Prečo neupratujem, keď deti nie sú doma?
„Zobral deti na prechádzku? Super, môžem upratať!“ Toto je veta, ktorú počúvam od iných mamičiek, ale ja to mám inak. Upratovať, keď doma nikto nie je? Prepáčte, ale deti a pán manžel potom môžu nabodnúť mylný dojem, že sa dom upratuje sám. A to neprospeje nikomu.
(Ne)upratujem
Nechápte ma zle – nie som proti upratovaniu. Som len proti upratovaniu, ktoré nikto nevidí. Ak na upratanie nikto neupozorní, stalo sa vôbec? Je to ako zložiť puzzle a potom ich rovno vysypať späť do krabice bez toho, aby ste ho niekomu ukázali. Takže, ak deti nie sú doma, nie je dôvod sa naháňať s mopom.
Už počujem tie hlasy: „Ale keď sú doma deti, nedá sa!“ Hneď všetko zašpinia. Ale kedy inokedy to mám robiť? Veď sa im chcem venovať. Venuj sa! Poobjímaj, prečítaj knihu... Ale venovať sa znamená tráviť čas spolu, hoci aj pri upratovaní. Trochu hundrania a naťahovania na začiatku? Netreba to brať tragicky, je to zábava. A hlavne, keď každý pridá ruku k dielu, bude to kratšie. Nebude to dokonalé – to nie. Ale povedzme si pravdu: Poriadok je dokonalý len pár minút po upratovaní. Možno s prižmúreným okom aj jeden deň, keď deti chodia po špičkách, lebo na ne gánite.
Prvý krok k samostatnosti: Domáce práce a ideálny vek pre ich zvládnutie
Samo sa to upratalo!?
Najväčší problém nie je samotné upratovanie, ale fakt, že deti sa nikdy nedozvedia, koľko to dalo roboty. Prídu, zahodia batohy na podlahu, rozhodia si hračky po celom dome a ešte sa sťažujú, že nemôžu nájsť svoj obľúbený traktorík, ktorý oni sami hodili niekde pod gauč. No a teraz si predstavte, že som predtým dve hodiny drhla podlahu, umývala okná, utierala prach a usporiadala hračky. Za tých desať minút je po všetkom. Ale keď neupratujem a nechám ten chaos rozložený po celom dome, majú šancu uvidieť, ako to vyzerá, keď nič nerobím. Lebo deti sa musia naučiť, že podlahy sa neumyjú kúzlom a bielizeň sa nezloží sama od seba, kým spia.
Je to jednoduché – ak deti nezažijú bordel, nikdy nepochopia, že existuje uprataný dom ako výsledok práce. Niekedy treba nechať veci tak, aby mali kontrast. Pretože ako inak ich naučím, že za poriadkom je vždy krv, pot a možno aj nejaké slzy (najčastejšie moje, keď po tretíkrát uvidím ten istý fľak na zemi, ktorý som už drhla)? A nie, to nie je lenivá výhovorka. Je to výchovná metóda! Ukazujem im realitu, kde nič nie je zadarmo. A že za čistou podlahou je vždy niekto, kto sa ju rozhodne vydrhnúť, aj keď by mohol sedieť na gauči s kávou v ruke.
Ak upratujem a nikto nie je doma, znamená to, že robím niečo pre dom. Nie pre ľudí, ktorí v ňom žijú, nie pre vlastné uspokojenie, ale pre nejaký zvláštny koncept čistoty. Ale viete, čo? Domy nemajú pocity. Nemajú žiadnu emocionálnu väzbu k tomu, že som práve povysávala. Dom ma nepochváli. Nepovie mi: „Ďakujem ti, moja podlaha sa cíti teraz o desať rokov mladšie.“ A čo je horšie – ak sa raz všetko dokonale uprace a nikto si to nevšimne, tak to berú ako samozrejmosť. Nikto doma neotvorí dvere a nepovie: „Wow, aké to tu máme čisté! Ako si to urobila?“
Muži by mali zdieľať domáce práce, nie nám s nimi pomáhať
Lenivá mama alebo výchovná stratégia?
Takže prečo neupratujem, keď deti nie sú doma? Lebo som pochopila, že môj čas je cennejší ako povysávaný koberec. Deti potrebujú vidieť, že poriadok nevzniká sám. A ja potrebujem vidieť, že môžem mať chvíľu ticho a pokoj. Preto, keď odídu, namiesto metly chytím knihu. Lebo v živote je niekedy dôležitejšie naučiť deti, že upratovanie je proces, do ktorého sa musia zapojiť – a že aj mama potrebuje oddych.