Príbehy zo života: DETI narodené v SRDCI

Príbehy zo života: DETI narodené v SRDCI
19.11.2017 v kategórii Mama, autor Tatiana Lajšová, foto: istockphoto.com

Jeden z príbehov, ktoré napísal sám život...

Predtým, ako zaklopem na dvere s menovkou rodiny Márie a Rastislava Palovičovcov, som mierne nervózna. Predsa len, pani Mária si na mňa našla čas popri starostlivosti o šesť detí a jedného psíka. Moje obavy sa však razom rozplynú, keď mi otvorí  usmiata žena v stredných rokoch.

Už na prvý pohľad vidno, že má energie na rozdávanie. Veselo ma volá dnu do ich pekného štvorizbového bytu na sídlisku Priekopa v Martine, kde sa presťahovali iba pred dvoma rokmi. Vo vkusnej obývačke ma posadí ku káve a začne rozprávať svoj zaujímavý životný príbeh.

Bola to veľká láska

„S manželom som sa zoznámila dvadsaťpäť rokov dozadu v kostole. On tvrdí, že si ma vymodlil,“ zasmeje sa pri tej spomienke a pokračuje ďalej: „Ja som vtedy bola práve na skúške spevokolu, keď ho k nám priviedol môj brat. Rasťo bol v meste nový a okrem neho nikoho iného nepoznal. To bolo teda naše prvé stretnutie.“

Ako sa dozvedám, medzi dvoma mladými ľuďmi ihneď preskočila iskra a s krátkymi prestávkami začali spolu chodiť, plánovať budúcnosť, aby nakoniec zazneli svadobné zvony. Do manželstva však vstupovali s jednou veľmi podstatnou informáciou, a to, že pani Mária nikdy nebude môcť mať vlastné biologické deti.

Prvé úvahy o osvojení dieťatka

Obidvom manželom bolo preto jasné, že ich cesta bude iná ako cesty ostatných párov. Moja otázka preto, prirodzene, bola, či už vtedy premýšľali o osvojení detí alebo to prišlo až časom. Na to pani Mária odpovedá:

„O osvojení sme sa veľmi intenzívne rozprávali už pred svadbou. Aj keď sme detičky nemohli mať prirodzenou cestou, túžili sme po nich.

Ja som o takej možnosti rozmýšľala už ako dieťa. Bola som v rodine najmladšia, ale chcela som ešte mladšieho súrodenca.

Žiaľ, moji rodičia už viac detí nemohli mať,“ zdôveruje sa pani Mária, na ktorej  vidno, že je s tým úplne zmierená a takú ranu životom vôbec nechápe ako hendikep. Detský sen sa teda neskôr mohol pretaviť do reálnej túžby osvojiť si dieťatko.

Naše prvé dievčatko

A veru, manželia Palovičovci nič neodkladali na neskôr. Krátko po svadbe si podali na úrade žiadosť o osvojenie. Tam im poradili, aby si najskôr vzali k sebe na hostiteľský pobyt dieťatko.

Tým by úrady videli ich snahu a mali by ľahšiu cestu k samotnému osvojeniu. Počas najbližšej dovolenky teda manželia išli do domova, kde sa zoznámili s 9-ročným dievčatkom, ktoré si vzali k sebe na prázdniny. Prvé kontakty prebiehali veľmi spontánne. Na to obdobie spomína pani Mária takto:

„Moja sestra mala dcérku, ktorá bola v rovnakom veku ako „naše“ dievčatko a s ktorou som si veľmi dobre rozumela. Nebolo preto pre mňa ťažké sa s novou členkou rodiny spriateliť. Pripadala mi ako mladšia sestra, veď bola iba o 16 rokov mladšia ako ja.

Manžel to mal trochu ťažšie, ale aj on si nakoniec časom získal jej priateľstvo. Začali sme si ju brávať z domova na víkendy a cez prázdniny, ale keďže mala v domove ešte 3 sestry, nechceli nám ju dať do pestúnskej starostlivosti. Nakoniec sa to však po troch rokoch podarilo a naša „kamarátka“  k nám prišla natrvalo.“

Medzičasom úrady vyhoveli žiadosti manželov o osvojenie a mohli si z domova doniesť trojročné dievčatko. Stali sa teda dvojnásobnými rodičmi!

