To nevymyslíš

10.8.2010 v kategórii Mama, autor Miroslava Kotačková, foto: istockphoto.com

Výchova detí rozhodne nie je o nude. Každý deň je iný, i keď niekedy zdanlivo stereotypný.

Výchova detí rozhodne nie je o nude. Každý deň je iný, i keď niekedy zdanlivo stereotypný. Jednotvárnosť potláča rôzny uhol pohľadu na rôzne situácie. Aj vy ste, maminy, zažili dni, keď ste nevedeli pri vystrájaní ratolestí, či sa smiať alebo plakať? Možno ste si želali, aby už prišiel ďalší deň... S odstupom času sa prehrešky detí, z ktorých sme boli "na nervy", zdajú nevinné a snáď sa na nich zasmejeme. A len s nostalgiou spomíname.

Pri 3,5 - ročnom synovi skladám mozaiku jeho neštandardného správania, ktoré ma v danom období dosť "vytáčalo". Daná epocha v jeho živote trvala pár týždňov, ako nenápadne prišla, tak odišla. Za niektorými mi je ľúto, iné mi vyčaria úsmev na tvári. Menujem niektoré z nich.
 
SCHOVÁVANIE
Isté obdobie môj výmyselník ukrýval svoj "majetok" na tých najnetypickejších miestach. Kocka z lega v chladničke, pár neobľúbených ponožiek za počítačom /našla som ich pri jarnom upratovaní - zaprášené, veľkosťou už nevhodné/, jeho tielko v tatovej skrini. V podstate nevinné. Úsmev nám zmrzol, keď sme nedávno nenašli kľúče od auta. Manžel sa ponáhľal, takže hľadala celá rodina. Okrem malého, ktorý sa nechápavo prizeral. Pýtala som sa detí, potom som "vyčistila žalúdok" mužovi, ktorý takú dôležitú vec odloží hocikde. Po polhodine adrenalínového pátrania som pre čosi siahla do kabelky a prekvapene vytiahla kľúče. Ja, manžel ani dcéra sme neboli aktérmi tohto činu, vinným mohol byť len náš najmladší, čo po chvíli potvrdil pokojným hláskom: "To som ja tam dal." Je  vo veku, keď si neuvedomuje dôsledky svojich skutkov, takže trest je zbytočný. Len sme mu vysvetlili a muž si pripomenul, že dôležité veci patria mimo dosahu malých detí.

Túto skutočnosť som si nedávno neuvedomila ja... Synček vo svojom aktívnom schovávaní siahol do kuchynskej skrinky a chcel tam vložiť výtvor z kociek. Asi mu zavadzala krabica previazaná mašľou, tak ju jednoducho z polmetrovej výšky "posunul" nadol. Nie je krabica ako krabica. Táto bola obzvlášť jedinečná, hlavne obsahom: BOL /už len minulý čas/ to svadobný dar v podobe kvalitného alkoholu,  v čase "likvidácie"  s historickou hodnotou - deň D bol pred 12-timi rokmi. Udialo sa to veľmi rýchlo. Kocky v skrinke, fľaša - teda črepiny a mok na dlážke. Malý vystrašene plakal kvôli obliatym papučkám, ja kvôli veľkej strate. Upokojila som drobca a odpratávala škody. Zlatistá tekutina prevoňala kuchyňu, a to bolo všetko, čo zostalo z daru. Samozrejme, bola som rada, že syn sa nedorezal alebo neochutnal. Muž odkladal alkohol na výnimočnú príležitosť, cha-cha!
 
ZDROBNENINKOVANIE
Ďalšie obdobie, ktoré otestovalo moju trpezlivosť. Zámerne som použila daný zvýraznený pojem, lebo bežné zdrobneniny typické pre škôlkarov môjmu synovi nestačili. Táto hra so slovami začala jedného dňa cestou zo škôlky, keď s vážnou tvárou vyhlásil: "TY NIE SI MOJA MAMA."
Ostala som zaskočená, našťastie nik v blízkosti nebol. Vzápätí doplnil: "SI MAMINKA."

Od toho momentu nebol kočík, ale kočíček, nie chlebík, ale chlebíček, nie čaj, ale čajíček, aj najväčšie auto bolo odrazu autíčkom... Niektoré slová "zmenšoval" po svojom. Do postieľky išiel zásadne len spinuškať, za stôl sadal papenkať, zdraviť sme sa museli ahojček...  Chvalabohu, takto konverzoval len s nami. Ak  sme nepoužili jeho jazyk, bol problém. Plač, krik, až do našej slovnej opravy.

Takto prebiehal dialóg:
"Zlatko, polož ten kameň na zem."
"Kamienoček." /Plačlivým až nahnevaným hlasom oznámil, aké som mala použiť slovo./
"Tak polož ten kamienoček na zem."
"Nie tam, na zemičku." /Môj adrenalín stúpa./
"Dobre, polož kamienoček na zemičku a ideme domov."  
Už sa zdalo, že jednoduchý pokyn bude splnený, keď malý lingvista zaváhal a dal pomyselnú čerešničku na tortu.
"Položkaj."
Tak znova, dúfam posledný raz:
"Položkaj kamienoček na zemičku."
Môj milovaný mi konečne vyhovel.  Naplnená negatívnymi emóciami a rozšírenou slovnou zásobou som kráčala domov. Aj táto životná epocha nenápadne pominula.
 
ZASPÁVANIE
Syn ešte spáva v postieľke. Svojím spôsobom ma fascinuje, ako sa dokázal o svoje lôžko podeliť s hračkami. Deti obvykle zaspávajú s bábikami, plyšákmi a podobne. U nás výlučne s autami. Rôznej veľkosti. Tak sa stávalo, že na polovici matraca parkovali traktor, nákladné auto a takmer polmetrový džíp a syn dobrovoľne natlačený v polovici. Nedajbože, kamarátov zobrať.

Svoju spánkovú zostavu pravidelne aktualizoval. Podľa nálady alebo najnovšieho dopravného prostriedku. Samozrejme, strachovali sme sa, aby si na ostrých hranách neublížil. Preto sme počas synčekovho hlbokého spánku autá vyťahovali, aj napriek tomu, že si ich niekedy v noci s plačom vypýtal. Na tohtoročnej dovolenke spával s televíznym ovládačom, zjavne si nahradil autá, ktoré sme nemohli zobrať. V súčasnosti mu spoločnosť v spánku robí nanajvýš jedno autíčko.

S nostalgiou som si pripomenula neopakovateľné míľniky synčekovho detstva, ktoré stáli veľa nervov, trpezlivosti i úsmevov. Čakám na ďalšie.