Dýchate za svoje dieťa. Bojíte sa, aby nespadlo, neudrelo sa, nepošpinilo, aby...
Nie je to už cez čiaru?
Ste nadmerne ochraňujúci rodič?
Slovo „nadmerne“ naznačuje, že ide o rodičov, ktorí chcú za každú cenu zamedziť fyzickému či emocionálnemu zraneniu svojho dieťaťa. Chcú ho chrániť pred každou bolesťou, nešťastím, zranením, negatívnym zážitkom, odmietnutím, zlyhaním a sklamaním. Pokúšajú sa o to prostredníctvom:
- stáleho dohľadu a obmedzeniami;
- manažovaním prostredia, činnosti detí a kontrolovaním ich kamarátov;
- zapájaním sa do každodenného života a rozhodovania detí;
- zvyšovaním bezpečnosti a závislosti detí od nich;
- zdôrazňovaním toho, že len oni vedia, čo je pre dieťa najlepšie a neustále to pripomínajú.
V klietke sa dieťa nenaučí lietať
Zmysel života nadmerne ochraňujúcich rodičov?
Takíto otcovia a mamy majú zmysel života jasný – chrániť dieťa pred všetkým a pred každým. Neuvedomujú si, že mu takto stavajú klietku, ktorá ho síce chráni, ale súčasne obmedzuje a zraňuje. Už sme hovorili, že v živote dieťaťa sú tzv. senzitívne obdobia, v rámci ktorých sa učí isté zručnosti a schopnosti.
V klietke sa nenaučí „roztiahnuť krídla a lietať“, ale naučí sa báť toho, čo je vonku. Naučí sa skrývať. Neskôr v živote sa musí postaviť okolitému svetu a nemá dostatočné zručnosti, aby sa dokázalo účinne brániť.
Predstavy vs. realita
Je prirodzené, že rodičia svoje deti ochraňujú a zabraňujú im v nebezpečných veciach. Teda nedopustia, aby dieťa strčilo ruku do ohňa, vyskočilo z okna... Je normálne, že rodič ho ochraňuje pred fyzickým aj psychickým poškodením, ale je tiež normálne, že sa nesnaží zamedziť všetkým pádom i bolestiam. Úlohou rodiča je aj zdvihnúť dieťa zo zeme, oprášiť mu kolená, ošetriť ranu a poslať ho naspäť skúšať nové veci. Úlohou rodiča je plakať s dieťaťom, keď stratí priateľa, lásku, hračky, ale tiež ho povzbudiť k tomu, aby túto stratu prekonalo a žilo ďalej.
Nadmerne ochraňujúci rodičia sú často vnútorne veľmi neistí a práve zvýšenou starostlivosťou kompenzujú túto neistotu vo svojej rodičovskej úlohe. Často majú pocit, že zlyhávajú v niektorej zo svojich úloh a takto to vyvažujú.
Najväčšou nevýhodou, ktorú nadmerne ochraňujúci rodičovský výchovný štýl prináša, je nedostatočne pripravené dieťa na reálny život. Rodičia sa obávajú všetkého, čo sa môže stať ich deťom a očakávajú všetko zlé. Tým učia svoje deti, že na všetko je potrebné si dávať pozor a učia ich byť závislými.
Nadmerne ochraňujúci rodičovský štýl výchovy sa snaží zachrániť a ochrániť deti, a pritom odstraňuje z ich života možnosť, aby si samy otestovalo svoje schopnosti, ako riešiť problémy a získali kompetencie a pocit sebavedomia a úspechu zo zvládnutej úlohy.
DÔSLEDKY nadmerne ochraňujúcej výchovy
Zdravotné problémy
U takto vychovávaných detí sa dôsledky na zdraví prejavujú až v dospelosti. Nenaučia sa totiž preventívne vystríhať istých vecí, pretože nadmerne ochraňujúca mama alebo otec dieťaťu povie, kedy má ísť spať, jesť, cvičiť... Rovnako sa u týchto detí vo zvýšenej miere prejavujú úzkostné poruchy, ktoré súvisia so sociálnymi interakciami a medziľudskými vzťahmi.
