Montessori mama: Prináša lásku a zároveň vymedzuje hranice
Dieťa je zrkadlo, ktoré mi svojim správaním ukazuje, čo ešte nemám sama v sebe vyriešené.
Pretože rodičovstvo je obojstranná cesta - rodič k dieťaťu, dieťa k rodičovi. Mama musí najprv vedieť prijať samú seba, až potom dokáže bezpodmienečne milovať svoje dieťa. Pripraviť mu prostredie, v ktorom môže rásť. Nielen fyzicky, ale najmä psychicky. Nebudovať si autoritu krikom, ale s láskou nastaviť limity.
Presne taká je montessori mama a montessori výchova, asi tá najprirodzenejšia a najláskavejšia cesta, ktorá podľa zakladateliek Žijeme montessori Hanky Gabrielovej a Míši Willheimovej nie je len výchova. Je to životný štýl.
Montessori je životný štýl
Ako ste sa dostali k montessori pedagogike? Bolo niečo na tradičnej výchove, čo vás odradzovalo, ale skôr naopak - na montessori pedagogike ste našli niečo, čo vás pritiahlo?
Hanka: Moja cesta sa začala až po narodení syna, kedy sme s kamarátkami založili rodinné centrum v Prahe, lebo s malými deťmi sme sa pred 15 rokmi nemali kde stretávať. Viedli sme spoločne rôzne kurzy pre deti a po istej dobe sme začali hľadať spôsob, ako to robiť inak.
Do cesty nám prišla naša bývalá kolegyňa, ktorá začala skúšať prvé montessori kurzy pre malé deti. Všetky nás to oslovilo, hlavne keď sme videli, ako obyčajné aktivity, ako šľahanie alebo prelievanie vody bavilo všetky deti. Tu sme sa prvýkrát stretli aj s Míšou, ale vtedy by nám ani nenapadlo, že o veľa rokov budeme pracovať spolu na vlastnom projekte.
Míša: Odmalička ma to ťahalo k deťom. Chcela som s nimi pracovať, ale keď som začala študovať SPŠ a navštevovala rôzne škôlky v rámci praxe, vadil mi prístup k deťom a celkovej frontálnej výučbe. Mala som ale to šťastie, že som mesačnú prax mohla stráviť v jednej z najstarších montessori škôlok v Prahe, ktorá je hneď vedľa strednej školy.
Tam sa začala prebúdzať moja láska k montessori. Konečne som videla, že sa to dá robiť aj inak, prirodzenejšie, videla som deti, ktoré boli šťastné a samostatné. A znovu ma k tejto myšlienke o niekoľko rokov priviedol môj prvý syn. Potom sa už montessori stalo súčasťou nášho života.
Montessori princípy praktizujte už pri bábätku. AKO na to?
Aplikovali ste princípy montessori pedagogiky aj doma? Aké vidíte výsledky?
Míša: Montessori je v podstate životná cesta, nedá sa tomu venovať len v práci. Princípy montessori sa v našej domácnosti začali objavovať už pred dvanástimi rokmi. Asi ako ostatní rodičia sme začali tým najjednoduchším - pomôckami a iným spôsobom komunikácie.
Postupom času sa začali pridávať ďalšie princípy, ako napríklad umožniť dieťaťu byť viac samostatným, zodpovedným, dávať mu slobodu výberu, ale zároveň byť láskyplným a dôsledným rodičom. Je to cesta, ktorá nikdy nekončí a je hlavne o nás, dospelých.
U obidvoch synov vidím, že sú schopní sa dohodnúť, starší má 14 rokov, v podstate je to samostatná jednotka. Chodí ale do športovej školy, takže montessori systém zažil len do piatej triedy. S druhým synom sme aplikovali montessori od narodenia a má to šťastie, že navštevuje autentickú montessori školu. Najväčší rozdiel oproti iným deťom vidím v tom, že mu stále zostala vnútorná motivácia, láska k učeniu a práci, ktoré berie ako prirodzenú súčasť života. Nebojí sa komunikovať a povedať, čo potrebuje.
Hanka: Ja som začala u syna, keď mal asi tri roky, skôr tým, že som sa mu snažila ponúknuť nejaké aktivity, ktoré by ho mohli baviť, ale často sa to doma nestretlo s úspechom. Brala som ho aspoň často do kuchyne, robili sme veci spolu, dôverovala som mu, aj keď to niekedy bolo dosť únavné. Postupom času som zistila, že to nie je len o pomôckach, ktoré mu doma pripravím, ale hlavne o mojom prístupe.
