Skutočný príbeh: Príliš kľukatá cesta za šťastím
Príbehy snažiliek sa stali pevnou súčasťou skladby časopisu MAMA a ja. A to je dobre. Pamätám si na môj prvý kontakt s takýmto článkom. Bolo to takmer pred piatimi rokmi. Navštívila som svoju priateľku, ktorá sa práve tešila z bábätka. Návšteva bola rozpačitá. Veľmi som jej priala tú radosť, no nemohla som sa ubrániť pocitom nespravodlivosti.
V tom čase sme sa s manželom už niečo viac ako rok trápili s otázkou vytúženého rodičovstva. Vtedy som si tu prečítala článok od snažilky, ktorý ma povzbudil a dal mi silu bojovať. Sľúbila som si, že ak sa aj môj príbeh skončí šťastne, opíšem svoju cestu, aby som dala nádej a vieru v „happy end“ aj ostatným bojovníčkam.
Tak nastal čas na môj príbeh...
Často sa stretávam s názorom, že za neplodnosť si ženy môžu vo veľkej miere samy, pretože materské povinnosti odkladajú kvôli kariére, cestovaniu či užívaniu si života. Neviem, či niekto pri týchto konštatovaniach berie do úvahy aj skutočnosť, že žena môže posúvať čas na dieťatko aj z prostého (a veľmi zásadného) dôvodu – a síce, že hľadá toho správneho partnera, v ktorom nájde potrebné istoty. To bol i môj prípad.
Pripravení na dieťa
S manželom sme sa poznali dlhšie, no do vzťahu sme vstúpili, keď som mala 29 rokov. Po roku spolužitia v jednej domácnosti nám bolo jasné, že nám je spolu dobre a že sme pripravení na príchod dieťatka. Vtedy sa začal náš boj... Musím sa priznať, verila som, že sa to podarí hneď v prvý mesiac. Môj optimizmus ale každým neúspešným mesiacom vyprchával. Po pol roku snaženia sme si povedali, že nebudeme pasívne čakať. Rozhodli sme sa pátrať po príčine. Veď aj múdre knihy a články radili, že v našom veku je potrebné po pol roku neúspešného snaženia sa vyhľadať pomoc. Či to bolo správne rozhodnutie?! Nenašli sme odpoveď a ani ju už nehľadáme.
Výsledky prvých vyšetrení
Najprv absolvoval vyšetrenia manžel. Spermiogram nebol najlepší, ale lekár mu odporučil drahé vitamíny a sľuboval výsledky. Zostávali sme pokojní. Moja cesta viedla od obvodného gynekológa do centra pre asistovanú reprodukciu, kde ma vraj komplexnejšie vyšetria a určia prípadnú príčinu nezdaru. Samozrejme, lekári v centre sa zaujímali o nás obidvoch, a tak prišiel verdikt. Manželov spermiogram bol podľa výsledkov vo všetkých ukazovateľoch taký slabý, že pravdepodobnosť prirodzeného počatia síce existovala, no bola takmer mizivá. A tak prišiel návrh, aby sme podstúpili tzv. umelé oplodnenie, konkrétne IVF – in vitro fertilizácia, (technika asistovanej reprodukcie, pri ktorej dochádza k oplodneniu mimo tela, „oplodnenie v skúmavke“). Naše šance mali byť vysoké. Pamätám si ten obrovský príliv nádeje, ktorý ma zalial. Mala som pocit, akoby som mala byť tehotná už nasledujúci deň...
