Riadky skvelej matky: Zaslúžim si kopec bobríkov!

Moje dieťa je nespavec. Presnejšie – Nespavec postieľkový. Nikdy nemal postieľku rád, nepomohli žiadne osvedčené metódy uspávania. Vyplakať nepomohlo, po tom, ako mi párkrát od plaču vyhodil obsah žalúdka do postieľky, som to vzdala. 

Tak zaspáva medzi nami. Striedavo lezie na hlavu mne a tatíkovi, nohami masíruje brucho, hlavu. Zarýva hlavu do matraca, funí, krochká, krúti sa. Keď konečne zatuhne, tatko ho preloží do postieľky. A ja si vychutnávam prázdnu posteľ. Cca dve hodiny. Potom zase putuje k nám. Za rok a pol ešte neprespal ani jednu celú noc.
Bobrík trpezlivosti...

Ráno ma prebúdza prst v oku. Prst mi nepatrí, oko, žiaľ, áno. Zažmurkám. Odpoveďou je široký úsmev môjho syna: „Ôôôôôči!“ Spinkaj bobák, hovorím si v hlave, a asi aj nahlas, neviem oddeliť realitu od sna.

„Úúúúši!“ prst sa presunul do ucha. „Nnnnnnnnnno!“ obe nosné dierky dostali nových nájomníkov. Ako je známe, bez dýchania si človek veľmi nepospí, a tak to vzdávam a dvíham sa z postele.

Kým varím čaj, môj syn láduje bielizeň do práčky. Následne k nemu pridá dvojlitrovú aviváž v nádobe a k tomu jeden a pol litra tekutého prachu. Tiež v obale. Zatvára práčku. Nie, nezatvára, niečo ešte chýba. Autíčko a plyšový havo. Tak, teraz je dielo skazy dokonané. Predvídavo som vytiahla práčku zo zásuvky a v duchu sa diabolsky smejem. 1:1, kurátko...

Keď chce dieťa pomáhať

Raňajky prebehli v poriadku. Jedlo napočudovanie skončilo len v útrobách môjho bobáka. Začala som sa obávať tohto ticha pred búrkou. Po tom, ako som umyla riad a desaťkrát poodkladala všetko, čo mi povyberal z kuchynskej linky, som mu veľkoryso dovolila opäť nahádzať bielizeň do práčky.

Zapli sme ju, zavreli dvere. Už bolo treba desiatovať. Čučoriedkový jogurtík, farbivo ako hrom. Prečo mi ho nevyraziť z ruky pri zúrivej gestikulácii, že v telke ide Pat a Mat. 2:1 pre krpca. Biely koberec... fialový fľak... Nádhera.

Kým som štvornožkovala okolo jeho veľdiela a snažila sa ho všemožne zničiť, dieťa sa presunulo do izby a tam sa naraz pohralo so všetkými hračkami...

Bobrík šikovnosti pre oboch...

V snahe zabaviť ho vyťahujem vysávač, milovanú to hračku. Spojím teda príjemné s užitočným (aj vy sa pýtate, čo je na tom príjemné? NEVIEM! Ale lepšie slovné spojenie mi nenapadlo.) a vysávam.

Vysávam a vysávam a zrazu prášim. Čo to? Kde? Ako? Vidím už len zadok malého a nohy, ako sa odrážajú len špičkami a upaľuje preč. Pozriem na vysávač.

Je vypitvaný, chýba mu prachový filter. Rozbehnem sa za ním, divoko sa rehoce, strašná prča takáto naháňačka. Filter je zachránený, má však trvalé následky v podobe dvoch dier od prstov. 4:1... Bobrík sebaovládania...

Keď tak rozmýšľam, muža by som utratila už pri jogurtovom kŕmidle. A preto si slávnostne udeľujem bobríka tolerancie.

Milujem svoje dieťa a milujem všetky jeho malé zloby. Včera mi „presadil“ kvet. Keď som ho chcela vyhrešiť, veľavýznamne sa na mňa pozrel, zdvihol prštek a zakrútil hlavou: NO-NO-NO!!! No nie je na zožratie?

Musím ísť. Začula som čľupnutie cudzieho predmetu do záchoda...