Maurícius: Ľudia sú tu prirodzene šťastní
Ako sa žije mame v exotike?
Tatranci Lenka (39) a Miloš (46) Potoční si zamilovali Maurícius pred piatimi rokmi, keď sa naň vybrali na svadobnú cestu. Ostrov v Indickom oceáne ich okamžite očaril svojou pestrosťou, príjemnou klímou, ale predovšetkým usmiatymi domorodcami. Vtedy ani len netušili, že sa na nasledujúce štyri roky stane ich druhým domovom.
Život v EGYPTE: Cisársky rez vraj menej bolí a je to pre ženy pohodlnejšie
Prečo tak ďaleko?
Keďže v čase našej prvej návštevy som bola tehotná (7. mesiac), vychutnali sme si tento raj v rámci možností, ale vedeli sme, že sa sem čoskoro vrátime už aj s naším synom Alainom. Dovtedy sme žili bežný štandardný život na Slovensku ako iní ľudia.
V máji 2016, keď mal Alain 7 mesiacov, sme sa vybrali na pár týždňov spoznávať ostrov, aby sme zistili, či to, čo nás očarilo, je naozaj také krásne aj mimo múrov hotelového rezortu. Spolu s nami vycestoval na pár týždňov aj náš priateľ Peťo, ktorý je skvelým fotografom a urobil počas nášho spoločného pobytu krásne fotky. Neskôr sme ich dokonca vystavovali na Slovensku. Zisťovali sme možnosti, ako žiť, pracovať, bývať, jednoducho, ako fungovať na exotickom ostrove, kde nič nie je také ako doma na Slovensku.
Neverím v náhody. Osud to zariadil tak, že pri bežnom výlete na jedno z najkrajších miest na ostrove – pri Chamarelskom vodopáde sme spoznali Slovenku Hugi, ktorá práve sprevádzala turistov. Dali sme sa do reči.
Keďže práve o pár dní odchádzala, dohodla nám stretnutie v cestovnej agentúre, kde sme hneď na druhý deň absolvovali pohovor aj s naším synom. Som vyštudovaná prekladateľka/tlmočníčka nemeckého jazyka a majiteľ agentúry je Nemec. Všetko zapadlo, ako malo. Vrátili sme sa koncom júna 2016 späť domov a o necelé dva týždne nám prišiel email, či stále trvá náš záujem o prácu v cestovnom ruchu.
Manžel – vyštudovaný pedagóg – pracoval ako sprievodca a delegát pre slovenských a českých klientov a mne priradili nemecky a anglicky hovoriacu klientelu.
Zostávalo vybaviť potrebné formality, povolenia a v novembri 2016 sme sa sťahovali s vtedy 14-mesačným bábom na opačný koniec sveta, kde sme žili až doteraz.
Inakosť sa nám zapáčila
Život na exotickom ostrove uprostred oceánu sa nedá porovnať s naším slovenským v ničom, snáď len porovnateľnou výškou minimálnej mzdy, ktorá je však na Mauríciu bežným priemerom pre väčšinu povolaní.
Začiatky neboli ľahké, nakoľko sme prišli na Maurícius v čase, keď tam začínalo leto (november) a vysoká vlhkosť vzduchu až do 100 % nám dala poriadne zabrať. Veľmi nám pomohli miestni ľudia, ktorí boli od prvého momentu nápomocní a ústretoví. Toľko usmiatych a prirodzene šťastných ľudí som snáď ešte nevidela, a to sme už precestovali s manželom kus sveta.
Rodiny žijú súdržnejšie, pomáhajú si, trávia čas spolu, tešia sa z maličkostí, ktoré sú pre nás mnohokrát banálne. Neexistujú rozdiely medzi bielym, čiernym, chudobným, bohatým, aspoň ich vedome nerobia. Ta rôznorodosť kultúr a náboženstiev je neskutočná a všetci žijú v pokoji a mieri.
My Európania máme veľa materiálnych statkov, čo nám môžu iní závidieť, ale čo môžeme závidieť my Maurícijčanom, je vzájomná úcta, rešpekt, láska, pokora a vnútorná spokojnosť.
Väčšina obyvateľstva vyznáva hinduizmus, náboženstvo, ktoré je samo osebe veľmi mierumilovné a nekonfliktné. Kto by čakal mnohopočetné rodiny, musel by ísť o niekoľko stoviek kilometrov ďalej smerom do Afriky. Priemerná rodina na Mauríciu má dve deti, v kresťanských rodinách je počet detí vyšší. Žiadny extrém však nečakajte. Ženy sú uvedomelé a uvedomujú si zodpovednosť za starostlivosť o dieťa. Edukácia v rámci plánovaného rodičovstva je prekvapivo veľmi rozšírená.
Paralelu vidím oproti Slovensku v tom, že tu stále funguje viacgeneračné bývanie v rámci jedného domu ako u nás kedysi. Keďže zárobky sú nižšie (priemerný plat 250 – 400 eur), rodiny žijú pokope pod jednou strechou a delia sa o náklady na bývanie a jedlo. Určite aj to prispieva k rodinnej súdržnosti, ktorá je na ostrove citeľná. Deti si ctia starších, navštevujú sa široko rozvetvené rodiny a vytvárajú veľmi blízke väzby.
