Vedci sa zhodujú: krik nič nevyrieši

Vedci sa zhodujú: krik nič nevyrieši
2.2.2017 v kategórii Dieťa, autor Eva Kliská, foto: istockphoto.com

Deti nám často dokážu zdvihnúť adrenalín, a tak je častým riešením krik. Aj keď vieme, že by sme nemali... Prečo vlastne rodičia na deti kričia? Pretože sú unavení a prepracovaní. Alebo si jednoducho nevedia vo výchovnej situácii rady. A tak si svoje napätie a neistotu vybíjajú na deťoch. Je to však veľká chyba. Krik totiž môže detskú dušu trvalo poznamenať.

Na malé deti nekričte

Podľa americkej štúdie, uverejnenej v časopise NeuroImage, pôsobí krik nepriaznivo na mozoček zabezpečujúci koordináciu pohybov, tiež má vplyv na myslenie a reč. Ako preukázali štatistiky, deti z rozhádaných rodín majú túto časť mozgu menšiu oproti vekovému priemeru. 

Čo je však zaujímavé, ak podobným stresovým situáciám vystavíte adolescenta staršieho než 14 rokov, môže to jeho mozog dokonca stimulovať. Zrejme ide o adaptačný proces, ktorým sa dospievajúci jedinec pripravuje na konflikty v budúcnosti.

Ešte horšie ako dopad na mozoček však je preberanie vzoru správania. Dieťa si tak do života môže odniesť konfliktné mechanizmy riešenia problémov. Je potom veľmi pravdepodobné, že podobné výchovné prostriedky použije na svojich deťoch a že bude mať vo všeobecnosti problémy s tolerovaním ostatných ľudí.

Prečítajte si: MAMY RADIA MAMÁM: Ako zvládnuť obdobie vzdoru, a pritom sa nezblázniť?

Správny výchovny prístup

Americký psychológ Thomas Gordon prišiel v roku 1962 s návodom pre rodičov, aby dokázali čo najlepšie komunikovať s dieťaťom. Vychádza z toho, že výchova dieťaťa by sa nemala zakladať na trestoch, ale nemala by byť ani príliš liberálna. Podstatou je, že riešenie konfliktov medzi rodičmi a deťmi by nemalo mať víťaza a porazeného, ale prospešné by malo byť pre obe strany

Zásadou je aktívne počúvanie toho druhého, oznámenie svojho postoja a jasne demonštrovaná snaha o porozumenie. Ako táto metóda funguje, si môžeme ukázať na konkrétnom príklade:

Celý deň ste sa so svojím drobcom nevideli a večer si to chcete vynahradiť. Všetko mu dovolíte, aj keď by už mal spať. Dieťa to využije a zaspávanie majstrovsky odďaľuje. Vyžaduje maznanie, rozprávku, pohár vody... Keď táto komédia trvá viac ako hodinu, už to nevydržíte, vybuchnete a bez milosti ho zaženiete do postele. A potom ľutujete, že ste neudržali nervy na uzde...

Prístup podľa Gordonovej metódy: Najprv je dobré uvedomiť si, čo nám na tom odkladanom zaspávaní vadí: Väčšinou fakt, že už chceme mať chvíľku pre seba. Prečo to teda dieťaťu nepovedať: „Zlatko, už je veľa hodín. Je desať a ja som unavená, tiež si potrebujem oddýchnuť. Takže, už ma sem nevolaj a spinkaj. Dobrú noc, krásne sníčky, uvidíme sa ráno.“ 

To ale nestačí! Namieste je tiež uvažovať o tom, čo dieťa vedie k tomu, že sa takto chová: Bojí sa samo v izbe? Cíti sa odstrčené? Je potrebné sa ho na to spýtať. Ak zistíte príčinu jeho večerného vystrájania, ďalším krokom je spoločné hľadanie cesty k náprave. Ponúknite mu alternatívy, aby si z nich samo vybralo.

Prečítajte si: Výchova: Po dobrom alebo po zlom?