Ste obývačková alebo skôr spálňová rodina?
Nech už patríte k akejkoľvek „rodinnej kategórii,“ najdôležitejšie je, aby sa každý člen cítil akceptovaný a vítaný.
Snažíte sa natŕčať ucho, aby ste zachytili niečo z večerných správ, ale deťom práve spadol hrad z kociek, rozsypali sa pastelky a ani nechcete vidieť, aké stopy zanechali na pohovke. Jeden kričí, druhá sa smeje, partner telefonuje s kolegom a snaží sa mu poslať tabuľky... Vyzerá to u vás podobne? Tak ste „obývačková rodina.“ Trochu chaos, veľa kriku, ale ste spolu. No nie všetky rodiny trávia čas pohromade.
Ešte sú tu „spálňové rodiny,“ kde každý člen preferuje tráviť čas vo svojej izbe, s vlastnými aktivitami a súkromím. A tiež im to funguje.
Obývačkové vs. Spálňové rodiny
„Obývačkové rodiny“ sú tie, kde sa členovia zhromažďujú v spoločných miestnostiach – obývačke, kuchyni či jedálni. Takéto prostredie umožňuje spontánne interakcie: rodičia vidia, ako sa ich deti hrajú, riešia problémy a komunikujú medzi sebou. Naopak, „spálňové rodiny“ trávia čas viac oddelene, v súkromí. V takýchto rodinách je ticho bežnou súčasťou života, a hoci má každý člen svoj priestor na oddych, môže chýbať určitá spoločná skúsenosť. To, aký model doma preferujete často závisí aj od modelu, ktorý ste si priniesli z pôvodných rodín, životného štýlu rodiny, možno aj počtu detí, druhu práce... Z nejakého dôvodu ste si toto fungovali nastavili.
Spolu
Spoločné priestory majú podľa psychológov výrazný vplyv na pocit bezpečia. Psychológovia konštatujú, že deti, ktoré vyrastajú v prostredí, kde cítia prítomnosť a záujem rodičov, sú často odolnejšie voči stresu a menej náchylné k úzkostiam. Tieto deti vnímajú rodinné vzťahy ako zdroj istoty a sú pripravené zdieľať s ostatnými svoj čas. Výskumy potvrdzujú, že deti, ktoré trávia čas v spoločných priestoroch s rodinou, majú tendenciu mať silnejšie emočné väzby.
Psychológovia hovoria o „vzťahovej pamäti,“ kde sa obyčajné rodinné rozhovory a hry premieňajú na spomienky, ktoré zostávajú hlboko zakorenené a pomáhajú formovať dospelé vzťahy. Spoločné chvíle vytvárajú základ dôvery a emocionálneho prepojenia, čo sa neskôr v dospelosti prejaví ako schopnosť otvorene komunikovať a byť empatickým voči druhým.
Oddelene
Na druhej strane, deti zo spálňových rodín, kde každý člen trávi čas oddelene, môžu byť viac samostatné, aj keď je tu isté riziko pocitu osamelosti. Ak vyrastajú s pocitom, že sú odkázané viac-menej samy na seba, môže sa to premietnuť do ich neschopnosti hľadať podporu u druhých. Samozrejme, každá rodina je iná a spôsob, akým tieto dynamiky fungujú, závisí aj od individuálnych potrieb a pováh členov rodiny.
Priestor na samostatnosť má svoje výhody, najmä v náročných obdobiach. V spálňových rodinách majú členovia možnosť stiahnuť sa a obnoviť energiu vo svojom vlastnom tempe. Ak sa rodina snaží vyvážiť čas na súkromie s kvalitne stráveným spoločným časom, dokáže poskytnúť členom oboje – pocit slobody a zároveň podporu.
Psychológovia odporúčajú, aby rodičia z „spálňových rodín“ vytvárali rituály spoločného času, či už pri večeri alebo počas víkendov, aby sa zabezpečilo, že deti majú príležitosť spájať sa so zvyškom rodiny. Táto rovnováha môže deťom pomôcť cítiť sa akceptovane a podporované bez toho, aby cítili tlak byť neustále s ostatnými.
Každá rodina si môže nájsť vlastnú cestu
Nie je nutné rozhodnúť sa, či budete „obývačkovou“ alebo „spálňovou“ rodinou. Tieto prístupy sa často prelínajú. Môžete si vytvoriť rituály ako spoločné nedele, rodinné večere alebo filmové večery v obývačke a zároveň nechať priestor na individuálne záujmy. Významné nie je to, kde trávite čas, ale ako trávite čas spoločne.
Aké spomienky chceme našim deťom zanechať?
V konečnom dôsledku je domov miestom, kde si každý člen rodiny vytvára svoje spomienky. Aké chceme, aby tieto spomienky boli? Nech už patríte k akejkoľvek „rodinnej kategórii,“ najdôležitejšie je, aby sa každý člen cítil akceptovaný a vítaný. Preto skúste vytvoriť priestor na to, aby ste sa spoločne zasmiali, podelili o bežné radosti či starosti a zároveň mali možnosť byť sám, keď je to potrebné. Nie osamelý, len sám. Vo svojej izbe, v súkromí.
A raz, keď všetko stíchne a deti odídu, budete spomínať práve na tie chaotické momenty – rozhádzané hračky, smiech a rozhovory, ktoré váš dom premenili na domov.