JARO BEKR: Keď každá bunka vo vašom tele je LÁSKOU
Vždy ste chceli vedieť, ako lásku, tehotenstvo, pôrod a otcovstvo prežívajú muži? Všetko to krásne, silné, ale aj znepokojujúce a mätúce? Svoje pocity vám odkryje Jaro Bekr, tanečník, choreograf a manžel herečky Moniky Hilmerovej.
Na rodičovstvo vás nikto nepripraví!
Oslovili ma, či by som nenapísal článok. Niečo, že „Ako to vidia muži, otcovia.“ Neviem, či som ja úplne vhodný adept na písanie tejto témy alebo na písanie vôbec, no skúsim opísať napríklad, na čo vás ako budúceho rodiča nikto nepripraví.
Vy, dievčatá a ženy asi dopredu myslíte na to, aké to bude, čo bude treba, čítate o tom a tak. Ja, aj keď som vedel, že chcem, aby k tomu raz prišlo, som to ako „správny“ muž nerozoberal a bral som to typicky „veď budem riešiť, keď to príde...“
Začnem oznámením tehotenstva, to staré známe „budeme mať dieťa“, ktoré vám kompletne prekope život a usporiada vám ho tak, že ani netušíte.
U nás sa to stalo na Vianoce. Boli sme u Moniky, vtedy sme ešte nebývali spolu, ona sedela pod stromčekom, ja som ešte ležal v posteli, vianočný stromček asi svietil... Neviem to presne, lebo mám na ten moment veľmi hmlisté spomienky. Toto vám celé potom opíše partnerka, ktorej vtedy funguje hlava normálne, keďže túto infošku už spracovala, mne totiž vo vypätých situáciách mozog prepína na nejaký emergency mód a správa sa ako neznámy, samostatný objekt v mojom tele a robí také rozhodnutia, že sám čumím.
Budem-e mať dieťa...
Takže, keď mi Monika oznámila, že budeme mať dieťa, tak moja prvá reakcia bol asi 5 sekundový úplne „ebnutý“ úsmev, a že hhhhhhhhhhh, hneď potom začal v hlave chaos. Totálny. Radosť, tréma, strach, adrenalín, budú slzy, potlačiť slzy, nezabudni dýchať... Toto trvalo zrejme zopár sekúnd, ktoré sa ale mne zdali ako hodiny. Počas toho asi z mojich úst vychádzalo niečo ako „ tssssffmpschhhh, ehm, jeeeeeee, fakt?, wau ffffffffssssss....láska, ľúbim ta....“
Aj keď sa to takto nezdá, ak to príde v správnu dobu a so správnym človekom, je to jeden z najkrajších pocitov v živote, ktoré môžete zažiť. Potom prídu ešte ďalšie šťastné momenty, ako keď vám prvýkrát podajú dieťa v pôrodnici, keď sa na vás prvýkrát usmeje, prvé slová a kroky alebo neskôr, keď prvýkrát za sebou samo od seba zhasne pri odchode z detskej izby atď... Ale vráťme sa naspäť.
Po zotavení sa z neprítomnosti vášho starého dobrého mozgu začne seriózne plánovanie. Kedy a ako to oznámiť rodičom, súrodencom a okoliu. No, a samozrejme, plánovanie života, že čo ďalej. V tejto fáze sa Pán Boh musí veľmi smiať na všetkých tých plánoch, čo vám obom idú v hlave, že ako to bude, keďže on vie, že to bude zásadne úplne inak.
Brucho rastie, šatník sa mení, starí rodičia sú šťastní, priatelia vám fandia, vaši niektorí ex sa vám trochu snažia vyrovnať toto skóre znížením vašej karmy, ale v zásade je to všetko na dobrej ceste. Prichádzajú prvé momenty, na ktoré nie ste pripravení...
V hlave ešte ten pocit radosti a otvorenosti novým veciam, takže vám najprv ani nepríde, že odvšadiaľ, a tým myslím naozaj ODVŠADIAĽ dostávate zaručene najlepšie rady AKO TO BUDE A ČO JE PRE VAŠE DIEŤA NAJLEPŠIE!
Každý je zrazu expertom na dieťa aj keď nie je jeho
Začínajú novopečené babky „Ááále, ukáž sem, to sa robí takto...“, pokračujú kamošky, čo už majú aspoň jedno dieťa „...No môj malý/malá to iba takto chce...“, potom prídu iné tehotné mamičky, ktoré „...Čítali že...“ no a kamoši oteckovia, ktorí svoju nezvládnutú výchovu veľakrát uvádzajú ako benchmark s vetou „Také sú deti, veď uvidíš...“ To vás trochu vystraší najprv, než pochopíte, že to je boj s veternými mlynmi a tých ľudí proste len máte nechať vyrozprávať, rady uložiť do spodného „šuflíka“ vašej pamäti, tam kde sú školské príklady z matematiky, ktoré ste v živote nepoužili, ale tiež vám o nich tvrdili, aké je dôležité ich vedieť...