Dokonca aj na kontroly k lekárovi, či bežné gynekologické prehliadky chodí so ženou najbližšia rodina. Mne to prišlo dosť zvláštne, oni sú však tak zvyknutí. Prestavte si plnú čakáreň u lekára, kde polovicu tvorí sprievod mužov, dokonca starých otcov, ktorí trpezlivo čakajú. Tá súdržnosť a záujem sú pre Európana skutočne extrémne.
Život v DUBAJI: Za tehotenstvo autosedačka
Zdravotníctvo na ostrove
Náš syn sa narodil na Slovensku, ale poznám viaceré Slovenky a Češky, ktoré rodili na tomto ostrove. Klasické kontroly počas tehotenstva sú v štandardných termínoch, avšak neabsolvujete úplne všetky vyšetrenia ako u nás.
Napr. testy na glukózovú intoleranciu sa robia len na vyžiadanie, ako aj Tripple testy, za ktoré sa dopláca. Asi je to v nás inak zakorenené a viac sa bojíme, pýtame sa a hľadáme informácie, ale starostlivosť o tehotné ženy, resp. informovanosť je v tamojšom zdravotníctve podstatne jednoduchšia ako u nás. Tým však nechcem povedať, že je zanedbávaná. Ženy sa tu akosi viac riadia radami skúsenejších, či vlastnými pocitmi ako radami lekára, čo je vhodné a čo nie.
Dieťa je dar, či sa narodí tu alebo tam. Avšak na Mauríciu sa predsa len na tehuľku pozerajú okoloidúci inak... S láskou, úsmevom, úctou a vďakou. Zažila som to, keď sme ostrov navštívili prvýkrát. Nechcem, aby to znelo ako fráza, ale naozaj ostrov dýcha človečinou bez rozdielu a ľudia majú veľmi radi ľudí. Niekedy som si naozaj pripadala ako taká posvätná kravička, keď sa mi všade uhýnali a núkali mi miesto na sedenie. Cudzí ľudia mi sami od seba priali všetko dobré.
Pôrody sú plánované
Trendom je plánovaný pôrod a to z jednoduchého praktického dôvodu. Neexistuje nástup na materskú dovolenku ako na Slovensku 6 týždňov pre termínom. Tu pracujete až do pôrodu. Materská či rodičovská dovolenka trvá 3 mesiace a po jej skončení ženy automaticky nastupujú do práce.
Musia totiž veľa pracovať, príjmy rodiny sú nízke. Žiaľ, s tým súvisí, že dojčiace ženy vidíte sporadicky, zato však obchody a lekárne sú plné náhradných mliek od výmyslu sveta. Keď som povedala, že môjho syna som dojčila popri práci 2 roky a 5 mesiacov, len neveriacky krútili hlavou a dnes pri vtedajšom pracovnom tempe, ktoré znamenalo 6 dní práce do týždňa v teréne, krútim hlavou aj ja, ako som to zvládla.
Nikdy som sa nestretla so ženou, ktorá rodila doma a ani som o tom nepočula. Tu je všetko plánované. Takisto plánovaný pôrod je aj pre nemocnicu finančne zaujímavejší. Pokiaľ neplatíte zdravotné poistenie, idete do rizika. Súkromné kliniky a nemocnice sú však veľmi dobre vybavené a pokojne ich môžeme porovnať s tými našimi.
Hoci je Maurícius malý ostrov, sotva 2 100 km2, osobne som mala vždy veľmi dobrú skúsenosť s lekármi. Taktiež s hospitalizáciou v nemocnici, ktorú sme absolvovali, keď mal syn necelé dva roky. Nádherná moderná klinika, milý personál, prijemné farby nemocničných stien a vysokoodborne zdatní lekári, nám spríjemnili pobyt v nemocnici. Avšak bez dobrého poistenia by to nebol lacný špás. Mimochodom, osobného čašníka, ktorý vám prinesie na jedenie a pitie, čo si želáte, som v nemocnici ešte nezažila. Len na Mauríciu.
Za veľkú výhodu považujem aj možnosť výberu pediatra alebo iného lekára a nemusíte sa držať odporúčanej spádovej oblasti. Jednoducho idete tam, kam chcete vy a nie ste viazaní. Zdravotnú kartu si každý lekár vytvorí sám a neprenáša sa, ani neodhlasuje. Nakoniec každé ošetrenie a liečbu zaplatíte v hotovosti a následne žiadate poisťovňu o refundáciu nákladov, ktoré zväčša preplatí do výšky 80 – 90 % v závislosti od poistenia.
Škola? Len súkromná
Kiež by však bolo možné vybrať si aj školu, či iné školské zariadenie podľa svojho uváženia. V tomto sú cudzinci-expati vo veľkej nevýhode. Dieťa môže navštevovať len súkromné medzinárodné zariadenia, kde sa ceny pohybujú od 300 do 500 eur mesačne a nie je ich na ostrove veľa.