Bolo to hektické obdobie

Najmladšia dcéra nastúpila do škôlky, staršia mala zase riadne medzery v učení, ktoré bolo treba doháňať. Pani Márii veľmi chýbala možnosť byť s dievčatami doma, aby sa mohli lepšie adaptovať v novom prostredí a zžiť sa s novou rodinou.

Mladšia dcéra jej to ešte dlho vyčítala, ale žiaľ, vtedy nebola iná možnosť. Dnes však má s oboma dievčatami krásny vzťah. 

Túžba po ďalšom dieťati

Ako roky plynuli, v pani Márii sa opäť objavila túžba prijať malé bábätko. Na úrade ich však od toho nápadu odhovárali a tvrdili im, že im dve deti, ktoré „dostali“, stačia.

Dokonca ich nechceli ani zapísať do poradovníka. Manželia si však stáli za svojím, a tak im po čase dali dve detičky, ktoré mali 2,5 a 3,5 roka.

Všetci členovia rodiny sa tešili z novej sestričky i bračeka. Deťom sa v novej rodine veľmi páčilo, ale potom sa ich biologický otec vrátil z väzenia a rozhodol sa, že si ich vezme.

Súd mu ich zveril naspäť a Palovičovcom zostalo prázdno v duši... Veľká rana to bola aj pre ich dcérky, ktoré sa dlho zmierovali so stratou súrodencov. Akokoľvek bolestné to však bolo, nedalo sa s tým nič urobiť.

Manželia si časom uvedomili, že ich potrebujú aj ďalšie deti, a tak si z detského domova doniesli dvoch bratov, ktorí mali 4 a 7 rokov. Pani Mária mi pritom ukazuje dvoch čiernovlasých chlapcov na fotke na veľkej rodinnej nástenke.

Začiatky boli ťažšie, kým sa traumy z detstva podarilo aspoň čiastočne vyriešiť. Ale s trpezlivým a láskavým prístupom sme sa dopracovali k tomu, že dnes je starší v maturitnom ročníku na zdravotnej škole a plánuje ísť študovať medicínu.

Mladší je zasa veľmi šikovný v kuchyni a aj preto sa učí za kuchára. Síce s ním teraz lomcuje puberta, ale aj tak je aj so svojím bratom pre mňa nenahraditeľným pomocníkom,“ vyznáva s úsmevom mama a zavedie ma do ich izby, v ktorej sú poličky zapratané rôznymi pohármi a trofejami.

Dozvedám sa, že starší syn sa venuje kynológii a spolu so svojím psíkom sa zúčastňuje rôznych záchranárskych súťaží, či pátraní po nezvestných osobách. Mladší je zase športovo nadaný, hráva futbal, takže je ťažko zistiť, ktorý má trofejí na poličkách viac.

Potom sa zasa vraciame do obývačky, pretože príbeh o pomoci nechceným deťom sa ešte ani zďaleka nekončí...

Ďalšie dievčatko do pestúnskej starostlivosti

Medzičasom sa totiž najstaršia dcéra šťastne vydala a Palovičovci požiadali o ďalšie dieťa. Pani Mária pri tom hľadí na svoju ďalšiu dcérku, ktorá pri nás pokojne sedí a o ktorej je reč.

Po trištvrte roku im združenie Návrat ponúklo dievčatko do pestúnskej starostlivosti, ktoré žilo v ústave na Mokrohájskej ulici v Bratislave na invalidnom vozíku, s plienkami a cumlíkom. Ťažko fyzicky aj psychicky postihnuté 3,5-ročné dievčatko bolo na úrovni 8 mesiacov.

Manželia dostali dva týždne na rozmyslenie, či sa na to predsa len podujmú. Pani Mária mi vysvetľuje, ako sa s takou výzvou vyrovnali:

„Viete, my sme vtedy bývali na štvrtom poschodí bez výťahu, takže sme si nevedeli predstaviť, ako by sme ju s tým vozíkom vynášali hore.

Nedokázala sa sama ani postaviť, bolo ju treba prebaľovať, no jednoducho, bola vo veľmi zúfalom, zanedbanom stave. Premýšľali sme o tom, či je to dobrý nápad a keďže sme s manželom veriaci, aj sme sa za to modlili. Nakoniec sme sa ju však rozhodli medzi seba prijať.“

To, čo sa ostatným javilo ako priveľké sústo, bolo v tej chvíli pre manželov Palovičovcov jasnou voľbou. Dievčatko si doviedli domov, kde získalo milujúcu rodinu a súrodencov, ktorí ju nadovšetko ľúbili.

