Očami mamy: Mala som všetko, iba...
S manželom sme sa rozhodli pre ďalšie dieťa, keď mal náš synček štyri rôčky. Už to chcelo súrodenca. Nečakali sme dlho. Vysadila som antikoncepciu a počkali sme, kým sa mi ustália hormóny. Čoskoro prišlo prekvapenie – na teste boli dve očakávané čiarky. Naše šťastné tváre hovorili za všetko.
Hneď som sa objednala ku gynekológovi. Na vyšetrenie som šla o pár dní, to sme ešte nevedeli, aké prekvapenie nás čaká...
Čakali sme dvojičky
Doktorovi som vysvetlila, že sa pokúšame o dieťatko a že mi vyšiel aj pozitívny test. Hneď ma posadil k ultrazvuku, aby potvrdil alebo vyvrátil tehotenstvo.
Asi 5 minút ticho sledoval obrazovku. V kŕči som čakala na to, čo povie... Začal otázkou, či už máme jedno dieťa. Nato som naňho vystrašene pozrela a rýchlo mu kladne odpovedala. Potom sa na mňa usmial a povedal, že budeme mať dvojičky – dvojvaječné. Obidvom bili srdiečka a bola som v 6. týždni tehotenstva (t. t.).
Všetko bolo v poriadku a mne strašne odľahlo... Zvláštne bolo, že skutočnosť, že budú dve, som brala ako samozrejmosť. Bála som sa, že lekár povie niečo horšie a ono to boli dvojičky. Ešte teraz si pamätám, aký pocit to bol.
S takou šťastnou správou som sa ponáhľala domov, kde ma čakal manžel. Tej úžasnej novinke ani neveril, no smial sa od šťastia.
Celej rodine sme to oznámili, každý bol milo prekvapený... Stotožnili sme sa s tým, že bábätká budú dve. Vyberali sme im mená, tešili sme sa na ne, bolo to skvelé obdobie. Kým neprišli silné nevoľnosti.
Tehotenstvo bolo náročné
Každý deň som vstávala ako po nočnom žúre. Bolo mi strašne zle, mala som silné závraty a musela som ostať na PN-ke, v práci by som to nezvládla.
Inak všetko prebiehalo dobre, až do istého dňa, keď som začala slabo krvácať. Hlavou mi hneď prebehli tie najhoršie myšlienky, dostala som strach, že môžem prísť o deti.
Okamžite som odišla do nemocnice, keďže môj gynekológ mal už po ordinačných hodinách. V nemocnici ma prijímala milá doktorka, ktorá mi urobila ultrazvuk a potvrdila, že detičky sú v poriadku.
Povedala mi, že krvácanie je pri dvojičkách normálne, lebo sa vraj uhniezďujú a sú dve, čiže je to dvojnásobok hormónov a dvojnásobné zväčšenie maternice. Pichla mi injekciu na zastavenie krvácania, dala tabletky a s odporúčaním oddychovať ma pustila domov.
Na druhý deň som aj tak zašla za svojím gynekológom, ktorý slová doktorky potvrdil a predpísal mi lieky na ďalšie dva mesiace, taktiež so slovami „veľa oddychovať“.
Tak som veľa oddychovala, dávala som si oveľa väčší pozor ako pri prvom tehotenstve, nedvíhala som ťažké veci (ani nákup z obchodu), veľa som spala, aj pre tie stále nevoľnosti.
Bol teplý letný večer, tak sme si so synčekom vyšli na malú prechádzku. Nič namáhavé to nebolo. Ale po príchode domov som začala pociťovať bolesti v podbrušku, ktoré sa stupňovali. Mala som z toho zlý pocit. Šla som si ľahnúť a dúfala som, že bolesť ustúpi.
Môže za spontánny potrat interrupcia?
Krvácanie v tehotenstve môže znamenať problém
No prišlo najhoršie, začala som krvácať, oveľa silnejšie ako predtým. Zľakla som sa a ten pocit sa vo mne zasa zopakoval. Šla som sa rýchlo osprchovať a volala som otcovi, nech ma odvezie do nemocnice, keďže manžel bol v práci.