Neprehliadnite: NEPLODNOSŤ: Zamerané na MUŽOV
Skúsenosť s IVF
Skrátim ju, veď nejedna snažilka, ktorá tento článok číta, si touto cestou prešla. Nebudem opisovať všetky pocity, ktoré sprevádzajú tento náročný akt – tak pre ženu, ako i pre muža. Myslím si totiž, že niekedy je to pre mužov ešte ťažšie. Nemôžu nič, len pozerať na svoju vystrašenú, ubolenú a náladovú polovičku a zmietať sa vo svojich obavách a pochybnostiach. Pri všetkých zákrokoch zostávajú za dverami, sami, len s tichou modlitbou... Prvé vyšetrenie po IVF prinieslo slzy. Lekár s profesionálnym úsmevom a naučenou frázou skonštatoval: „Nevadí, bojujeme ďalej.“ Chcela som ho v tej chvíli zbiť... Poobede však volali z centra, že výsledky z krvi ukazujú zvýšenie tehotenského hormónu HCG a existuje tu dokonca i riziko mimomaternicového tehotenstva. Spýtala som sa sama seba: „Pane Bože, čo ešte?!“ Vraj mám prísť o týždeň.
Neprehliadnite: Ženské príčiny neplodnosti
Radosť – bolesť – sklamanie...
Bol to nesmierne dlhý a bezsenný týždeň. Následné vyšetrenie prinieslo eufóriu. „Je to tam! Je to tam!“ kričal lekár a ja som nerozumela, čo sa deje. V momente, keď som informáciu spracovala, obvolala som so slzami v očiach všetkých blízkych a moja radosť bola neopísateľná. Trvala však len týždeň. Pri ďalšom vyšetrení sa lekár tváril záhadne a oboznámil ma s termínom „missed abortion“, teda tzv. zamlčaný potrat. Pozerala som sa na neho a nechcela porozumieť. Ultrazvuk neukázal srdcové ozvy. Plod sa ďalej nevyvíjal. Tehotenstvo sa muselo ukončiť. Po dvoch neskutočne dlhých týždňoch potvrdzovania diagnózy som už stála pred operačnou sálou, hystericky som plakala a čakala na zákrok, ktorý mal uzavrieť túto etapu. Bola som na dne. Striedanie extrémnych pocitov strachu a radosti človeka neskutočne oslabuje...
Ženy sú silné
Aj ja som sa otriasla a žila svoj život ďalej. Pracovala som, plánovala s manželom spoločné leto... Chceli sme si oddýchnuť a išli sme s priateľmi k moru. Užívali sme si radosti života a aj milovanie, ktoré už nebolo viazané na presné dni v kalendári. Dva týždne po návrate z dovolenky mi tehotenský test ukázal dve čiarky. Šok a eufória. Nová nádej, nové plány, hlava plná romantických predstáv. Našu vieru sme stavali na presvedčení, že keď sa to podarilo prirodzene, musí to vyjsť. No nevyšlo. Týždeň po dobrej správe som skončila na urgentnom príjme s krvácaním. A bolo po všetkom. Moja bolesť bola ešte umocnená hrôzostrašným prístupom službukonajúceho lekára, ktorý ma obviňoval z nezodpovedného prístupu. Ako som si vôbec mohla dovoliť otehotnieť tri mesiace po predchádzajúcom potrate?! Čo sa dá v takejto chvíli povedať necitlivému človeku, ktorý nemá ani snahu vžiť sa do neľahkej situácie bezradnej ženy?
Túžba vs. racio
Ale ani po tejto skúsenosti túžba po dieťatku nepoľavila. Zmenilo sa akurát to, že som začala odmietať hypotézu, že potenciálnou príčinou našej neplodnosti je manžel. Požiadala som o diagnostické laparoskopické vyšetrenie. Priznám sa, že moje hrdinstvo by nebolo také veľké, keby som vedela, že nejde o žiaden jednoduchý zákrok. Jednoduchý je možno len z pohľadu medicíny. Avšak z pohľadu pacienta je to operácia, ktorú sprevádzajú nepríjemné pooperačné stavy a ktorá si vyžaduje rekonvalescenciu. Dôležitý je ale výsledok. Operatér mi po prebudení oznámil, že nenašiel prekážku, ktorá by bránila počatiu a donoseniu plodu.
