Puberta v praxi: Prečo sa za vás deti hanbia a čo s tým robiť
Príde obdobie, keď sa deťom nezavďačíte, nech robíte čokoľvek. Na pubertu detí sa treba pripraviť.
Každé dieťa raz príde do veku, kedy sa snaží vymaniť z autority rodičov. Na ich miesto nastúpi kamarát/ka, ktorého/ktorej uznanie a slovo je alfou a omegou. Zatiaľ čo rodič, za ktorého sa potomok hanbí, je len trápnym jedincom, hodným opovrhnutia. A niekedy je to z pohľadu dieťaťa na zbláznenie. Rodičia totiž vždy urobia tú najhoršiu vec na svete práve vo chvíli, keď sú nablízku kamaráti alebo iná verejnosť.
Nasledujúce riadky vám prezradia pozadie takéhoto správania detí a ponúknu pravidlá pre mamy i otcov, aby ste v očiach detí nevyzerali (až tak) „trápne“.
Keď deti mlčia, ale pritom hovoria - Mami, potrebujem ťa
V istom období dieťaťa, bude všetko čo urobíte trápne
Nech robíte, čo robíte, aj tak budete trápni. Akokoľvek tvrdo to vyznie, je to tak: Rodičia môžu robiť, čo chcú, deti to od určitého veku aj tak budú považovať za trápne. Pospevovať si v aute? Počas návštevy prísť do detskej izby a spýtať sa kamarátov na rodinu alebo len tak, ako sa majú? Používať špáradlo? Napomenúť niekoho? Sťažovať sa učiteľovi? Kritizovať oblečenie alebo pri nákupoch nakuknúť do kabínky? Ach jaj!
Niektoré deti pokladajú dokonca za trápne i to, ak ich rodičia pri telefonovaní a písaní esemesiek používajú ukazovák namiesto palca. A vysadiť dieťa z auta pred svedkami už takmer hraničí s urážkou na cti. A to je presne tá dilema, o ktorej tu hovoríme: Je takmer nepopierateľné, že sa deti za svojich rodičov hanbia a zdajú sa im trápni... Aj keď ich ešte stále potrebujú.
Dištanc od rodičov sa začína v školskom veku
Mnohí rodičia nevedia, ako sa majú správať voči svojim deťom, ktoré už nie sú ani malými deťmi, ale zároveň ešte ani dospelými a väčšina z nich radšej zostáva príliš starostlivá, než aby sa starala primálo. Veľa detí to však zaťažuje, že už nie sú malými bábätkami a v žiadnom prípade nechcú, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s malými deťmi. Človek v puberte má pocit, že je v pohode, len to okolie sa nejako zbláznilo – presnejšie povedané – rodičia sa zbláznili. A preto sú jednoducho trápni...
LEN POKOJ! Tu pomôže rodičom len jedno: Zostaňte pokojní. Lebo vaše deti vás samozrejme ľúbia aj naďalej. V tomto veku si ale vytvárajú fasádu, aby pôsobili „kúl“ a sebaisto, a preto im prídu niektoré rodičovské „chybné kroky“ ako sabotáž ich vlastného imidžu. Mama, ktorá prinesie dieťaťu do triedy zabudnutú desiatu a dá mu prípadne ešte bozk na líce, sa interpretuje ako znak nesamostatnosti – a práve tomuto sa chcú deti za každú cenu vyhnúť.
PROBLÉMOVÉ SITUÁCIE PRE „trápnych rodičov“
Zákaz bozkávania!
Minimálne pred ostatnými, ak si to deti neprajú. Deti školského veku sa síce ešte túlia a maznajú rady, ale len vtedy, ak to samy chcú. Prečo? Deti postupom času považujú za slabosť, ak verejne ukážu blízky vzťah k rodičom. Telesný odstup je pre ne dôležitým krokom pri vývoji vlastnej osobnosti.
Čo robiť?
Mnohým deťom prekážajú nežnosti len na verejnosti – rešpektujte túto hranicu. Rozlúčkové scény sa môžu napríklad odohrávať radšej doma ako na verejnosti.
Nekritizovať dieťa pred ostatnými!
Mama rozpráva pri oslave svojim priateľom, že jej dcéra, žiaľ, po nej zdedila krátke nohy, otec kričí pri futbalovom zápase na svojho syna ostošesť a pred publikom mu radí, čo má robiť. Deti by sa v takýchto situáciách najradšej prepadli pod zem. Prečo? Kto už len rád poukazuje na svoje nedostatky? A to ešte pred toľkými ušami a očami. Ak sa niečo nepodarí tak, ako by človek chcel, a ostatní mu to ešte pripomínajú, môže to mať za následok zlé sebahodnotenie a z neho vyplývajúce nízke sebavedomie. Platí: Jediný, kto môže frflať na športové výkony, je tréner a len majiteľ krátkych nôh, krivého nosa alebo množstva pieh sa môže sťažovať na tieto nedostatky.
Čo robiť?
