Veľké i malé tajomstvá našich detí: Aký postoj k nim zaujať?

tajomstvá detí, sny, detstvo, rodičia, tajná reč
31.12.2017 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Čo chápu deti pod pojmom tajomstvo? A aký význam má pre deti? V akom veku sú obzvlášť dôležité – a ako majú s nimi rodičia zaobchádzať?

„Rada si robím z bublifuku bubliny. Malé a obrovské. Ak sa mi podarí jednu z nich chytiť do ruky bez toho, aby praskla a krásne sa ligoce na dlani, želám si niečo. Ale čo, to neprezradím.“ (Táňa, sedem rokov)

Alex (päť rokov) a jeho brat Filip (sedem rokov) si šepkajú, keď sedí celá rodina za stolom pri večeri. Terka, staršia sestra (deväť rokov) sa sťažuje mame: „Nechcú mi povedať, o čom sa teraz rozprávali! A prečo sa hrajú na takých tajnostkárov!“ Mama: „To je ich tajomstvo, ktoré nechcú prezradiť.“ Terka: „Nie, oni sa rozprávajú o mne...“

Štvorročná Petra oznamuje svojmu otcovi, že v škôlke pripravujú vianočný darček pre rodičov. „Má to byť prekvapenie. A nesmieme to prezradiť, má to zostať tajné,“ hovorí malá škôlkarka. Potom ďalej rozpráva o škôlke, ako namáčali vreckovky do farieb. „Vznikli z toho také smiešne tvary. Vieš – vreckovky na Vianoce. Óóó, jééé! Teraz to už nie je žiadne tajomstvo.“

Stmeľujú, prebúdzajú kreativitu a sú jednoducho vzrušujúce: tajomstvá. Tajné miesta, tajné cestičky, skryté poklady, tajné znaky, tajné písma, tajné príbehy, tajné priateľstvá, tajné hry, tajné vzťahy...

Čo chápu deti pod pojmom tajomstvo?

„Tajomstvo“ – to je zázračné slovíčko. Všetko, čo sa spája s „tajným“, rozžiari detské očká. A môže ísť pritom o úplne obyčajné veci: dvaja najlepší priatelia si vymyslia tajnú reč a píšu tajným písmom do tajného zošita. A už je dohadovanie sa na sobotňajší futbal absolútne vzrušujúce.

Alebo si nájdu skrýšu na povale, o ktorej nikomu nepovedia. A klasická veta na záver „...ale nikomu to nepovedz, bude to naše tajomstvo!“ enormne podčiarkuje dôverné rozhovory medzi kamarátkami – a tým aj  utužuje priateľstvo.

Tajomstvá sú pokladmi detstva. Práve vo veku, keď dieťa navštevuje základnú školu, sú neuveriteľne dôležité. Až na konci puberty stráca o ne mládež postupne záujem, znie výsledok odborných štúdií.

Tajomstvo ako osobné vlastníctvo

Tajomstvá slúžia na to, aby sa deti oddelili od sveta dospelých. „Je to dôležitý krok k vlastnej identite,“ objasňuje Michael Schnabel so Štátneho inštitútu pre pedagogiku raného veku v Mníchove. „Vo veku približne piatich rokov objavujú deti vedome hranice medzi „Ja“ a ostatnými a nadobúdajú vedomie svojho vlastného vnútorného sveta. Zisťujú, že iní ľudia majú stanoviská, priania, úmysly, motívy a informácie, ktoré sa líšia od ich vlastných,“ približuje Renate Valtin, psychologička a odborníčka na výchovu z Berlína, ktorá sa v jednej štúdii pýtala päť a šesťročných detí, čo chápu pod pojmom tajomstvo.

A dostala od všetkých detí odpovede ako: „Tajomstvo je niečo, čo sa nesmie prezradiť.“ Alebo: „Čo nechceme prezradiť.“

Malé deti považujú tajomstvo za svoje osobné vlastníctvo. Ak sa s niekým oň podelia, nie je viac tajomstvom,“ vysvetľuje psychologička. Až vo veku približne ôsmich rokov nadobúda tajomstvo svoju sociálnu funkciu tým, že stmeľuje dvoch kamarátov.

