V AUTOBUSE: Som tehotná, prosím, uvoľnite mi miesto
Mamička s bruškom by mala byť všade tolerovaná a zvýhodnená. Najmä v situáciách, ktoré môžu ohroziť jej zdravie.
Vytúžené tehotenstvo je skutočne nádherným obdobím a ja som si ho vychutnávala, ako sa len dalo. Netrápilo ma, že nemáme dostatok peňazí na to, aby sme si napríklad zadovážili prepotrebné auto, alebo že som si nemohla kúpiť kvalitné tehotenské oblečenie.
Radšej som všetky peniaze, ktoré sme dokázali ušetriť, minula na veci pre naše bábätko a až do pôrodu som všade chodila autobusom.
Ako prežiť TEHOTENSTVO V POHODE
Tehuľka sa vo verejnej doprave musí vyzbrojiť trpezlivosťou
Keďže môj gynekológ má ambulanciu v inom meste, musela som pravidelne dochádzať do poradne. Zo začiatku to nebol ani najmenší problém – nebývalo mi zle, ako niektorým iným tehuľkám a tak som sa skôr na takéto „výlety“ tešila.
Nemohla som sa dočkať, čo sa o tom drobcovi v brušku zasa dozviem. A keď išlo o ultrazvuk – páni, to som noc predtým nevedela vzrušením pomaly ani zaspať.
Ťažkosti sa začali, až keď mi bruško podrástlo a už nebolo práve najľahšie. Mala som čo nosiť a cestovanie autobusom sa pomaly ale isto menilo na nočnú moru.
Ako ovplyvňujú emócie tehuľky vývoj dieťaťka?
Okrem poradní som dvakrát do týždňa chodila ešte do 20km vzdialenej jazykovej školy na angličtinu, takže to bola pre mňa s mojím čoraz ťažším bruchom veľká záťaž.
Vždy som však akosi verila, že sa nájde niekto, kto bude mať pre tehotnú ženu pochopenie a uvoľní mi sedadlo. No realita bola dosť odlišná.
Uvoľniť tehotnej miesto v autobuse? Ale kdeže...
Zaujímavé bolo to, že ak ma už naozaj niekto v preplnenom autobuse pustil sadnúť na svoje miesto, boli to vždy starší ľudia.
Za celý ten čas, keď už moje tehotenstvo bolo očividné, neuvoľnil mi sedadlo človek mladší než 50-60 rokov, zatiaľ čo mladí si spokojne sedeli na svojich miestach, veselo sa bavili a tvárili sa, že moje nadrozmerné brucho je snáď len výsledkom nadmernej konzumácie sladkostí a nedostatku pohybu.
V treťom trimestri som mala už značné problémy, ak som bola nútená dlhšie stáť na nohách. Mala som čo robiť, aby som dokázala vôbec počkať na zastávke tých pár minút, kým príde autobus.
Často som si musela sadnúť na lavičku (no iba ak tam náhodou už nesedelo niekoľko školákov či študentov), alebo som čakala v podrepe, čo tiež pri rozmeroch môjho brucha nebola vôbec jednoduchá poloha, ale aspoň som mala istotu, že neomdliem.
Tretí trimester bol najťažší, stáť som nevládala
Pamätám si, ako som raz takto potrebovala ísť na dohodnutý ultrazvuk v 30. týždni tehotenstva. Tešila som sa ako malé dieťa, že uvidím naše bábätko, no môj optimizmus značne poklesol, keď som prišla na preplnenú zastávku.
Koľko ultrazvukov je počas tehotenstva v norme?
Bolo to poobede, takže študenti miestnej strednej školy čakali na svoj autobus domov a ja asi jediná „neštudentka“, naviac vo vysokom štádiu tehotenstva, som len tajne dúfala, že sa medzi nimi nájde nejaká dobrá duša, ktorá by mi dovolila prežiť cestu posediačky.
Netrpezlivo očakávaný dopravný prostriedok sa zjavil o pár minút a všetci študenti sa hlava nehlava tlačili ku dverám. I keď moje dopredu vykúkajúce brucho mohlo celú situáciu zmeniť a mohla som si ním „vydobyť“ popredné miesto pri nastupovaní, bála som sa, aby ma tá halda mladých ľudí nezvalcovala a tak som radšej trpezlivo čakala.
Nastúpila som asi predposledná do už preplneného autobusu a postavila som sa k prostredným dverám, kde bolo najviac miesta. Obzerala som sa po celom autobuse a pohľadom hľadala niekoho, kto by sa zľutoval a pustil ma sadnúť.
Bohužiaľ, nikto taký sa nenašiel. Mladí boli jednoducho pohltení diskutovaním o všetkom možnom a oznam takmer na každom okne, že sú povinní bez vyzvania uvoľniť miesto starším či tehotným osobám si zrejme nevšimli.
Keď už to bolo naozaj zlé a mala som pocit, že sa čochvíľa zložím, požiadala som jednu z mladých cestujúcich, či by mi uvoľnila miesto. Síce neochotne, no predsa len mi miesto uvoľnila. Uľavilo sa mi, no cítila som sa trápne (preto, že som sa musela o sedadlo doslova prosiť).
Už sa vozím autom, ale netolerancia a nevšímavosť ma bolia doteraz
Po narodení nášho syna sme konečne kúpili aj naše prvé auto a cestovanie autobusom sa tak pre mňa stalo, chvalabohu, iba výnimočnou udalosťou.
Je naozaj smutné, že mladí ľudia často radšej ostávajú „slepí“ a tvária sa, že nevidia a nepočujú, len aby nemuseli ani nachvíľku vyjsť zo svojho pohodlia. A možno sa také veci ako uvoľnenie miesta staršej či tehotnej žene jednoducho považujú za nemoderné a tak si svoje práva musíme občas vydobyť sami.
