O tom, aká je matka pred pôrodom pripravená a po pôrode zaskočená...
Život budúcej mamy je zaujímavý ale ten to pravé ródeo sa začína po pôrode.
Pohodové tehotenstvo
Bola som tehotná, trvalo to 39 týždňov, s chuťou čokolády, koláčov a hlavne všetkého sladkého. Čudujem sa, že som nepribrala aspoň 2 tony, aj keď moje zuby sa u zubára čudovali trochu viac. Tehotenstvo bolo celkom pohodové, pravdaže, potom nemotorné a veeeľmi často močopudné.
Snažila som sa byť dosť aktívna, a tak sme sa v 6. mesiaci rozhodli svojpomocne prerábať bytové jadro. S brušiskom som prvý raz dávala obkladačky, škrabkala, lepila, maľovala, skladala kuchynskú linku, dookola upratovala, a tie nervy!
Samozrejme, chodila som do práce a po práci makať do bytu alebo na kurz angličtiny. Tehotenské kurzy som zodpovedne vynechala a rozhodla som sa spoľahnúť sa sama na seba a na to, že príroda to nejako už zariadi.
Čo tam po tom, že nebudem dýchať v tempe. Aby toho nebolo málo, v poslednom trimestri som si povedala, že sa chcem ešte nadýchať čerstvého vzduchu, a tak som sa vytrepala na dva kopce (nie naraz).
Niektorí ľudia na mňa nechápavo pozerali a v duchu si zrejme mysleli, že som „ťuk-ťuk“, no môjmu malému turistovi sa to zrejme celkom pozdávalo, čo na tom, že mama bola spotená, ťarbavá a taká vyšťavená.
Najúžasnejšia vec na svete? No predsa pôrod
Potom prišla tá úžasná noc, ktorú som presedela na vani (doslova), lebo mi stále odtekala plodová voda (ešteže sme pri tej prerábke zvolili rohovú a mala som kde sedieť). Ráno nemocnica a pred obedom pôrod, ktorý som strávila ospravedlňovaním sa sestričke na pôrodnej sále, ktorá ma neustále okrikovala, aby som bola ticho.
Keď sa to „všetko“ skončilo a vyletela zo mňa „teplá guča“, na chvíľu som uvidela malé biele klbko a povedala som „jéj“... a doktor odvedľa, ktorý si pri mojom pôrode iba krátil čas: „Prvorodička?“.
Asi som nereagovala adekvátne, no čo už. Potom sa ešte hodinu na mne zaškoľovala milá mladá doktorka a ja som im do toho zaškoľovania furt kecala. Aj tak som neverila tomu, že to mám za sebou.
Lindin príbeh: Pri prvom pôrode ma vysmiali a už NIKDY som rodiť nechcela
Realita po pôrode. Zn. NEPRIPRAVENÁ
No nasledujúce dni mi nepriniesli veľa pokoja do môjho života. V nemocnici som vyplakala asi vaňu sĺz, najprv som plakala iba s malým, potom už aj sama a minula som na to presne 3 kotúče toaletného papiera.
Až potom sa začali sestričky zaujímať, prečo vlastne malý 3 hodiny v noci plakal, prečo nechce jesť a podobne. Začali sa báť, že budem mať popôrodnú depresiu. No našťastie, tá sa neukázala, hlavne keď som konečne opustila to „sterilné“ nemocničné prostredie.
Počas tehotenstva som sa snažila mať prehľad a všetko si naštudovať, mala som čo-to načítané a myslela som si, že som celkom dobre pripravená na materstvo. V prvom rade som si myslela, že materské mlieko je samozrejmosť a bude to fungovať, ako keď pustím/zastavím vodovodný kohútik. Krátko po pôrode som sa však presvedčila, že z môjho darcovstva mlieka nič nebude.
Čerství rodičia? 10 rád, ktoré rozhodne nepotrebujú počúvať!
Tiež som sa veľmi tešila na prvý polrok, keď bude bábätko iba spinkať, papať a zase spinkať a ja budem mať kopec času ho pozorovať, ovoniavať, ale aj čas pre seba – čítať a nad všetkým premýšľať a podobne.
Zakrátko som zistila, že nestíham uvariť ani praženicu a moje predstavy, že budem v čistom príbytku sedkať a cítiť sa jedinečne sa rozplynuli ako blesk.
Predstavy o materstve sa rozplynuli
Tiež som bola prekvapená, že niektoré deti – pravdaže, aj to moje – nevedia spať vo vnútri, takže som vonku trávila viac času ako vnútri, ale najťažšie asi bolo zistiť, prečo dieťatko neustále plače – čo mu stále nevyhovuje, to dalo zabrať.
Vraveli mi, že zistím a rozoznám rôzne „plače“ bábätka, no mne sa všetky akosi zlievali, vedela som rozoznať akurát tak plač a rev. Nič nie je jednoduché, a ani zuby neboli, ani uspávania, ani nočné spánky a všetko okolo, ale som tu a som šťastná.
On je tu šéf...aspoň v prvých mesiacoch
Asi to vyzerá trochu ako prechádzka tŕňovým sadom, ale všetky nemilé momenty prekrývali tie milé, krásne, voňavé, aj keď boli i slzy beznádeje a vyčerpania, všetko trvalo iba chvíľočku a tie šťastnejšie momenty boli vždy v popredí a všetko vyvažovali, ba aj prevažovali.
Dnes si nerobím žiadne ilúzie o tom, ako budem vychovávať svoje dieťa. Bude mať rok a ja uvidím, ako sa bude všetko vyvíjať, a hlavne ako to budem v danom momente cítiť, lebo darmo si naštudujem, čo sa má a nemá, keď môj malý drobec mi aj tak zase raz dá najavo, že on je tu šéf a bude spať, jesť, piť i plakať či kakať, keď sa jemu bude chcieť. No nie je úžasné byť matkou?