Mama Silvia z divokého juhu Talianska: Chýba nám slovenská škôlka
So svojimi dvomi deťmi, Marinou (6 r.), Emily (2 r.) a manželom Francescom, žije v Taliansku už 9 rokov. Ako sa žije v malebnom a krásnom južnom Taliansku? To nám povie už samotná Silvia.
Silvia Manzo sa so svojím manželom zoznámila pred 15 rokmi. Po roku taliančiny na Talianskom inštitúte v Bratislave sa vybrala na kurz do Salerna, kde dnes žije. Salerno je mesto vzdialené 50 km južne od Neapola a predstavuje južný bod veľmi známeho Amalfi pobrežia, ktoré je obľúbenou destináciou anglicky hovoriacich turistov.
Čaro Banskej Štiavnice
Stretnutie s manželom nebola žiadna letná romanca. Spoznali sme sa ako kamaráti a po mojom návrate domov sme ostali takmer v každodennom kontakte a trávili sme čas pred monitorom a skypeovali. Potom ma na jeseň prišiel navštíviť na Slovensko. Vzala som ho do pre mňa najkrajšieho mesta na Slovensku, do Banskej Štiavnice. Tam niekde sa zrodila naša láska.
Láska nás zaviala do Talianska
Nasledovali tri roky vzťahu na diaľku. Kto si prešiel skúsenosťou vzťahu na diaľku, vie, že príde bod zlomu, kedy sa dvojica musí rozhodnúť, čo ďalej. Nebolo to jednoduché. Ja som sa necítila na to odísť do Talianska, tak prišiel on za mnou. V Bratislave sme žili a pracovali asi tri roky. Manžel popri práci v medzinárodnej spoločnosti naďalej viedol rodinné Bed and Breakfast v Salerne a do Talianska lietal podľa potreby. Keď sa jeho práca v Taliansku stávala čoraz viac časovo náročnejšou, naše odlúčenia sa z týždňa-dvoch predlžovali na mesiac a viac. Dospeli sme k rozhodnutiu ísť do Talianska. V Taliansku bol vďaka jeho pracovnej aktivite náš rodinný príjem omnoho vyšší než na Slovensku. Po šiestich rokoch chodenia sme sa vzali a odišli do Talianska. Pre mňa to bolo veľmi náročné.
Ako architektka som v Bratislave pracovala v úžasnom štúdiu zameranom na luxusné interiéry. Bola to práca, ktorá ma napĺňala a nesmierne bavila. Tu, v Salerne, som si, žiaľ, prácu nevedela nájsť. Ak som si aj prácu našla, bolo to ďaleko od mesta, kde sme žili.
Túžba po bábätku
Mala som 31 rokov, túžila som po bábätku, ktoré neprichádzalo. Po dvoch rokoch som sa vrátila do starej práce naspäť na Slovensko. Z jedného letného projektu boli stále ďalšie a začali sme opätovne fungovať na diaľku. Podarilo sa mi otehotnieť, no kvôli rizikovému tehotenstvu som nemohla letieť lietadlom. Diagnóza znela „placenta previa“ (placenta uložená naspodku maternice pod dieťaťom). Nastavili sme sa na pôrod na Slovensku s tým, že uvidíme, čo ďalej. Počas tehotenstva sa však stav upravil natoľko, že som mohla letieť, a tak sme rozhodnutie zmenili a odišla som do Talianska. Chcela som byť s manželom, keď sa dieťatko narodí. A tak som v 33. týždni tehotenstva odletela.
Pôrod v Taliansku
Prvá dcérka sa narodila 15 dní pred plánovaným termínom. Môj lekár odporučil ukončenie tehotenstva cisárskym rezom kvôli nedostatku plodovej vody. Ešte v ten deň som bola hospitalizovaná v nemocnici a netušila som, že o pár hodín sa dcérka vypýta na svet sama. Narodila sa deň pred mojimi narodeninami. Na izbe nás bolo šesť žien, čo ma najskôr šokovalo, no nakoniec to bola príjemná skúsenosť. Všetky sme prežívali to isté, a dokonca s niektorými mamičkami som v kontakte dodnes. Pôrod začal nepredvídane, praskol mi plodový vak a nastúpila obrovská bolesť. Pamätám si, ako pribehli tri sestričky, jedna vraví „doneste vozík!“, druhá kričí „nie je čas, ideme aj s posteľou“, a tretia na mňa „netlačte!“. No telo pracovalo samo, nedalo sa netlačiť. Vydržala som to aspoň po pôrodnú sálu. Porodila som presne 13 minút od prasknutia vaku.