Dorazili sme do nemocnice a tam ďalšie prekvapenie – hodinové čakanie na gynekológa na príjme, hoci som bola v alarmujúcom stave. Sestrička so mnou tú hodinu pretrpela, keď sa zrazu v dverách objavil dosť vytočený gynekológ, ktorý bol sestričkami zrejme kvôli mne práve zobudený.
Následné vyšetrenie sa nedá ani opísať. Prístup lekára ku mne bol strašne arogantný... Ultrazvuk potvrdil, že detičky sú v poriadku, ale musela som ostať na pozorovanie v nemocnici, s čím som súhlasila, keďže som bola v 12. t. t. a doktor skonštatoval, že mi hrozí potrat.
Zalarmovala som rodinu, aby mi zbalili a doručili veci. Na izbu za mnou o chvíľu došli sestričky s injekciami, tabletkami, papiermi na podpis a ja som mala v hlave len jedno, aby moje deti boli v poriadku.
Strávila som v nemocnici 7 nocí, každý deň ma dopovali liekmi, injekciami a múdrymi rečami – od primára nemocnice, cez gynekológov, ktorí mali službu.
Krvácanie prešlo, ultrazvukové vyšetrenie potvrdilo, že deti sú v poriadku. Chvalabohu, že manžel a moja rodina stáli pri mne. Manžel mi bol veľkou oporou, hoci aj naňho toho bolo niekedy veľa.
Záver z prepúšťacej správy bol, že som mala nízko placentu a prítomný bol hematóm, ktorý spôsoboval krvácanie. Odchádzala som z nemocnice s tým, že sa tam nevrátim skôr, ako nastane pôrod.
Všetko bolo v poriadku, krvácanie žiadne, síce som sa cítila slabo, ale pripisovala som to aktuálnemu stavu. Po návrate z pôrodnice som sa vybrala k svojmu gynekológovi. Dodnes si pamätám jeho slová: „Teraz sa už dá všetko do poriadku.“ Urobil mi komplexné vyšetrenia, ultrazvuky, odbery krvi a pod.
Jeho vyjadrenia sa však nezhodovali s tým, čo som mala napísané v prepúšťacej správe. Vtedy som začala mať všetkého dosť – tehotenstvo, ktoré je v poriadku a aj napriek tomu som krvácala? To nie je možné!
Placenta, ktorá je nízko, nie je vlastne nízko. S manželom sme tomu už vôbec nerozumeli. Čím viac som zháňala informácie, tým viac som sa zamotávala.
Pravidelne som chodila do poradne, detičky v brušku rástli, všetky výsledky boli v poriadku. Hoci som mala slabé špinenie, ktoré zasa zodpovedalo môjmu stavu.
Prešla som 16. t. t., keď sme si povedali, že chceme vedieť pohlavie našich detí a vidieť ich na 4D ultrazvuku. Kontaktovali sme preto jedného gynekológa v Poprade, ktorý robil takéto úkony s pármi, mali sme dátum, čas a veľkú túžbu vidieť konečne naše deti aj takto.
Prečítajte si: Dvojčatá: ako to všetko začína – tehotenstvo
Cítila som, že niečo nie je v poriadku
Avšak krátko predtým som začala pociťovať bolesti, ktoré som už poznala... Preto sme vyšetrenie odložili a snažila som sa doma čo najviac ležať. Čoraz menej som sa tešila, cítila som, že niečo nie je v poriadku.
Nastal deň, na ktorý by som najradšej zabudla... Silné krvácanie spolu s plodovou vodou. Videla som vystrašenú tvár môjho manžela. Každá sekunda trvala príliš dlho. Cestu do nemocnice sme premlčali.
Každé slovo by bolo zbytočné. Prijímal ma ten istý gynekológ čo naposledy, len tentoraz sa ponáhľal... Keď mi robil vyšetrenie ultrazvukom, bol ticho a len hľadel na monitor. Po chvíli povedal, že deti žijú.