Zapísať dieťa do školy či škôlky treba v predstihu. Ideálne hneď po narodení, aby ste si zaistili miesto. Jasle fungujú pre bábätká od troch mesiacov. My sme mali veľké šťastie na skvelé jasle s pokračujúcou škôlkou, ktorá uplatňuje Montessori výučbu. Rodičia si vyberú preferovaný jazyk, angličtinu, ktorá je zároveň úradným jazykom alebo francúzštinu.
Začiatky však boli rozpačité aj u nás, keďže Alain šiel do jaslí ako 15-mesačný. Zvykal si na iné podnebie, úplne inú kultúru, farbu pleti, a samozrejme jazyk. Tá rôznorodosť detí s rôznymi národnosťami je však na nezaplatenie. Nikto nerieši, odkiaľ ste. Dôležité je, aby bolo dieťa spokojné a šťastné. Neskutočne milé vychovávateľky a učiteľky v škôlke, pre ktoré je ich práca naozaj poslaním a robia ju celým srdcom, nám pomohla preklenúť rozpaky a počiatočné obavy, či to zvládneme.
Jasle sú otvorené väčšinou od 6.30, škôlka od 7.00 do 18.00 hod. Stravu si zabezpečujete buď sami, alebo si priplatíte a dieťa dostane všetko potrebné.
Mama v Singapure: Šťastný život za veľa peňazí
Multikulturalizmus v praxi
Iná situácia je v školách, kde neexistujú školské jedálne a musíte nabaliť obed už doma. Pýtate sa prečo? Dôvodov je hneď niekoľko, odhliadnuc od rôznorodosti stravovacích návykov, alergií, veľmi významný fakt je ten, že školu navštevujú deti islamského, hinduistického, kresťanského či iného vierovyznania, pričom každé z nich má svoje obmedzenia. Bolo by nereálne pripraviť halal, kóšer či iné jedlo tak, aby sa vyhovelo všetkým.
Maurícius sa nachádza v tropickom pásme, takže aj celoročné teploty sú vysoké, ako aj vlhkosť vzduchu a udržať čerstvé jedlo vo väčšom množstve by bolo technicky náročné. Deti sú preto zvyknuté na sendviče, cestovinové jedlá, šaláty pripravené doma a po skončení vyučovania o cca 14.00 si ich rodičia vyzdvihnú alebo pokračujú v záujmových krúžkoch, ktoré sú pomerne drahé.
Školský rok začína rôzne v závislosti od danej školy. Francúzske školy sa riadia ,,naším“ školským rokom, čiže od septembra a anglické zase začínajú v polovici januára. Prázdnin majú škôlkari, ale aj školáci viac než dosť, nakoľko sa oslavujú všetky náboženské sviatky každého náboženstva, a to učí deti tolerancii. Nie je jeden školský vzdelávací systém ani harmonogram školského roka, preto nie je možné zovšeobecniť akýsi model.
Školáci nastupujú do 1. ročníka v piatich rokoch a v podstate je to taká predpríprava na základnú školu, ktorú navštevujú približne 8 rokov, kým nepokračujú ďalej na strednú. Neabsolvujú však prijímacie skúšky na vami vybranú strednú školu, ale podľa študijných výsledkov vám školu priradia, resp. odporučia. I tu však platia odlišné pravidlá pre miestnych a cudzincov.
Školský systém je výrazne odlišný od nášho. Už pre deti v škôlke je povinná uniforma. Hlavný dôraz sa kladie na praktické úlohy bežného života, ktoré majú deti naučiť vedieť sa vynájsť v rôznych životných situáciách. Časté sú rôzne projekty, ktorým deti venujú mnoho času (napr. slnečná sústava alebo teráriá pre korytnačky ap.) na úkor klasického memorovania faktov.
Vo všeobecnosti však môžem povedať, že malé deti na Mauríciu dospievajú akosi rýchlejšie a sú oveľa viac samostatnejšie. Majú viac svojho priestoru a mamy tu neprežívajú tak urputne každú odreninu, či drobnú nehodu.
Detstvo trávia na pláži stavaním pieskových hradov alebo spoznávaním prírodných krás na ostrove. Stále sa uprednostňuje osobný kontakt pred emailmi, či telefonátmi a azda aj to prispieva k tej nenútenej srdečnej atmosfére. Ľudia, vrátane detí, si nezištne pomáhajú a delia sa o jedlo, hračky.
Pokoj v duši
Život na malom ostrove v multikultúrnom prostredí nie je pre každého. Je o mnohých ústupkoch a materiálnych odriekaniach. Vianoce na pláži sú síce fajn, ale k dokonalej atmosfére predsa len chýba vŕzgajúci sneh, koledníci a najbližšia rodina. Na druhej strane vám však život na tak odlišnom mieste poskytuje veľký priestor pre úplne iné vnímanie životných hodnôt a učí veľkej tolerancii.
V každom prípade, Maurícius je a bude naším druhým domovom, kde máme skvelých priateľov, ktorí nám ukázali, že žiť sa dá aj inak, jednoduchšie, skromnejšie a hlavne s pokojom v duši.