Ďakovala som Bohu, že to dopadlo práve takto a neporodila som niekde mimo nemocnice. Dcérka sa narodila maličká, mala 2,2 kg, a hneď ju brali na novorodenecké oddelenie do inkubátora. Bonding neprichádzal do úvahy. Bola noc a ja som malú Marinu nemohla ani len vidieť. Na oddelenie predčasniatok mali matky povolený vstup každé tri hodiny na 15 minút na dojčenie a jedenkrát večer s manželom na pozretie bábätka. Tam, v inkubátore, sú tie pocity nezabudnuteľné. Bezmocnosť. Nevedomosť. Našťastie tam dcérka bola len jeden deň, následne týždeň v monitorovanej postieľke. Po troch dňoch som musela opustiť nemocnicu, bez ohľadu na stav dieťaťa.
Bol to strašný pocit odchádzať z nemocnice bez bábätka. Každé tri hodiny som však musela byť prítomná na dojčenie, takže som sa ubytovala v blízkom penzióne. Hoci sa dá rodiť aj na súkromnej klinike, oddelenie pre predčasniatka je iba v nemocnici. Negatívne ma prekvapilo, keď som sa informovala o možnosti epidurálu, bolo mi povedané, že nemajú kvalifikovaný personál. Aj pri otázke bondingu sa na mňa veľmi zvláštne pozerali. Druhý pôrod prebehol v tej istej nemocnici za menej dramatických podmienok, no keďže platili proticovidové opatrenia, rodila som s respirátorom na tvári, napriek tomu že som bola negatívna. Manžel mohol prísť pozrieť dcérku až keď sme opúšťali nemocnicu.
Obdobie pandémie poznačilo každého z nás
S prvou dcérkou som prvýkrát letela na Slovensko, keď mala 2,5 mesiaca. Lietali sme často, každý mesiac až dva mesiace. Pendlovali sme medzi Slovenskom a Talianskom tak 50/50, podľa toho, ako bol manžel vyťažený v práci. No covid nás rozdelil na relatívne dlhý čas. Manžel sa chystal za nami na Slovensko, no dva dni pred odletom zatvorili Taliansko a on tam ostal „uväznený“. Na Slovensku bolo len zopár prípadov, no v Taliansku to už „vrelo“. Nevideli sme sa dlhé štyri mesiace. Samozrejme, cez videohovory sme boli v kontakte. No nie je to ono. Keď mala dcérka tri roky, nastúpila do škôlky na Slovensku, kým ja som už čakala druhé bábätko. Manžel opäť cestoval, dva týždne v Taliansku, dva týždne na Slovensku. V druhej polovici tehotenstva sme odišli do Talianska a dcérka pokračovala v škôlke tu.
Slovenská škôlka je to najlepšie, čo dieťa môže zažiť
Keďže máme skúsenosť so slovenskou aj talianskou škôlkou, môžem povedať, že slovenská škôlka je to najlepšie, čo dieťa môže zažiť. Talianske škôlky nemajú vonkajšie dvory s krásnymi preliezkami a pieskoviskami, deti sú celé dni vo vnútri. Ich triedy sú o dve tretiny menšie. Deti cez obed nespia. Takmer žiadne škôlky nemajú vlastnú kuchyňu, jedlá zabezpečuje mestská menza, ktorá dodáva jedlo v krabičkách. Deti nemajú šatňu, len háčik na bundu, a neprezúvajú sa! Bola som jediná matka, ktorá prezúvala dieťa pri vstupe do školy. Obzvlášť v zime mi to príde poburujúce. Dieťa je v čižmách počas celého dňa. Žiadne koberce a hry na zemi. Besiedky pre rodičov na Vianoce alebo na Deň matiek neexistujú.