Asi ste si povedali, že sa mi uľavilo. Nie. Zvláštne je, že táto informácia bola pre mňa sklamaním. Nikam náš problém neposunula a zanechala nás znovu len v stave neistôt a dohadov. Podstúpili sme mnoho vyšetrení na viacerých oddeleniach. Výsledky boli väčšinou dobré. Prst zostal vztýčený len nad spermiogramom. A tak sme sa po dlhšej dobe znovu ocitli v centre pre asistovanú reprodukciu a celý zdĺhavý proces IVF sa opakoval...
„Keď je šťastie unavené, sadne aj na vola...“
Lenže asi nebolo unavené dostatočne... Druhý cyklus IVF sprevádzala neskutočná smola. Stimulácia prebiehala v poriadku a sľubovala 4 zrelé vajíčka. Celá snaha a energia však vyšla naprázdno... Po prebudení z narkózy mi lekár zdrvene oznamoval, že nechápe, čo sa stalo, ale ovulácia neprebehla. Nepodarilo sa mu odobrať ani jedno jediné vajíčko! Kto zlyhal? Farmaceutický priemysel, ktorý vyrobil chybnú šaržu injekcie, ktorá mala ovuláciu spustiť? Alebo známa, ktorá mi túto rozhodujúcu injekciu pichala? Koho viniť? Na koho sa hnevať? Ostalo len unavené telo, vyčerpaná psychika a oči pre plač...
Čítajte tiež: POZOR na cukor: môže spôsobovať NEPLODNOSŤ!
Memento
Túto skúsenosť som prijala ako memento. Veď človek sa musí naučiť pokorne prijímať aj to zlé... A tak sme po dlhých a často emotívnych rozhovoroch s manželom dospeli k rozhodnutiu, že prestaneme bojovať s veternými mlynmi a dieťatko si adoptujeme. Začala sa polročná príprava na adopciu a potom následné čakanie v poradovníku. Na začiatku sme boli na mieste č. 27. Moja energia sa presmerovala. Každý mesiac som volala na úrad, aby sme sa dozvedeli, ako sme sa v rebríčku čakateľov posunuli. Klamala by som však, keby som napísala, že sme sa predstavy vlastného bábätka vzdali. Naďalej sme skúšali. A nielen to. Vyskúšali sme pochybných, aj menej pochybných liečiteľov, vyskúšali sme mnohé „zaručené“ metódy. Niečo bolo racionálne, a niečo naopak, iracionálne. Nuž čo, zúfalí ľudia robia zúfalé činy.
Po čase som znovu spontánne otehotnela. Dve čiarky na teste ma síce potešili, ale žiadna eufória sa nekonala. Bola som už poučená a opatrná. A dobre som urobila. I tentoraz diagnóza „missed abortion“ a staré známe kroky na sálu. Sklamanie, smútok, bolesť a beznádej pretransformované do nádeje, ktorú sme vložili do adopcie.
Hra osudu?
V poradovníku na adopciu sme sa posúvali pomaličky a takmer po dvoch rokoch čakania a piatich túženiach sme sa dostali na druhú priečku. Pani z úradu nám radostne oznamovala, že veľký „deň D“ sa blíži a že si máme pomaly chystať kočík a výbavičku. Bolo to vzrušujúce. Tešili sme sa. O pár týždňov na to som prežívala známe pocity. No tentoraz boli intenzívnejšie. Keď som si išla urobiť skoro ráno tehotenský test, povedala som manželovi: „Bola by som veľmi prekvapená, keby tam neboli dve čiarky.“ A boli... Pocit nesklamal. No po chvíľke radosti prišli slzy a zvláštna zlosť... Prečo sa so mnou osud zahráva? Prečo zamiešava karty vo chvíli, keď sme rozhodnutí prijať adoptívne dieťa? Čo ak zrušíme adopciu a potom sa tehotenstvo znovu neželane ukončí? Čo ak mi vôbec nie je súdené stať sa matkou...?