Rodičia, ktorí nadmerne ochraňujú svoje deti, často prehlbujú nesmelosť dieťaťa a znemožňujú mu čeliť vlastnému strachu a naučiť sa prekonávať ho. Dieťa musí zistiť, že príšera pod posteľou nie je, že sa môže potopiť, rozprávať sa s „cudzími“ je možné – pretože aj deti v škole sú vlastne cudzie a je potrebné nadviazať s nimi priateľstvá. Úzkosť sa prenáša z rodiča na dieťa – úzkostlivý rodič vychováva úzkostlivé dieťa.
5 dôvodov, prečo dovoliť dieťaťu spadnúť na zadok
Závislosť od rodičov
Nadmerne ochraňujúci rodičia majú tendenciu si zo svojich detí vytvoriť stred vesmíru. A nedokážu ich nechať ísť, ani keď majú 18 rokov. Častým heslom býva – chceme pre neho/ňu to najlepšie, lebo to stojí za to a tiež aj ľudia ako ja si občas zaslúžia oddych.
Rodičia pestujú vo svojich deťoch presvedčenie, že len oni vedia, čo je pre ne najlepšie a nedovoľujú im robiť vlastné rozhodnutia – tie detské znevažujú, zosmiešňujú, berú ich na ľahkú váhu. Výsledkom takejto výchovy je pocit, že človek ani v dospelosti nemôže urobiť žiadne rozhodnutie bez toho, aby mu to schválili rodičia, alebo aspoň odsúhlasili. A to sa môže týkať najmenších rozhodnutí aj tých veľkých. Deti nadmerne ochraňujúcich rodičov sa cítia byť emocionálne závislé a zraniteľné bez opory a súhlasu svojich rodičov.
Hanba, pochybnosti a znížený pocit sebaúcty
Deti, ktoré vyrastajú s nadmerne ochraňujúcim rodičom, sú chránené pred zlom a nie sú vystavené nepríjemnému pocitu, ktorý sprevádza rozhodovanie. Tiež sa však učia, že svet okolo nich je nebezpečný, zlý a dejú sa v ňom hrozné veci. Rodičia sú tými, ktorí tvoria hradbu medzi „zlými“ vecami a dieťaťom. Ak dieťa vyrastá s týmto presvedčením, môže sa stať precitlivené na kritiku, nesúhlas zo strany iných. Má potom tendenciu súdiť sa príliš prísne a vysvetľovať si správanie druhých ako vlastné zlyhanie.
Ak vyrastá s presvedčením, že len poslušnosť a disciplína je cesta k láske, potom sa nenaučí byť nezávislým a autonómnym. A preto bude cítiť pocit viny a zahanbenia zakaždým, keď bude chcieť urobiť nejaké rozhodnutie, o ktorom vie, že s ním rodičia nebudú súhlasiť.
Je to paradox, že ľudia, ktorí vyrastali s nadmerne ochraňujúcimi rodičmi, majú nízku sebaúctu. Aj keď sa často môžu zdať sebavedomí a dobre adaptovaní, ich sebaúcta závisí od vonkajšieho súhlasu. Nadmerne ochraňujúca výchova spôsobuje, že sa dieťa nenaučí brániť samo a zvyšuje sa uňho sebaľútosť.
Hľadanie súhlasu od ostatných
Deti naučené, že na to, aby boli šťastné, musia potešiť svojich rodičov, sa naučia, že šťastný život je len taký, keď sú ľudia okolo nich spokojní. Rodičia preferujúci závislosť dieťaťa od seba, vychovávajú neistých dospelých, ktorí nie sú schopní robiť nezávislé rozhodnutia. Takéto deti majú problém povedať nie, presadiť si vlastné hranice. Sú ochotné ustupovať až natoľko, že ničia svoje vlastné vzťahy. V rámci nich sa budú cítiť nešťastní a nespokojní, pretože nebudú schopní stáť si za svojím zo strachu z opustenia, odmietnutia a nesúhlasu.