Vďaka novému zákonu, ktorý iniciovalo združenie Návrat, mohla pani Mária zostať s postihnutou dcérkou doma až do jej 6 rokov, a tým nastala intenzívna snaha o jej rozvoj. Ihneď s ňou začala navštevovať rôzne rehabilitačné sanatóriá a do pol roka začalo dievčatko samo chodiť.

A ja, ktorá sa pozerám na hnedookú okaňu sediacu vedľa svojej pestúnskej mamy, nemôžem uveriť, aký obrovský pokrok u dievčatka nastal. Sedí tu totiž 13-ročná slečna, ktorá dokáže rozprávať, poobliekať sa a je viac-menej samostatná.

Pani Mária síce dodáva, že sa nenaučila čítať a písať a jej mentalita zastala na úrovni 5-ročného dieťaťa, ale teší sa zo života a robí radosť svojim rodičom s každým, hoci aj malým pokrokom vo vývine. Keď sa pýtam na to, čo vlastne priniesla ich postihnutá dcérka do života, pani Mária mi s úsmevom odpovedá:

„Ona bola a je pre nás veľkým požehnaním. Má obrovskú chuť do života a zriedkakedy zlú náladu. Zostala som s ňou doma najprv na rodičovskom príspevku a potom na opatrovateľskom.

Za 10 rokov, čo je u nás, ma veľa naučila a stále učí, hlavne trpezlivosti a vytrvalosti. Verím, že celú rodinu stmelila. Všetci ju majú úprimne radi a súrodenci ju berú ako vlastnú sestru. A ona na oplátku rozdáva svoju lásku plným priehrštím,“ dokončí pani Mária a pritom pohladí dcérku po havraních vlasoch.

Profesionálne rodičovstvo

Priznám sa, že v tomto bode jej rozprávania som ostala úplne vykoľajená. Je iné čítať o ľuďoch, ktorí si osvoja dieťatko a na strane druhej je zasa iné stretnúť sa s párom, ktorý berie deti, obrazne povedané, do radu a vôbec im nezáleží na tom, či je to risk alebo nie.

Môj úžas sa ešte zväčšil, keď pani Mária pokračovala. Vysvetlila mi, že potom, ako sa aj ich druhá najstaršia dcéra vydala a manžel prišiel o prácu, rozhodli sa, že sa dajú ešte aj na profesionálne rodičovstvo.

Profesionálnym rodičom sa stal pán Rastislav, ktorému dali na starosť dvoch súrodencov: ročného chlapčeka a 9-ročné dievčatko. Túto situáciu okomentovala pani Mária so smiechom:

„Títo dvaja k nám zapadli ako slivka do kompótu. Dievčatko sa spočiatku všetkého bálo, ale postupne strach prekonáva. Keďže pochádza z prostredia, z akého pochádza, má trochu problémy s učením, ale je veľmi snaživá a vďačná za každé povzbudenie.

Na chlapčekovi sa to, našťastie, nepodpísalo. Dnes, vo svojich 4 rokoch, je veľmi šikovný, má úžasnú pamäť a mne sa vďaka nemu splnil sen mať bábätko. Má krásny vzťah s ostatnými súrodencami a my musíme dávať pozor, aby sme ho nerozmaznávali.“

„...neplánovali sme veľa detí“

Ako sa však dozvedám, za tri roky, čo boli tieto posledné spomínané deti u nich, sa pôvodná rodina nedokázala o ne postarať, a tak sa rozhodli zobrať si ich do pestúnskej starostlivosti. Paradoxne im to bolo úradom vyčítané ako ich profesionálne zlyhanie.

Napriek tomu „zlyhaniu“, pán Rastislav ostáva naďalej profesionálnym rodičom a do rodiny tak pribudlo ďalšie dieťatko z detského domova. Na moju otázku, či sa jej nezdá, že už prijali detí viac než dosť, pani Mária odpovedá:

„My sme na začiatku neplánovali mať veľa detí, ale neľutujem, že sme to spravili. Myslím si, že to tak má byť. A keď sa na to pozriem s odstupom, zisťujem, že sme znova v nevšednej situácii, keď máme doma 6 detí vo vekovom rozsahu 20, 17, 13, 12, 10 a 4 roky. Každý potrebuje niečo iné, ku každému treba inak pristupovať. Dobre, že sme spolu s manželom doma  a navzájom si pomáhame a podporujeme sa.“