To je celkom jednoduché: Nikdy nekritizujte svoje deti na verejnosti, ani vtedy nie, keď to myslíte dobre. Deti potrebujú rodičov, ktorí sú na ne pyšní.
Prenechajte deťom zodpovednosť!
Vaše dieťa si zabudlo doma desiatu a vy mu ju bez váhania idete zaniesť do školy? Chyba! Prečo? Takto dobre myslenú starostlivosť chápu deti ako špehovanie rodičov a poukazovanie na ich slabosti a nesamostatnosť.
Čo robiť?
Nemajte obavy, vaše dieťa určite nezomrie od hladu a vy si ušetríte cestu i čas. Okrem toho sa dieťa takto naučí, že je čas, aby samo prevzalo zodpovednosť za niektoré úlohy. Podobne konajte aj v prípade zabudnutého úboru na cvičenie či pomôcok. Dieťa musí niesť zodpovednosť za svoje činy i svoju zábudlivosť.
PUBERTA:5 kritických situácií a ich riešenia
Hostiteľ namiesto spovedníka!
Aj keď poznáte kamarátov vášho dieťaťa pomaly od narodenia, nepokúšajte sa ich vychovávať alebo spovedať. Mladí hostia sa majú cítiť na návšteve príjemne. Prečo? Deti chcú byť, tak ako aj my dospelí, dobrými hostiteľmi; dieťa ako hosť sa má cítiť dobre, a nie byť pod poručníctvom niekoho alebo byť prísne napomínané. Preto buďte so svojimi výrokmi opatrní, aby hostia nemohli doma povedať o návšteve nič zlého a aby sa k vám radi vracali znova a znova.
Čo robiť?
Správajte sa k malým hosťom ako k vlastným kamarátom, ktorým tiež určite nehovoríte, že je načase navštíviť kaderníčku, alebo ich nepoučujete, že po konzumácii jedla si majú utrieť ústa servítkou či ako majú používať príbor. Samozrejme, pokiaľ kamaráti vašich detí prekročia hranice je to o inom – v takom prípade plne uplatnite svoje rodičovské kompetencie.
Zostaňte normálni!
Nechoďte na diskotéku, kam si šli zatancovať vaše deti. Nekupujte si také isté oblečenie ako vaša dcéra a nesnažte sa imitovať mládežnícky slang vášho 12-ročného syna. Prečo? Vyzerať inak, mať rád iné veci, ovládať techniku a používať jazyk, ktorému rodičia celkom nemôžu alebo nechcú rozumieť – toto všetko je veľmi dôležité, aby sa deti od nás vedeli odpútať a mohli dospieť. Okrem toho majú dobrý nos na to, aby zistili, či sa ich rodičia správajú úprimne, alebo len hrajú rolu, ktorá sa im nehodí.
Čo robiť?
Nemusíte sa zmeniť na šedú myšku, ale užívajte si, že ste dospeláci, a nie pubescenti. Postavte sa k svojmu životu zodpovedne a poskytnite tak deťom oporu a ukážte správny smer namiesto toho, aby ste dotieravo imitovali ich životný štýl.
Slová ako zrkadlo duše: Ako náš rozhovor s deťmi formuje ich vnútorný hlas
Doprajte deťom slobodu, ale kontrolujte ich
Deti narážajú na ťažkosti a vnímajú rodičov ako trápnych predovšetkým tam, kde sa pokúšajú odpútať sa a stať sa samostatnými. Domáhajú sa spravidla väčšej slobody a nezávislosti. Patrí to do charakteristiky tohto obdobia a robia to i deti v dobrých rodinách, kde sa cítia v bezpečí. Ak to spojíme s dôsledným vyžadovaním zodpovednosti za svoje konanie, môžeme im tú slobodu postupne poskytovať. V takej miere, v akej preukázali, že ju vedia pre seba užitočne využiť.
Nedá sa tu jednoznačne určiť, v ktorom veku koľko slobody treba, alebo koľko jej možno bez rizika poskytnúť. Veľmi úzkostliví rodičia sa obyčajne obávajú všetkých nástrah života, najradšej by si svoje deti priviazali k nohe. Zabúdajú, že do dospelosti nie je možné nikoho doviesť za ruku. Do dospelosti sa musí každý prepracovať sám. Poskytovanie slobody však neznamená, že úplne rezignujeme na akúkoľvek kontrolu. Chýbajúca kontrola sa môže vnímať ako nedostatok záujmu, nedostatok lásky.
Odborníci hovoria o tzv. nepriamej kontrole, ktorá sa prejavuje pozitívnym záujmom o svoje dieťa, skutočnou pozornosťou o jeho zážitky a túžby, empatickým načúvaním tomu, čo nám chce povedať. V tomto sú ale veľké individuálne rozdiely: sú deti prirodzene otvorené, a sú deti, ktoré sú prirodzene introvertné. Dôležité ale je, aby sme ich nikdy neurazili tým, že ich budeme podozrievať z niečoho zlého – dovtedy, kým našu dôveru nesklamú.