Naše vianočné tajomstvo: KTO vlastne nosí darčeky?
Mami, skoro všetci v triede hovoria, že vianočné darčeky kupujú rodičia, však je to klamstvo?
"Maminka, kto nosí vlastne tie darčeky?“ tak túto vetu a jej podobné som počúvala s rastúcim vekom môjho syna stále častejšie. Už nestačilo len odpovedať "Ježiško", syn začal pátrať viac do hĺbky a zaujímalo ho i to, ako je možné, že list, ktorý spolu Ježiškovi spolu napíšeme, je večer na stole v detskej izbe a ráno ho tam niet, prečo ho nepočujeme, keď tie darčeky ukladá pod stromček?
Ježiško plní (nielen) darčekové sny
"Mohol by sa s nami aj navečerať, ja ho počkám pri stromčeku a pozvem ho!“ Dobrý nápad, ale museli sme zasiahnuť, Ježiško je predsa zaneprázdnený, musí toho toľko stihnúť za jeden jediný večer.
DOKEDY nosí deťom darčeky JEŽIŠKO?
Predškolské obdobie sme ako-tak preskákali a vystačili mu naše odpovede, prišla prvá trieda a prvé Vianoce školáčika. Tie sme ešte prežívali vo viere v Ježiška - darcu. Tú radosť ani nemusím opisovať, iste to poznáte aj vy, ak máte ratolesti. "Jééj, Ježiško je super, splnil mi sen!“ rozplýval sa starší syn nad vláčikovou dráhou. Mladší len rozbaľoval jeden darček po druhom, rozbalený darček skončil za jeho chrbtom a už sa aj načahoval za ďalším. Jeho rúčkami prešli moje i manželove darčeky, najviac mu sadla úloha rozbaľovača.
Trochu som sa obávala, čo sa bude diať v škole, nevedela som, ako sú na tom ostatné deti - spolužiaci nášho staršieho chlapca. Pár dní po zimných prázdninách sa odohrala diskusia medzi deťmi v synovej triede.
V ten deň ma namiesto pozdravu privítala otázka: "Mami, skoro všetci v triede hovoria, že vianočné darčeky kupujú rodičia, však je to klamstvo?“ Snažila som sa ho upokojiť tým, že možno Ježiškovi niektorí rodičia asi aj pomáhajú, ale u nás to nechávame na neho. A dúfala som, že aspoň pre tento deň mu to ako vysvetlenie bude stačiť. Pripadala som si ako najväčší klamár, skôr či neskôr mu to musím povedať.
Kto nosí darčeky a prečo klameme?
Prešlo pár dní, ale Vianoce boli v škole stále "in". Presvedčila som sa o tom, keď som prišla pre syna. Zo šatne bolo počuť hlasný džavot detí, ako som sa blížila, spoznala som deti zo synovej triedy. "Ale Maťo, ty nechápeš, že tie darčeky kupujú deťom ich rodičia, nie Ježiško? Si pozadu!“ Moje tiché, hádky neschopné dieťa sa snažilo niečo odpovedať, ale nik ho už nepočúval. Spolužiačka, ktorá sa ho snažila uviesť do obrazu, si len poťukala po čele a ukázala na môjho dezorientovaného syna.
Pochopila som, že Vianoce, ktoré len pred pár dňami skončili, boli synove posledné "Ježiškovské“. Bol najvyšší čas, aby sa dozvedel, ako to je naozaj s tým Ježiškom. Bolo dosť ťažké priznať, že spolužiačka mala pravdu a v úlohe klamárov sme boli my - rodičia. Ale ťažšie bolo vidieť syna ako viac-menej neúspešne odoláva slovným atakom svojich "už poučených" spolužiakov.
Pravda pod vianočným stromčekom: ako je to s Ježiškom?
Syn mi nechcel najprv ani uveriť, skúmavo ma pozoroval a možno očakával niečo ako: "Naletel si!“ Tie darčeky sme pod stromček vždy poukladali tak nenápadne, že si s bračekom nikdy nič nevšimli a jeho viera v toto tajomstvo bola naozaj silná a chvíľu to trvalo, pokiaľ to prijal ako fakt. Keď sme sa prelúskali Vianocami, prešla som aj k Mikulášovi a všetkým tým dobrotám, ktoré si deti vždy začiatkom decembra môžu nájsť vo svojich čižmičkách.
Smútok a hlavne sklamanie, to bolo asi to, čo som mohla na jeho tváričke v ten večer vidieť. Našťastie to netrvalo dlho, ráno bol opäť to veselé a usmiate dieťa.
Zoznam pre Ježiška
Blížili sa ďalšie Vianoce a on sa tešil ako nikdy. Možno i preto, že nám mohol pomáhať vyberať darčeky pre druhých, v takej úlohe sa ešte neocitol. Vždy bol len na strane obdarovaných. Mladšiemu bratovi pomohol spísať predlhý zoznam detských túžob v podobe áut na ovládanie, spidermanov, stavebníc a podobných vecí zaberajúcich už teraz veľkú časť ich detskej izby. Zoznam potom spolu nechali večer v okne a ráno ma privítali výkrikmi : "Mamí, Ježiško tu v noci bol a vzal si náš zoznam!“
Zo staršieho syna sa stal v tej chvíli herec, hral prekvapenie, aj keď ten papierik skryl on. Najviac času trávil nad výrobou darčeka pre svojho mladšieho brata a pre nás - rodičov. Zavrel sa do svojej izbičky s tým, že si ide kresliť a dlho nevychádzal. Jeho tajnostkársky pohľad stál za to, keď sa konečne ukázal, tvárila som sa, že som si nič nevšimla, ale tušila som, koľká bije. Prešlo pár dní a konečne tu boli opäť Vianoce.
Deň, keď môj syn pochopil všetko o Ježiškovi
Na ten štedrý večer nezabudnem, synček si od večere odskočil akože na WC, veď aj my sme to robili podobne. Bol prvý, kto položil vlastnoručne vyrobené darčeky pod rozžiarený stromček. Keď bol rad na nás, manžel mladšieho syna zaujal pozorovaním ohňostroja a ja som sa nenápadne vytratila. Už som sa ani veľmi nemusela snažiť, starší chlapec na mňa s porozumením žmurkol a mladší s noštekom nalepeným na okne sledoval žiarivé hry svetla a farieb na večernej oblohe.
Po ohňostroji sa najmenší člen rodinky začal dožadovať darčekov, tak sme ho nechali ako prvého skontrolovať, či nás už Ježiško navštívil.
Radostné výkriky a výskanie svedčili o tom, že "tajnú návštevu" už máme za sebou. Maťko prežíval radosť a prekvapenie (i keď o všetkom vedel) spolu s mladším bračekom, tlieskali a skákali od radosti pri každom darčeku. Obdaroval nás papierovými snehuliakmi, ktoré sa naučil vyrábať v škole. Aj keď mladší Adamko svojho snehuliaka po krátkej chvíli zlikvidoval, pre mňa a manžela to bol najkrajší darček.
Vianoce bez stromčeka
Moje obavy z toho, že po prezradení tajomstva sa všetko čaro Vianoc vytratí a už to nebude "ono", boli zbytočné. Syn si uvedomil, že na Vianociach nie je dôležité, koľko darov dostanete alebo rozdáte, nie je dôležitá ich cena, množstvo či kvalita.
Najkrajšie na Vianociach je asi to, urobiť niekomu radosť a vyčariť úsmev na jeho tvári, prejaviť mu lásku a nehu, na ktorú často v zhone bežných dní zabúdame...