Dnes mám deti vo veku 14 a 11 rokov, obidve chodia do montessori školy, a myslím si, že tie hlavné princípy montessori uplatňujem hlavne teraz. Snažím sa byť empatická, dávať im viac slobody, ale samozrejme v rámci nejakých hraníc, a ak sa im niečo nepodarí, hľadám dôsledky, z ktorých by sa mohli poučiť. Sú z nich dospievajúci jedinci, na ktorých sa môžem spoľahnúť, zvládnu si sami navariť, vybaviť veľa vecí a dôverujeme si navzájom. A to je pre mňa ako mamu to najdôležitejšie.
Čo v praxi znamená, že “žijeme montessori?” Je montessori životný štýl, ktorý musí viesť celá rodina, aby to bolo vo výchove úspešné?
Žijeme montessori znamená byť v súlade s touto filozofiou. Ak je s ňou v súlade aj muž, je to ideál. Nikdy sa nám ale nepodarí niekoho prerobiť na svoj obraz. V rannom detstve je našim najväčším vzorom mama, potom aj otec. Z našej praxe máme skúsenosť, že sa otec často spontánne k montessori ceste pridá, lebo vidí, že to funguje. Pretože to je život.
Zažívať a skúšať rôzne prístupy, konflikty, vidieť, že to niekde je inak. Zároveň je ale dôležité sa potom vrátiť späť do bezpečného prístavu, kde to funguje.
Vedeli by ste stručne charakterizovať, aká je montessori mama?
Montessori mama je predovšetkým uvedomelá mama, ktorá vie, čo jej dieťa potrebuje, je pre dieťa sprievodcom, vzorom a tvorcom jeho prostredia. Vie dobre pozorovať a prepojiť dieťa tak, aby mohlo byť v domácnosti aktívne, samostatné a užitočné. Vytvára a udržuje tiež domácu atmosféru. Prináša lásku a pokoj, zároveň ale vymedzuje hranice a limity, a snaží sa v tom byť dôsledná. Je schopná sebareflexie a práce s chybou. Neustále na sebe pracuje a dokáže pracovať so svojimi emóciami.
V prvom rade sa má rada a prijíma sa taká, aká je. Až potom sa môže stať uvedomelou montessori mamou, ktorá svoje dieťa bezpodmienečne miluje a prijíma. Nie je toho málo. Preto sa montessori nedá naučiť na víkendovom kurze. Každý máme vlastnú cestu.
Aký je montessori otec? Je úloha otca vo výchove rovnako dôležitá ako úloha mamy? A čo ostatní členovia rodiny, ako napríklad starí rodičia?
“Matka je pre dieťa živnou pôdou, otec je slnko, ktoré mu dovoľuje kvitnúť,” citát Alfreda Tomatisa plne vystihuje úlohu otca a jeho dôležitosť. Jeho hlavnou úlohou je milovať mamu jeho detí. To sa potom premieta do celej rodiny a je pre deti obrovským vzorom. Montessori otec by mal odovzdávať deťom mužský vzor, prístup k práci, mal by byť ten, ktorý s deťmi skúma, zapojuje ich do bežných činností, ale nebojí sa s nimi ani viac riskovať a trávi s nimi čas aktívne.
Mal by stále ostať skutočným mužom, pretože v dnešnej dobe je skutočných mužov menej a menej.
U ostatných členov rodiny je dôležité hlavne to, aby rešpektovali náš spôsob výchovy, nás ako rodičov a potom aj naše deti. Prarodičia sú veľmi dôležití v tom, že odovzdávajú deťom svoje skúsenosti, iný pohľad na svet, a aj keď nebudú spĺňať naše požiadavky, sú to ľudia, ktorí tiež bezpodmienečne milujú naše deti a dávajú im zo seba to najlepšie. Rovnako väčšina z nás spomína na svojich prarodičov s láskou, aj keď nám nie vždy všetko dovolili.
Nie som síce odborníčka, som len obyčajná mama a moje znalosti určite nie sú dostatočne široké, ale musím povedať, že to, čo mňa najviac upútalo na montessori, je spôsob vnímania dieťaťa ako plnohodnotného člena domácnosti, ktorý pomáha, stará sa o seba aj o svoje okolie, a môže prejaviť svoje emócie a svoj názor bez ohľadu na to, či je na to ešte malý alebo nie. Tu sa ma však niektorí potom pýtajú: A ako bude vedieť, kde sú hranice, keď jej neukazuješ, kto je autorita? Čo by ste na to odpovedali?
Lepšie by sme to nepovedali. To, čo ste vymenovala, sú hlavné montessori hodnoty. Jeden z veľkých mýtov v montessori je, že deti si robia, čo chcú. Ale je to práve naopak. Deti si síce môžu samé vyberať, čo chcú robiť, ale v realite je to zle pochopený princíp.