Ten pocit bol úžasný, moje detičky bojujú! Rýchlo ma vyšetril, či sa náhodou predčasne neotváram, čo potvrdil – na cca 1 centimeter. Previezli ma na lôžkovú časť a začal sa boj, len som nevedela, aký...
Sestričky a aj doktori boli veľkí tajnostkári. Vedela som len to, že deti žijú a pre ich záchranu spravia všetko. Prvé dni prešli a ja som sa cítila čoraz horšie. Krvácala som viac, i keď denne som dostávala injekcie na zastavenie krvácania, do žily antibiotiká, železo na chudokrvnosť a magnézium.
Prešla som si naozaj všetkým, mala som zapálenú žilu, modriny, keď mi žila praskla, musela som týždeň ležať so zdvihnutou panvou, robili mi test na odtekanie plodovej vody, čo bolo negatívne.
No stále som sa cítila slabšie, mala som málo plodovej vody, krvácanie bolo čoraz horšie, bolesti v podbrušku, akoby slabé kontrakcie. Ani jeden gynekológ neprejavil záujem prísť a povedať mi, čo sa deje.
Ťahala som z nich informácie na rannej vizite, aj to som sa nedozvedela dosť. A to ani nevravím, že okrem vizity ma nevyšetril žiaden lekár, len sestry – to, čo mali, si odkrútili a viac nič.
Povedali sme si s manželom, že stačilo. Po 14 dňoch strávených v nemocnici v Kežmarku som primárovi na rannej vizite povedala, že chcem podpísať reverz a ísť do nemocnice v Poprade.
Vtedy sa začal o mňa starať a bol veľmi milý, až som naňho hľadela s otvorenými ústami. Vravel mi, že inde s mojím stavom nič nevyriešia, len to, čo robili aj oni. Nahnevane som si vyplatila nadštandardnú izbu (17 Eur/deň) a odišla som s tým, že sa tam viac nevrátim.
Moje kroky viedli k môjmu gynekológovi, aby som ho informovala o mojom stave. Kričal na mňa, prečo som odišla z nemocnice a vôbec nebral do úvahy moje vysvetlenie. Urobil mi ultrazvuk a zhrozene pritom pozeral na monitor, no nič nevravel.
Gynekologické vyšetrenie začal, no pre silné krvácanie nedokončil. Poskakoval vydesene po celej ordinácii a opakoval, že ihneď musím ísť do nemocnice. Bola som z neho nervózna, nevedela som nič...
Syndróm miznúceho dvojčaťa
Až v inej nemocnici som sa dozvedela, čo sa so mnou deje
Cesta do nemocnice v Poprade bola hrozná, vedela som, že niečo nebude dobré... Prijímala ma skvelá gynekologička MUDr. Šimunková, ktorá to doslova prežívala so mnou.
Vysvetlila mi všetko, čo sa so mnou deje, nič netajila. Môj stav bol vážny, moje deti pomaly odchádzali, plodová voda nebola už skoro žiadna, mala som zápal, aj pre to silné krvácanie som už bola anemická.
Narovinu mi povedala, že nebudú zachraňovať deti, ale mňa, pretože v 20. t. t. neboli ešte životaschopné, ani keby boli napojené na prístroje. Pani gynekologička privolala na konzultáciu aj primára nemocnice MUDr. Böhmera, ktorý jej slová potvrdil s tým, že vzhľadom na môj zdravotný stav viac nemôžu čakať.
Musela som vopred podpísať, že súhlasím s ich postupom, aby zachránili aspoň môj život. S týmto vedomím som šla na izbu, kde ma umiestnili. Celý čas som premýšľala nad všetkým, či som neurobila chybu ja v tom, že som neodišla skôr do Popradu. Nechcela som o deti prísť...