Pozitívne hodnotím len výlety na farmy, kde si deti vyskúšali výrobu syrov, alebo výlety do olivovníkových hájov, kde skúšali výrobu olivového oleja. V triede je vždy len jeden z rodičov, ktorý zastupuje požiadavky ostatných rodičov a ako jediný má právo komunikovať s učiteľmi. Nikto iný nemá možnosť komunikovať s učiteľkami. Dokonca učiteľky nie sú ochotné ani poskytnúť svoje telefónne číslo! Edupage na Slovensku je fantastická vec.
Mama v Španielsku: Sople a kašeľ tu za chorobu u detí nepovažujú
Instagram a profil @creativiconbambini
Počas pandémie som, ako mnohé iné mamy, vymýšľala aktivity pre dcérku na doma a načrela do sveta sociálnych sietí. Vytvorila som si profil @creativiconbambini (prekl. tvoriví s deťmi) a zdieľala na ňom tvorivé aktivity, ktorým sme sa s dcérkou venovali. Vždy som aktivity prispôsobovala tomu, čo sa páčilo jej, publikovala tak často, ako mala ona chuť niečo tvoriť, do ničoho som ju netlačila. To, čo na Instagrame fungovalo štyri roky dozadu, je už dnes úplne iné.
V začiatkoch som zistila, že existujú tvorivé výzvy pod hashtagmi, ktoré združovali akúsi komunitu tvorivých profilov – mamičiek po celom svete, a začala som sa do týchto výziev zapájať. Na Slovensku a v Taliansku nič také nebolo. Našla som v tomto online priestore spriaznenú dušu, Ileniu (@manineecodine), mamu malej Terezy zo severného Talianska, ktorá sa podobne ako ja zapájala do týchto výziev. V zásade tieto výzvy fungovali tak, že každý týždeň bola vyhlasovateľom zadaná téma a najkrajšie a najinšpirujúcejšie príspevky boli zdieľané v „storiečkach“ a na konci týždňa boli vyhlásení víťazi. Časté vyhrávanie mi dodalo odvahu stať sa na talianskom „trhu“ vyhlasovateľom takejto tvorivej výzvy. Spolu s Ileniou sme začali robiť výzvy a mali sme okamžitý úspech a veľa účastníkov. Vytvorili sme taliansky hashtag, ktorý sme po roku zmenili na anglický hashtag #fantasyhasreallynolimits.
Keď pandémia ustúpila a život začal byť viac „normálny“, aj času na Instagram ostalo menej. Výzvy stále robíme, ale už len jeden deň do mesiaca. Za najkrajšie obdobie považujem v tomto online priestore to predvianočné. Máme za sebou už tri adventné kalendáre v spolupráci s mnohými profilmi z celého Talianska a už teraz sa teším na 4. vianočnú sezónu. Verím, že fantázia nemá hranice a vždy sa teším novým a originálnym nápadom tvorby s deťmi. Dcérku tvoriť nesmierne baví, používame najmä recyklovaný alebo prírodný materiál a rôzne techniky.
Z turistov priatelia
Popri tvorivej činnosti som hľadala príležitosť aj na inú formu sebarealizácie. Približne pred rokom som začala dávať súkromné hodiny angličtiny. Hoci mi architektúra chýba, našla som si aktivitu, ktorá ma napĺňa a je časovo flexibilná popri dvoch deťoch a záujmových krúžkoch staršej dcérky. Občas pomôžem manželovi v rodinnom podniku Bed&Breakfast (Salerno centro @salernocentro).
Medzi našich častých návštevníkov patria najmä Američania, ktorých manžel aj sprevádza po krásach, ktorými sa táto oblasť môže pýšiť. Nádherné Amalfi pobrežie leží medzi Salernom a Sorrentom, hlavnými zastávkami sú nepochybne Amalfi, Positano a Ravello. Ďalej je to samotný Neapol, Pompeje, Herculanum, Paestum či ostrovy Capri a Ischia. Okrem toho s mamou, mojou svokrou, organizujú veľmi obľúbené lekcie varenia. Učia hostí robiť domácu cestovinu, gnocchi, pizzu či tiramisu.