Slobodná voľba je základným predpokladom pre vnútornú motiváciu, a vnútorná motivácia je kľúčom k úspechu. Sloboda, ktorú deťom dávame, neznamená, že si môžu robiť, čo chcú, ale je to sloboda založená na určitých pravidlách a hraniciach, ktoré sú oproti tradičnému prístupu zmysluplné, efektívne, a platí to pre všetkých členov domácnosti. Hranice určuje a ponúka už prostredie, ktoré dieťa obklopuje. Každá vec má svoje miesto, všetko má svoj poriadok. To všetko dieťa ovplyvňuje v jeho nastavení a správaní.
Vďaka tomuto prístupu učíme deti niesť zodpovednosť za svoje správanie a činy. Preto je veľmi dôležité mať láskyplný, ale dôsledný prístup k deťom. Keď sme my sami vo svojich hraniciach pevní, dieťa to cíti a netreba zneužívať mocenský autoritársky prístup, pretože ten vychádza z našej nevedomosti a neschopnosti robiť to inak.
Predstavte si mincu, ktorá má dve strany. Na jednej je sloboda, na druhej zodpovednosť, ktorá je práve tou hranicou. Tie dve strany mince k sebe neodlučiteľne patria. To je princíp slobody a hraníc v montessori ponímaní.
MONTE mama radí: Čo potrebuje bábätko pre svoj rozvoj?
V posledných rokoch sa už, našťastie, začalo hovoriť o tom, že fyzické tresty u detí nie sú správne. Ešte stále sa ale veľmi nehovorí o tom, čo to pre dieťa znamená, keď sa rodič naň dobre vykričí. Ako deti vnímajú krik rodičov?
Dieťa nasáva od svojho narodenia ako špongia. Jeho mozog nasáva všetko zo svojho okolia. To dobré, aj to zlé. Ak bude krik prirodzenou súčasťou jeho rodiny, bude to brať ako normu a v dospelosti sa bude k svojim deťom správať pravdepodobne rovnako. Norma to ale samozrejme nie je. Vedecké štúdie potvrdzujú, že pravidelné kričanie môže mať na deti rovnaké účinky ako fyzické tresty.
Tým, že na deti kričíme, im ukazujeme, že nad nimi máme moc. Kričaním narušujeme pocit bezpečia, čo je základná ľudská potreba. Čo je na tom ale absurdné, je, že krik je neúčinný a je to len náš výbuch emócií, ktorý často s dieťaťom ani nesúvisí. Samozrejme, môže sa stať, že pohár trpezlivosti niekedy pretečia a zakričíme. Potom je ale dôležité sa dieťaťu ospravedlniť a vysvetliť mu, prečo sa to stalo.
Môžeme napríklad povedať: “Prepáč, že som na teba kričala, ale som veľmi unavená a potrebovala by som desať minút pre seba.”
Občas sa však všetci dostávame do situácie, kedy už nevieme ako ďalej. Desaťkrát dieťaťu poviete, nech sa ide prezliecť a idete von, a ono nič. Stále robí niečo iné. Trpezlivo čakáte, kým dokončí jednu aktivitu, ale ono plynule prejde do ďalšej aktivity a nechce sa ísť prezliecť. Ako ho donútiť ísť sa prezliecť bez toho, aby ste začali kričať?
V týchto bežných každodenných situáciách nám môže pomôcť niekoľko vecí, ako napríklad:
Rozvrhnúť si deň podľa toho, čo nás čaká. Keď je dieťa už staršie, je dobré s ním hovoriť o tom, čo nás čaká, kam budeme musieť v ten deň ísť a podobne. Je dobré mať doma napríklad papierové hodiny, na ktorých nastavíme čas odchodu.
Môžeme tiež napríklad desať minút pred odchodom zazvoniť na zvonček a tým dieťa upozorniť, že sa blíži čas odchodu. Dieťa si môže samé nastaviť minútky, aby sa pripravilo na to, že nastane nejaká zmena. Lepšie potom môže sledovať, koľko mu zostáva času.
Dieťa rovnako ako dospelý potrebuje vedieť, čo ho v ten deň čaká, čo všetko bude robiť a tak ďalej. V tomto pristupujeme k dieťaťu ako k plnohodnotnému členovi rodiny.
Tiež veľmi pomáha takzvaná možnosť voľby, čo je typický príklad slobody a hraníc. Pri upratovaní sa napríklad môžeme dieťaťa opýtať: “Upraceš koľajnice a ja vláčiky?” Pri prezliekaní dám dieťaťu napríklad na výber z dvoch svetrov, ktoré si môže vziať von.