Kto je zodpovedný za úspech vášho dieťaťa?
Rizikové správanie
Nadmerne ochraňované deti majú často predpoklad stať sa šikanovanými alebo samy šikanovať. Tiež im hrozí nebezpečenstvo, že keď sa dostanú „z hniezda“, začnú skúšať hranice, ktoré nemajú a nevedia si ich stanoviť, a preto je u nich zvýšené nebezpečenstvo impulzívneho a vysokorizikového správania – extrémne športy, alkohol, drogy, párty, promiskuitné správanie ako dôsledok kompenzácie z detstva. Majú skreslené vnímanie skutočného rizika a rizikové správanie môžu brať ako šancu získať kontrolu nad svojím životom. Môže to byť tiež spôsob, ako si dokázať, že niečo zvládnu a dokážu.
S tým súvisí aj ďalší problém – neschopnosť organizovať si svoj čas a život. V detstve majú totiž často vysoko štruktúrovaný čas, vypĺňaný krúžkami. Takéto deti sa nenaučia vlastnej motivácii k úspechu a majú tendencie k prokrastinovaniu (odkladaniu povinností).
Perfekcionizmus
Nadmerne ochraňujúci rodičia môžu u dieťaťa vzbudiť pocit, že všetko musí byť perfektné a dokonalé, a ak to také nie je, nasleduje trest – napr. vo forme odoprenia lásky a náklonnosti. Dieťa sa učí, že ak neuspeje v škole, rodičia ho nebudú mať dostatočne radi ap. Dieťa preberá tento postoj a perfekcionizmus sa stáva prostriedkom získania kontroly nad životom.
Avšak nadmerné očakávania môžu mať opačný účinok – môžu viesť k presvedčeniu, že nikto a nič nie je pre dieťa dosť dobré. Čím sa vlastne perfekcionizmus stáva dysfunkčným – pretože nik nie je perfektný a nič nie je úplne dokonalé. Túžba dosiahnuť to za každú cenu môže skôr viesť k sebaublíženiu ako k pocitu spokojnosti.
Pozor, dobré dieťa! (Alebo je všetko inak?)
Ďalšie negatívne následky nadmerne ochraňujúcej výchovy sú:
- podnecovanie dieťaťa ku klamstvu – pri nadmerných očakávaniach má tendenciu vyhýbať sa problémom s rodičmi aj za cenu klamstva;
- odrádzanie dieťaťa od zdravého riskovania, čím sa znemožňuje dieťaťu vytvoriť si hranice rozpoznania toho, čo je „normálne“ a čo už nie;
- rigidný systém odmien a trestov môže viesť k tomu, že dieťa sa stáva manipulatívne a materialistické;
- narúša to vzťahy medzi rodičmi a deťmi v dospievaní a dospelosti.
AK SOM alebo SA STÁVAM nadmerne ochraňujúcim rodičom
- Rozprávajte sa s inými rodičmi o ich spôsoboch výchovy – neberte to ako útok alebo znevažovanie vlastných spôsobov.
- Uvoľnenie pravidiel nevedie k zdivočeniu dieťaťa, naopak, môže to poskytnúť priestor pre zdravšie vzťahy.
- Majte primerané očakávania – vzhľadom na vek, vývin a osobnosť svojho dieťaťa.
- Vystríhajte ho pred nebezpečenstvom pokojne – ak vbehne pod auto, je normálne, že sa zľaknete a vykríknete, ale kričať ešte potom, je kontraproduktívne – dieťa musí pochopiť, čo sa stalo, musí vedieť, že to nesmie urobiť znovu – nie báť sa kriku rodiča.
- Reagujete primerane, ak sa zraní – nezveličujte ani nepodceňujte nebezpečenstvo – ale pamätajte na to, že nebudete vždy a za každých okolností s ním, musí sa naučiť starať sa samo o seba. Pomôžte mu osvojiť si zručnosti, aby sa vedelo postarať o seba, a nie sa vyhýbať a báť všetkého.