Veľmi často manžela kontaktujú Američania, ktorých prastarí rodičia boli z tejto oblasti a emigrovali do Ameriky. Chodí po archívoch hľadať korene týchto ľudí a mnohí, ktorí našli svoje rodiny, sa sem každý rok vracajú a sú našimi stálymi hosťami. Stali sa z nich naši priatelia. Niektoré príbehy ozaj vtláčajú až slzy do očí, o to je krajšie, keď sa nenájdu len hroby na cintorínoch, ale aj žijúci potomkovia a rodiny sa opäť prepoja a znova začnú navštevovať.
Divoký juh Talianska alebo pravidlo je, že pravidlá neexistujú
Hovorí sa, že juh Talianska je veľmi divoký. A je to pravda. Na cestách majú „svoje pravidlá“. A pravidlo je, že pravidlá neexistujú. Na cestách je naozaj čistá anarchia. Smerovky neexistujú. Ak má chodec zelenú, to neznamená, že ju naozaj má. Cestné pruhy sú totálne ignorované, na križovatke s dvomi pruhmi vedľa seba stoja tri autá, prednosť vychádzajúceho auta z kruhového objazdu neexistuje. Platí pravidlo: pohľad šoférovi do očí. Namiesto smerovky si navzájom ukážu, kto kam chce ísť. Samostatnou kapitolou sú úrady, kde som zažila nie úplne milé skúsenosti. No vďaka Bohu za slovenskú ambasádu, kde sú úžasní ľudia, ktorí mi vždy a promptne pomohli.
Cestovina naša každodenná
Hoci taliansku kuchyňu zbožňujem, nie som typ človeka, ktorý dokáže jesť cestovinu každý deň ako Taliani. Každý obed začínajú cestovinou ako prvým chodom „primo piatto“ a druhý chod je založený na proteínovom základe (mäso, syry, strukoviny). Mäso s ryžou na tanieri je pre nich jedna veľká neznáma.
Jedálny lístok podľa svokry
Moja svokra rozdeľuje typy jedál počas jednotlivých dní v týždni a na tento systém som prešla už aj ja. Je to veľmi praktické a uľahčuje to rozhodovanie. V pondelok sa na obed jedia vajcia, v utorok mäso, v stredu syry, vo štvrtok strukoviny, v piatok ryby, v sobotu mäso alebo strukoviny a v nedeľu mäso. Samozrejme, ide o druhý chod. Po cestovine.
Snažím sa variť aj slovenské jedlá, pričom zažívam rôzne vtipné situácie. Chcela som robiť plnené kura, tak som si v mäsiarstve vypýtala jedno celé kura. Mäsiar ho doniesol z chladiarenského boxu, položil ho na dosku a presekol ho obrovským sekáčom na dve polovice. Hoci som mu povedala, že chcem celé, on to pochopil po svojom. Tiež mi ho chcel dať celé, ale už naporciované. Tak som mu ešte raz vysvetlila, že ho naozaj potrebujem celé. On ostal v nemom údive, že také niečo sa mu ešte nikdy nestalo. (Smiech).
Trhy s čerstvým ovocím, zeleninou a rybami sú niečo skvelé! Vždy v piatok idem na trh a kúpim čerstvé ryby k obedu. Okrem trhu tu funguje veľké množstvo zelovocov, ktoré na Slovensku už tak nevidno. No maliny, ríbezle, egreše, petržlen, paštrnák či kaleráby tu nenájdem. Naopak, máme veľké množstvo citrusov. Amalfi pobrežie sa vyznačuje najmä citrónovníkovými hájmi, z ktorých robia aj tunajší likér Limoncello. Okraje ciest sú zdobené pomarančovníkmi.
Domov je tam, kde ma ľúbia
Zvyknúť si na inú mentalitu je ťažké, vytvoriť si v inej krajine domov ešte ťažšie. Keď sa ma niekto opýta, kde sa cítim viac doma, odpoviem, že je to tam, kde sú tí, ktorých ľúbim a oni ľúbia mňa. Cestujem často a keď necestujem ja, príde sem moja rodina. A hoci sme teraz v Taliansku, kúsok zo mňa dúfa, že sa raz vrátime na Slovensko. Verím, že v mnohom je kvalita života u nás lepšia. Najmä pre rodiny s deťmi.
Fotogaléria