Prichádza obdobie nákupov a hlavne vyberania a porovnávania. Pre veľa mužov, v mojom prípade tiež, naozaj činnosť, ktorú „obľubujem“. Ja som v 389. predajni a tentokrát v Budapešti, lebo áno, tých 7 000 kočíkov, ktoré sme videli predtým na Slovensku asi nebolo dostatočne dobrých a po Monikinom dlllhom vyberaní, porovnávaní, posadil hlas nižšie a zahlásil, že “tento bereme“. A tak som, za mierneho protestu mojej manželky, kúpil prvý kočík, na ktorý som kukol a zhodnotil, že sa doň dieťa, teda ak nebude abnormálne veľké, zmestí, a tým som skončil túto epizódu.
Čo na tom, že som zistil, že som mal kočík, ktorý bol ale že úplne nepraktický v mnohých situáciách, s tým sa muž vie vyrovnávať „počas jazdy“, hlavne, že bol oranžový ... No, našťastie, som mal pri sebe Moniku, ktorá mala naštudované a vedela si zhodnotiť plusy a mínusy, a hlavne, nenechala sa odbiť tak ako prvýkrát, takže druhý kočík, ktorý sme kúpili onedlho, bol už fakt super.
S pribúdajúcimi partnerkinými kilami (...práve mi Monika, ktorá to číta ponad moje plece, povedala, že ak to okamžite neopravím na „tehotenskými kilami“, ma zabije ), takže s pribúdajúcimi partnerkinými tehotenskými kilami pribúdajú mužovi povinnosti.
Teda, to nie sú povinnosti. Sú ženy, ktoré to zvládajú samy, no bol som tak vychovaný, že je samozrejmé partnerke pomáhať. Takže túto fázu, ktorá mimochodom trvá celý život, preskočím vetou „Muži, pomáhajte svojim ženám tak moc, ako sa len dá.“
KRISTÍNA TORMOVÁ: Dobíja ma spánok, humor a objatia
Keď sa budúci otec naozaj snaží
Pred pôrodom sme išli na kurz. Termín vyšiel tak, že ja som bol deň predtým na strašnej žúrke, takže som sa necítil na „vyučko“ a keby som mohol, idem si ku školskej lekárke po ospravedlnenku. Sú však veci, ktoré by ste mali absolvovať spolu. Už len pre pocit, že v tom vaša partnerka nie je sama. Celý život ma z vyučka vyhadzovali za dvere, lebo som vyrušoval. Neskončilo to inak ani tu. Ale poďme poporiadku.
Mali sme nakresliť, ako si predstavujeme naše bábo. Dostali sme papier a ceruzku. Ja som nakreslil zavinovačku a namiesto tváre som urobil do papiera dieru, do ktorej som podložil Monikin občiansky s jej fotkou. Keď vedľa nás dievča, čo asi nebolo spokojné s vlastnou kresbou, zahlásilo, že „Prosím vás, nemáte gumu?“, odpovedal som, že ak by si vypýtala gumu pred pár mesiacmi, nemusela tu teraz sedieť, na čo mi Monika pošepkala, že už ma tam až tak nepotrebuje a môžem sa ísť do auta vyspať...Jupiii!
Pôrod sa blížil, vy už ignorujete pretrvávajúce rady od všetkých s pokojom profesionála a snažíte sa vyrovnávať s novými nástrahami, ako sú napríklad dotyky. Každý chce chytať brucho vašej manželky. Iba tak chytiť, že „Jeeeeeee“, alebo nebodaj aj počúvať. Počúvať! Chápete, počúvať...na ulici, kde na seba musíte kričať, aby ste sa vôbec rozumeli... Naozaj sa brucho vašej manželky stáva v tom momente magnet na cudzie ruky ako šteniatko. Toto je vec, ktorú som nepochopil dodnes.
Príde deň D. My s Monikou sme boli dohodnutí, že teda ja k pôrodu nepôjdem, mojimi slovami „Krvákov mám dosť v telke...“ a doktori na sále si určite nepotrebujú odbiehať od pôrodu kriesiť manžela a ja nepotrebujem počúvať doktorský „humor“ gynekológa pôrodníka.
S Monikou rodila DULA a ja som sa rozplynul láskou
Takže som vďačný Monikinej dobrej kamoške, dule, ktorá bola s ňou a pomohla jej určite viac ako ja. No a nakoniec ďalšia emocionálne vypätá situácia, môj vypnutý mozog a opäť hmlisté spomienky, ktoré vám pripomenú len fotky, keď je, našťastie, vedľa vás vždy niekto pri zmysloch, čo vás odfotí, keď vám podajú dieťa do ruky.
Slzy šťastia. Láska. Každá jedna bunka vo vašom tele je v tom momente LÁSKA. A vy ešte ani len netušíte, že ten chaos a zmena vo vašom živote, čo ste mali doteraz, bola len taká beta verzia toho, čo príde... 