Keď to je v opačnom garde a dieťa je to, ktoré od nervov kričí, ako sa treba k tomu postaviť? Treba ho upokojovať, alebo ho nechať vykričať sa zo svojich pocitov?
Dovoľme deťom púšťať svoje emócie a hnevať sa, ale nedovoľme im, aby v týchto momentoch ubližovali sebe alebo svojmu okoliu. Je rodičovskou chybou vzniknuté emócie potláčať, pretože to, ako naučíme dieťa zachádzať so svojimi emóciami, na tom závisí, či z nich vyrastú emočne zrelí a vyrovnaní dospelí, ktorí majú svoje emócie pod kontrolou.
Aj v tom, ako my zvládame svoje emócie, sme pre deti veľkým vzorom. Keď taká situácia nastane, je najdôležitejšie a zároveň najťažšie, zostať v pokoji. Teraz by sa vo mne mala objaviť tá uvedomelá mama, ktorá vie, čo a prečo sa dieťaťu deje a udrží si nadhľad. Každé dieťa je iné a bude potrebovať trochu inú podporu. Niektorým bude stačiť naša pokojná prítomnosť, niektoré potrebujú objať, ale všetky potrebujú cítiť, že sú aj v tej najsilnejšej emócii prijímané.
Niektorí rodičia však majú strach, že ak dieťa nechajú vykričať sa, tak sa nebude vedieť správať, bude sa v obchode hádzať o zem, bude rozbíjať veci a podobne. Myslíte si, že to s tým súvisí?
Keď dieťaťu dovolíme vyjadrovať emócie a nie ich potlačovať (samozrejme, v rámci hraníc), vie sa lepšie ovládať, vie, ako s emóciami pracovať, alebo poprosí o pomoc.
Uvedomelý rodič, hlavne v období vzdoru, dokáže týmto situáciám často predchádzať. Napríklad pred nakupovaním si napíše zoznam a dieťa vie, čo môže z regálu vziať, alebo že si môže vybrať z dvoch jogurtov, a tak ďalej. Už len tým, ako s dieťaťom komunikuje, ako ho pripravuje a zapája do bežných činností.
Napríklad z nakupovania sa môže stať úžasná spoločná chvíľa plná nových objavov. Je to tiež dospelý, ktorý vie dávať jasné hranice, vie povedať jasné nie a stáť si za tým, aj keď sa dieťa začne v obchode váľať po zemi. Treba stále zachovávať chladnú hlavu.
Odporúčané práce podľa veku od Márie Montessoriovej
Dieťa ako odraz rodičov ma vedie k poslednej úvahe. Ak viem, akého človeka chcem z dieťaťa vychovať, znamená to, že sa tým človekom musím najprv stať ja? Ak chcem, aby dokázalo ovládať emócie a hnev, musím sa naučiť s nimi pracovať ja?
Najdôležitejším aspektom vo výchove je vždy moja rodičovská úloha. V najrannejšom období od narodenia do šiestich rokov som pre dieťa ten najvernejší a najdôležitejší model. Dieťa zo mňa absorbuje moje správanie, postoje, názory, pohyby, gestá, a tak ďalej. Na druhú stranu, dieťa sa rodí ako slobodná bytosť, ktorá si v živote sama nájde cestu.
Vždy vychovávam svoje dieťa najlepšie, ako viem, ale dôležitá je prirodzenosť, autenticita a spontánnosť. Vždy by som mala robiť veci tak, ako to cítim. Preto je montessori vedomá cesta dospelého, na ktorej sa učím najprv spoznať samú seba, prijímať sa taká, aká som, pracovať na sebe, a až potom môžem byť pre dieťa sprievodcom na jeho ceste.
Dieťa je úžasné zrkadlo a svojim správaním nám ukazuje a učí nás, čo ešte nemám sama v sebe vyriešené, čo ma štve, čo som nezvládla. Takže rodičovstvo je obojstranná cesta. Rodič k dieťaťu, dieťa k rodičovi.
Ako povedala Maria Montessori: “Dieťa je tým, kto ukazuje cestu.”
Kto je Žijeme montessori?Za projektom Žijeme montessori sú dve ženy, dve mamy a sprievodkyne montessori pedagogikou s najvyšším možným vzdelaním v tejto oblasti - Míša a Hanka. Šíria autentické montessori do domácností. Dá sa s nimi stretnúť osobne v Prahe, alebo prostredníctvom ich online kurzu “Dokážeš to sám.” Viac o nich a o montessori životnom štýle nájdete na www.zijememontessori.cz a www.dokazestosam.cz.