Čo ak ho rozmaznám? Tomuto správaniu sa radšej vyhnite!
Ak by sme mohli z histórie psychológie vymazať jednu jedinú myšlienku, bez váhania by sme sa na nej zhodli.
„Neprejavujte bábätku náklonnosť, lebo ho rozmaznávate. Neberte ho na ruky, nedoprajte mu fyzickú blízkosť, lebo si zvykne. A v žiadnom prípade nereagujte na jeho plač! Nechcete mať predsa doma umrnčané, závislé, rozmaznané dieťa, ktoré vami manipuluje.“
Na prvý pohľad je to logická úvaha. Ak sa vám nejaké správanie nepáči, neposilňujte ho svojou pozornosťou. Neodmeňujte bábo za niečo, čo nechcete, aby robilo. Jednoduchá rovnica, ktorá musí fungovať. A aj funguje. U holubov, psov či cirkusových zvierat. Rozhodne však nie u malých bábätiek.
Ak chceme vychovať sebavedomé dieťa, reagujme na jeho potreby
Klasici psychológie, ako Mary Ainsworthová a John Bowlby, už vo svojich prvých štúdiách ukázali, že bábätká, ktorých mamy reagovali s citlivosťou na ich potreby, boli neskôr sebavedomejšie a menej závislé než tie, ktorých mamy boli chladné. Nešťastne známe rumunské sirotince, v ktorých síce deti mali čo jesť, ale nikto im nepreukázal fyzickú náklonnosť, sú ďalším historickým dôkazom, hoci riadne extrémnym. Dnes sme múdrejší aj o ďalšie dôkazy.
Vyvíjajúci sa mozog je nesmierne plastický, v dobrom aj v zlom. Čím viac „v pohode“ sa bábätko cíti v ranom detstve, tým optimálnejšie sa u neho vyvinie emočná sebaregulácia.
Voňa MAMY je pre pocit bezpečia najdôležitejšia
Bábätko stíchne, ak nereagujete, ale nie je to dobrá cesta
Áno, je pravda, že bábätko, ktorého potreby sa dlhodobo ignorujú, sa naučí nič nevyžadovať a bude ticho ležať tam, kde ho položíte. Ale z dlhodobého hľadiska je to veľmi nevýhodná investícia. A pritom až tak veľa netreba. Len odhodiť iracionálny strach, ktorý nám diktuje naša kultúra zdôrazňujúca nezávislosť, a naladiť sa na jeho potreby. Blízkosťou a láskou v prvom roku vôbec nič nepokazíte. Necitlivosťou a odopieraním telesnej blízkosti toho môžete v prvom roku pokaziť veľa.
Český psychológ Marek Herman: Prvých 6 rokov je vo výchove NAJDÔLEŽITEJŠÍCH
Čo by sme museli robiť, aby bolo bábo skutočne nesamostatné a rozmaznané?
To je práca na pekných pár rokov.
Tu je pár tipov:
- Neviesť ho k samostatnosti a nezávislosti, alebo naopak, nútiť ho do nej, keď na to ešte nie je pripravené.
- Nedovoliť mu skúšať čo i len trošilinku riskantné veci (Čo ak si ublíži?).
- Kŕmiť ho lyžičkou, viazať mu šnúrky a obliekať ho, keď už to vie robiť samo – Počkaj, dlho ti to trvá, ja to spravím lepšie!
- Dôsledne kontrolovať, komentovať a usmerňovať každú jeho myšlienku a pohyb. Dávať mu na výber a potom nerešpektovať jeho rozhodnutia. (Si si istý, Miško, že nechceš ešte jednu lyžičku? Aspoň jednu? Určite nie? Ale otvor pusinku, ja ťa nakŕmim. Nenaučiť ho nič o vlastných emóciách – Prestaň plakať, z tohto predsa nemôžeš byť smutný.)
- Trestať ho za prejavy, ktoré ešte nie je schopné ovládať (napríklad to známe a nebezpečné sprchovanie studenou vodou, keď má záchvat vzdoru).
- Vyhrážať sa a strašiť vecami, ktoré aj tak nezrealizujeme – Nechám ťa tu samého! Však uvidíš, ak neprestaneš plakať, príde škaredý ujo a zoberie ťa!
- Nič nevyžadovať – Poď, maminka za teba uprace hračky, ty sa pekne napapaj.
Vidíte? Je to celkom fuška!