Keď opadli emócie, nastúpil zdravý rozum. Zašli sme na sociálny úrad a vysvetlili našu situáciu. Adopcia sa nezrušila, ale pozastavila. Čo je paradoxné, práve vo chvíli, keď sme sa posunuli na prvé miesto. Referentka nám s úsmevom oznamovala, že práve jej prišiel spis (nové dieťatko do „ponuky“) a na druhý deň by nás pravdepodobne kontaktovala. Dohodli sme sa, že v prípade, ak znovu o svoje biologické dieťatko prídeme, ozveme sa a poradie sa obnoví.
Konečne!
Našťastie, tento scenár sa nenaplnil. Tehotenstvo úspešne napredovalo a bolo takmer bezproblémové. Žiadne nevoľnosti, bolesti. Vzhľadom na predchádzajúcu anamnézu lekárka rozhodla, že zostanem na PN. A tak som si pomaličky, v pokoji domova (i keď veľmi opatrne) chystala výbavičku a každé ráno som sa pohľadom na rastúce bruško uistila, že to nie je sen, ale realita.
Všetci ma povzbudzovali, že peklom som si už prešla, a preto bude pôrod bezproblémový a radostný. No život sa neriadi takouto logikou. Záver sa skomplikoval. Zistili mi ťažkú hepatopatiu – hrozilo mi trvalé poškodenie pečene. Hepatálne parametre boli také zlé, že zasadlo konzílium a rozhodlo, že riziko je pre mňa i pre môjho synčeka privysoké. Túto informáciu som prijala vlažne. Akoby sa ma to ani netýkalo... Oveľa ťažšie bolo pre mňa počuť, že hrozí náhle úmrtie plodu. Vtedy sa začali muky. Úzkostlivo som sledovala každý pohyb v brušku. Keď maličký spal, chytala ma panika: Žije?
Ty + ja + naše dieťa
Po týždni neistôt, na konci 36. týždňa tehotenstva, lekári rozhodli o sekcii a ja som sa znovu ocitla na sále. Tam prišiel na svet môj vytúžený synček – drobnučký, ale vitálny a zdravý. Jeho maminka mala vtedy už takmer 36 rokov. Dnes behá po našom byte poriadny šinter. Má rok a pol a dáva svojim rodičom poriadne zabrať. Stala sa z nás rodinka. Užívame si každý moment s týmto nádherným stvorením. Každý deň mu nezabudneme pripomenúť, aké šťastie priniesol do našich životov. Rodičia, ktorí prešli podobnú cestu ako my, už nikdy nebudú vnímať svoje dieťa ako samozrejmosť...
Ešte sa niekedy prerieknem pred ľuďmi a vyslovím svoju túžbu dať nášmu drobčekovi súrodenca. Keď si povzdychnem, že neviem, či mi to vek dovolí, stretávam sa aj s reakciou: „Nemali ste to tak dlho odkladať“. Vtedy sa len pousmejem a vyslovím potichu želanie, aby ľudia zvažovali svoje slová, pretože nevedia, ako môžu ublížiť. Veď štatistiky hovoria jasnou rečou – je toľko nešťastných párov, ktoré musia zdolávať nepredstaviteľne ťažké prekážky. Tak prečo im ešte pridávať na starostiach nemiestnymi otázkami či komentármi?
Mohlo by vás zaujímať: Tajomstvá tehotenskej knižky
Milé snažilky a snažilkovia!
Viem, že táto výpoveď bola dlhá. Je zrejme náročné celé to prečítať, no nie také ťažké, ako to celé prežiť. Chcela som podať vernú správu o viac než päťročnom trápení, ktorým sme si prešli, a to len preto, aby som do vás vliala silu a nádej. Určite sú ženy, ktoré si prešli ešte väčším peklom, no asi by sa zhodli so mnou v tvrdení, že to stálo za to. Na všetko zlé som už zabudla. Neľutujem nič, čo som podstúpila. Verím, že všetko je tak, ako má byť. Môj synček prišiel na svet práve včas a je neopakovateľný. Všetkým vám držím palce a z celého srdca vám želám, aby ste dôverovali svojim rozhodnutiam a nebáli sa čeliť prekážkam...
Katarína