Ten pocit by som nepriala nikomu, ani tomu najhoršiemu človeku na svete. Ešte v ten večer som pocítila kontrakcie a oveľa silnejšie krvácanie. Ihneď som zalarmovala sestričku, ktorá bola taká pohotová, že aj p. primár, aj p. gynekologička boli na mojej izbe do minúty.
Zobrali ma na vozíku k ultrazvuku, kde mi oznámili že jedno dieťa už nemá akciu srdca, plodová voda žiadna. Nedá sa opísať ten pocit. Primár vyhodnotil, že sa počká do rána, či sa to pohne ďalej, alebo mi budú musieť vyvolať pôrod.
Bolo mi vysvetlené, že v mojom stave, ak ešte chcem mať v budúcnosti deti, je lepší prirodzený pôrod ako cisársky rez. Na izbe mi museli pichnúť niečo na upokojenie, aby som sa aspoň trochu vyspala. Ako však môže človek spať v takejto situácii?
Prečítajte si: Predčasný pôrod či potrat: Život sa neskončil, iba zastavil...
Svoje deti som musela porodiť
Ráno po vizite mi pichli injekciu na vyvolanie pôrodu, už sa ďalej nemohlo čakať. Do dvoch hodín som mala kontrakcie. Vzali ma na pôrodnú sálu, kde som prvé dieťatko porodila samovoľne, bez tlačenia, druhé dieťatko bolo priečne uložené.
Vtedy p. primár a gynekológovia MUDr. Surgent a MUDr. Zentko, s pomocou dvoch pôrodných asistentiek, tímu doktorov a sestier z ARO a transfúznej stanice, museli rýchlo konať pre silné krvácanie.
Dieťa som s pomocou gynekológov vytlačila, no pre istotu bola pripravená aj operačná sála na cisársky rez. Po pôrode ma museli uspať pre kyretáž. Prebudila som sa na JIS-ke, pripojená na prístroje, kde som dostávala transfúziu krvi.
Hlavou mi prebehlo, čo sa vlastne stalo. Celú noc som nespala, rozmýšľala som nad všetkým. Sestrička, ktorá bola celý čas pri mne, bola fakt úžasná. Vlastne, všetci tam boli úžasní... Na rannej vizite mi všetko ohľaduplne zrekapitulovali, musela som podpísať papiere a dať súhlas na pitvu detí, aby sa zistila príčina.
Výsledky z krvi sa mi zlepšovali a aj vzhľadom na moju psychiku ma na druhý deň od pôrodu prepustili. Chcela som byť doma so synom a manželom. Veľmi mi chýbali, mesiac sme spolu neboli.
Tehotenstvo po potrate: kedy je vhodný čas?
Návrat domov bol ťažký
Všetko sa mi vracalo naspäť. Kde som sa pohla, každý sa ma pýtal na dvojičky. Nemohla som pozrieť na žiadnu tehotnú ženu, či mamičku s kočíkom. Stále som nemohla uveriť tomu, že nemám deti, mojich dvoch anjelikov.
Rozmýšľala som nad tým, prečo sa to stalo práve nám. Náš synček chcel súrodencov, ako mu vysvetliť, že nebudú? S manželom sme boli pripravení na ich narodenie.
A ešte k tomu všetkému som musela ísť k svojmu gynekológovi a k obvodnému lekárovi, aby mi kontrolovali krvný obraz. Nechcelo sa mi všetko im vysvetľovať, keď som vedela, že prejavy pochopenia sú im cudzie.
Rozhodla som sa vyrovnať sa so stratou svojich detí
Mala som všetko, aj pôrod, aj šestonedelie, aj laktáciu, len deti som nemala... Ostali mi len dve možnosti, buď podľahnem žiaľu a stratím aj manžela so synom, alebo budem viesť život ako predtým. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Mám krásne zdravé dieťa, ktoré potrebuje mňa, aj manžela.
Obaja, rovnako ako celá naša rodina, mi boli a sú veľkou oporou, za čo všetkým nesmierne ďakujem a vážim si ich za to.
Aký potrat som prekonala?
