MATERSTVO: Budem mať guľu na nohe a už nikdy nikam nepôjdem!

Eva Valentíny | 14. Sep 2020
Fejtón o materstve

Pamätám si na ten deň, keď som sa tehotná pozerala na hrošicu v ZOO. Cítila som sa presne ako ona.

Prvýkrát vystrašená som ostala na predpôrodnej príprave, keď lektorka prehlásila pamätnú vetu: „Ak si odstriekate mlieko, po nejakom čase môžete od bábätka odísť – DOKONCA aj na niekoľko hodín.“  Vtedy mi to došlo. Budem mať guľu na nohe a už nikdy nikam nepôjdem!

Vôbec však nemala pravdu. Z mojich pŕs by vyšlo mlieko, iba ak by som ich pokrájala na kocky a hodila do odšťavovača a tak som nebola dlhšie od dieťaťa asi tak rok a pol. To, že to zanechalo doživotné následky na nás oboch, vám asi nemusím písať. Ale pekne po poriadku.

Byť tehotná je...

Pamätám si na ten deň, keď som sa tehotná pozerala na hrošicu v ZOO. Cítila som sa presne ako ona. Koža napätá na prasknutie, krátke tučné nohy, pot stekajúci po rozpálenom tele. Závidela som jej aj tú odporne špinavú vodu v bazéne. Určite vďaka nej nemusela hľadať záchody po celom areáli ako ja. Ako len mohli vyhlásiť tento stav za „požehnaný“ alebo ešte poetickejšie – najkrajšie obdobie v živote ženy. Ak ma už nič krajšie nečaká, niekde sa stala chyba.

Môj mechúr chcel každú hodinu vyskočiť z tela (a spolu s ním pravdepodobne aj dieťa) a každá cesta dlhšia ako 500 m bola odtrpená ako polmaratón. 

fejtón o materstve

Muži si to nevedia predstaviť

Umreli by už pri šprintoch na záchod v prvom trimestri. Nedali by ani náznak toho, čo sa deje pri pôrode. Mám podozrenie, že to nedávajú ani vtedy, keď sú pri ňom len ako pozorovatelia. Pri mojom treťom pôrode som si uvedomila, že by tam v skutočnosti nemali byť.

Môj muž bol pri prvom pôrode nervózny, lebo nedopozeral zápas Bayern Mníchov. Pri druhom spravil najlepší obchod roka a pri treťom slávnostne vyhlásil: „Som fakt rád, že už nikdy nebudeme rodiť.“ Keďže som mu vždy do krvi doškriabala ruku, beriem to ako jeho nevedomý kompenzačný mechanizmus. Ak by takýmto spôsobom nevymazal z pamäti to, čo videl, skončil by na gauči psychoterapeuta (a to bol pri tom na tej správnej strane rodičky). 

Zaspi už konečne    

Poviem vám to úplne na rovinu. Pokojne by som prešla celým tehotenským peklom a aj to magické X-hodinové rodenie by som konečne oblafla dákym epidurálom. Ale stráviť opäť desaťtisíc hodín natriasaním kočíka, skákaním na fitlopte, hopsaním s nosičom, slzením pri závesnej kolíske a obhrýzaním si nechtov pri postieľke: už nikdy!

Doteraz som nepochopila, prečo sú bábätká naprogramované tak, že spánok je pre ne viac ako triedny nepriateľ. Na prechod z bdelého stavu do hladiny alfa potrebujú tie svoje rituály, pri ktorých idú matky z kože vyskočiť. Neviem ani spočítať „koľkokrát“ som v sebe dusila vetu: „Zaspi už konečne, inak zošaliem.“ 

Neviem, či je to spôsobené tým, že unavená uspávajúca matka sa už zúfalo teší na svoje nematerinské činnosti (alebo svoj vlastný spánok), alebo tým, že tie malé stvorenia nás prekukli a vedia, že ich chceme okašlať a odísť. 

Mágia zvaná výchova

Keď sa dieťa prestalo na ulici hádzať o zem, hrýzť iné deti a vyprázdňovať sa tam, kde nemalo; začala som mať falošnú nádej, že som vyhrala a najhoršie mám už za sebou. Pri prvom vyplazenom jazyku a vete vo výťahu: „Prečo je tá teta taká tučná?“ som zistila, že to bol iba sebaklam. Odvtedy prechádzam z levelu do levelu (t. j. z obdobia do obdobia).

Mám prečítanú tonu výchovnej literatúry, ale nepomohlo to – iba ak ku prebdenej noci a tisíc a jednej šedine. Moju výchovu dnes vznešene nazývam „intuitívna“. Rovnako intuitívne dúfam, že niečo ako morálka je v každom dieťati hlboko zakódované.

Ak zlyhá naozaj všetko, začnem používať vety ako: „Dnešná doba je naozaj zlá a podpísala sa hlavne na deťoch (mojich)“ alebo „Neviem, odkiaľ môžu mať takéto nepríjemné vlastnosti – za to môže určite nejaký preskočený gén (nie môj )“. 

Aby som bola aj trochu pozitívna, dalo mi to všetko veľmi veľa. Napríklad si viem spraviť dokonalý make-up za minútu, robiť 200 vecí naraz jednou rukou a ísť nevedomky hrdo po meste aj s pretečeným mliekom na prsiach. Uvedomujem si, že som predchádzajúcimi vetami niekoľko snažiliek odsnažila a pár budúcich mamičiek vydesila. 

Materstvo je najriskantnejší krok života

No napriek všetkým odpornostiam, ktoré som ako matka zažila a zažívam, som svoje rozhodnutie byť mamou nikdy neoľutovala. Príroda nám, našťastie, vložila do hlavy funkciu delete; známu ako zabúdanie alebo spomienkový optimizmus.

Hoc je materstvo najriskantnejší a najnevďačnejší krok života, pamätáte si z neho iba to krásne. Tie malé nožičky, usmiate tváričky, prvé básničky... To medzitým sa, našťastie, vymaže. Teda okrem hroznej predpôrodnej prípravy, hrošice v ZOO, výchovných faux pas a... (doplňte si samy).  

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: