozeral zase dokola.
Pani detská psychologička nám oznámila, že ak nevylúčime autizmus, ona sa ním nemôže zaoberať, lebo nie je na autizmus odborník, a tak sme sa objednali k najznámejšej doktorke na Slovensku.
Čakali sme niekoľko mesiacov a na vyšetrení sme dostali tzv. pervazívnu vývojovú chorobu. Tá sa dáva takýmto malým deťom pred tretím rokom, aj keď je tam podozrenie, keďže tretí rok je veľmi zlomový vo vývoji a veľa vecí sa u dieťatka mení, a tak sme čakali, kým bude mať tri rôčky na rediagnostiku.
Potvrdila sa diagnóza: autizmus
Detský autizmus sme vyfasovali teda o pár mesiacov neskôr. Máme šťastie v nešťastí, môj synček má nádej byť vysoko funkčný autista, pretože vyzerá, že intelekt nemá narušený.
Čo to znamená? Pre nás nádej, že bude jedného dňa samostatný. Malá nádej, ale predsa.
Všetko je však na nás, na rodičoch. Je mi ľúto, že na Slovensku nie je viac organizácií, ktoré by nám, matkám, pomohli vo chvíli, keď sa dozvieme túto katastrofálnu diagnózu.
Častokrát mamička netuší, čo ďalej. A pravda je taká, že včasnou terapiou naše „začarované“ deti môžeme naozaj posunúť o veľký krok ďalej, do nášho sveta z toho ich.
Autistické dieťa: ako sa zmení život v rodine?
Prečo práve moje dieťa má autizmus?
Ľuďom, ktorých postihne nešťastie v akejkoľvek podobe, napadá často veta: “Prečo ja?“ Áno, aj mne napadla, tak som sa pokúsila na ňu odpovedať.
Už dlhšiu dobu verím, že všetko sa deje pre niečo, a tak premýšľam, prečo práve ja mám postihnuté dieťa. Mojej mamy babička vravievala:
„Život, moja, je jeden z najťažších”. Keď som bola malá, pripadala mi tá veta nedokončená, alebo divná. Keď sa nad ňou zamyslím dnes, je v nej obrovská pravda.
Ako mladšia, keď som sa v živote rozhodovala čím budem, nič, ale naozaj nič mi nenapadalo, nebola som dieťa, čo má koníčky, alebo na niečo veľké nadanie, nemala som rodičov, ktorí by mi ukázali správnu cestu, ktorou ísť, veľakrát som si pripadala na tomto svete zbytočná.
Veľmi som chcela robiť v živote niečo, čo ma bude napĺňať. Môj syn a jeho diagnóza, aj keď to znie asi zvláštne, ma naplnili. Možno by môj život nikdy nedostal taký ušľachtilý zmysel ako má teraz.
Chcem pomôcť tomu malému človiečikovi, aby veci cítil, chápal a trošku sa v našom svete zorientoval. Každý deň robí pokroky, každý deň je na tej ceste do nášho sveta bližšie.
