Takto to robievala starká vždy, keď som bola chorá...
Ten zázračný čaj s maslom, vôňa harmančeka, ruky, ktoré mi chladili čelo, mäkučký chlieb...
Keď som bola chorá, rodičia ma odviezli k starkej sa vyliečiť. Obaja chodili do práce a mala som ešte dvoch starších bratov. U babky mi bolo dobre, aj keď mi bolo zle.
Veľká perina a veľké srdce
Mala som u nej veľkú perinu, pod ktorou nikdy nebolo ani horúco, ani zima, a svoju špeciálnu obliečku s guľkami. Trávila som pod ňou veľa času, pretože sa na mňa často lepili choroby. Len čo sa objavil náznak bolesti v hrdle, už som sa pýtala k starkej. Až teraz si uvedomujem, že som jej vlastne bola trochu na obtiaž – starala sa o svokru, môjho deda, ktorý si ani mlieko nezohrial, a ešte chodila pomáhať aj na družstvo.
Vtedy mi to však vôbec neprišlo, že má toho veľa. Ani raz som nemala pocit, že jej zavadziam, že nemá čas alebo že ju obťažujem. Cítila som sa u nej chcená a milovaná.
Aj keď som mala hrdelný kašeľ, horúčky alebo vši. Keď mi preberala vlasy a vyčesávala tie potvory, ktoré mala celá škôlka, smiala sa: „Máš vlasy po dedovi, také husté, že sa do nich schovajú celé regimenty.“ Prstami pukala hnidy a vôbec jej to neprišlo nechutné. Mala som hlavu položenú na jej kolenách a cítila som sa dobre.
Starí rodičia: Počúvajte príbehy a ich odkaz uchovajte
Harmanček a jazvečia masť
Keď naparila maličkú kuchynku harmančekovým odvarom, nedalo sa v nej dýchať, tak bolo horúco. Tiekli z nás sople aj pot. Bola to vlastne sauna, ešte aj s aromaterapiou. Vyčistilo to všetky póry a uvoľnilo všetky hlieny. V tom opare som sa dívala na babku a ona na mňa, pričom vravela: „Dýchaj, dýchaj.“
Vo veľkom hrnci na sporáku bol vždy uvarený čaj. Keď som bola chorá, bol to čierny čaj a veľmi sladký. Veľmi sladký. Plávali v ňom mastné oči roztopeného tuku – na priedušky. Možno to bola masť z jazveca, medveďa alebo neviem z čoho. Babka to mala uložené ako vzácny šperk v malom hrnčeku, obtočenom utierkou, vzadu za hrncami. Čaj chutil zvláštne, ale zaberal.
Večer mi ešte vymáčala nohy. Vo vode plávali bylinky a veľa soli, ktorá sa pomaly rozpúšťala – vraj soľ "vytiahne" chorobu. Keď sme tak sedeli, nezvykli sme sa rozprávať. Ticho občas prerušilo začľapotanie mojich nôh. Potom mi ich zabalila do uteráka a poriadne vytrela dočervena.
Babka nespala. Teda tvárila sa, že áno, ale stále od nej niekto niečo potreboval. Dedko, prababka, ja a tak sa točila medzi nami a keď si ľahla na kraj mojej postele, akoby bola jednou nohou na zemi pripravená bežať na pomoc. Jej ruku som cítila na čele takmer každú hodinu, prikrývala ma perinou, keď som sa odkopala, a tíšila ma hladkaním po vlasoch, keď som mala zlé sny.
Keď mi ráno ponúkla chlieb s maslom a ja som ho s chuťou zjedla, vedela, že je dobre. Že láska zabrala. Lebo babky liečia najmä láskou.
Starí rodičia sú pre deti nenahraditeľní!
Ďakujem, babi
Už niekoľko desiatok rokov nie je medzi nami. Bola príliš unavená životom, odišla skoro. Bola som vo veku mojich detí, mala som 12.
Rozprávam im o mojej babke, keď varím sladký čierny čaj do ktorého potajomky rozpúšťam jazvečiu masť. Už viem, prečo bol taký sladký. Tiež sa snažím medom prekryť ten zápach...
Ďakujem, babi.