Potom sa stáva stále dôležitejším: Pre deti od približne desiatich rokov zaujíma podelenie sa s tajomstvom a jeho zachovanie dôležitú úlohu v priateľstve.

sny, tajomstvá, deti, rodičia, darčeky

Dobré a zlé tajomstvo

Deti predškolského veku mávajú spočiatku len pekné tajomstvá. Napríklad skrýšu na čokoládu, tajnú cestu hneď vedľa detského ihriska, hru, ktorú sa hrá dieťa samo. Psychológovia to vysvetľujú tým, že dieťa sa tým lepšie odpúta od svojich rodičov a bez toho, aby muselo mať zlé svedomie. V protiklade k zakázanej veci nevyvoláva dobré tajomstvo strach z nebezpečenstva, žiadne pocity viny alebo očakávania trestu.

Deti predškolského veku vidia nebezpečenstvá oveľa väčšie, ako v skutočnosti sú.  Tak sa môže stať, že mladší brat žaluje na staršieho, keď vylezie na strechu garáže. Nie preto, aby ho očiernil a sám seba ukázal v krajšom svetle, ale preto, lebo má skutočne strach.

Pri skúmaní funkcie tajomstva u detí sa robil nasledujúci výskum: Deti si najskôr pozreli krátky film. Dve desaťročné dievčatá, Rosa a Katka, sedia spolu v Katkinej izbe. Rosa prezradí Katke, že fajčila. Krátko nato príde Katkina mama do izby a povie: „Deti, vyzeráte čudne. Čo ste niečo vyparatili?“ Katka odpovie: „Rosa fajčila!“, na čo mama povie: „Ale, Katka!“

Katka teda vlastne žalovala, a preto ju mama napomenula. Ale päť a šesťročné deti odpovedali pri výskume na otázku, čo považovali na scéne za nesprávne: „Že Rosa fajčila!“

Renate Valtin to vysvetľuje nasledovne: „Koncentrovanosť detí na fajčenie ako zakázanú činnosť je pre túto vekovú kategóriu typická.“ Pochopiť bremená, ktoré vďaka takémuto zlému tajomstvu vznikajú, deti ešte nevedia – preto by opýtané deti urobili to isté čo Katka.

Mnohé deti najskôr „Ale, Katka!“ vyslovené matkou, nepochopili. Z ich pohľadu vlastne tajomstvo prezradila sama Rosa. Deti v tomto veku síce vedia, že tajomstvá nie sú určené pre ostatných, ale rady o nich porozprávajú, keď sa ich na ne niekto spýta.

Udržanie tajomstva robí deťom ešte problémy. Zaujímavé ale je, že už v tomto veku vedia deti rozlišovať „pekné“ a „škaredé“ tajomstvá.

Zlé tajomstvá zahŕňajú prekročenia zákazov, ako napríklad zákaz fajčenia, alebo nehody, ako napríklad rozbitú vázu.

Pekné tajomstvá sa orientujú na vedomosti o niečom zvláštnom, napríklad tajnej cestičke v kroví, pasci na detskom ihrisku a pod.  Na udržanie pekných a zlých tajomstiev majú šesť a sedemročné deti rôzny názor: Zlé a nebezpečné treba povedať ďalej (napr. rodičom). Pekné tajomstvá si treba nechať pre seba.

U starších detí (desať až dvanásťročných) má zachovanie tajomstva veľmi veľký význam. Táto povinnosť nepodávať tajomstvo ďalej sa nesie v duchu hesla: Priatelia sa navzájom nezrádzajú.

Tajomstvá utužujú priateľstvá a robia ich silnými pri strete s dospelými.

Kedy je tajomstvám koniec?

Tajomstvo ako nástroj posilnenia proti dospelým nachádza svoj koniec v období puberty. Psychológovia vidia príčinu v tom, že v tomto veku sa menia vzťahy medzi deťmi a dospelými takmer od základov. Fáza intenzívnych tajomstiev sa končí vtedy, keď sa rodičom a deťom podarí vytvoriť taký vzťah, v ktorom sa môžu rozvíjať privátne sféry oboch strán a v ktorom sa o rozdielnostiach možno otvorene porozprávať. Mladí sa v tomto období cítia na rovnakej úrovni ako dospelí. Chcú sa rozprávať priamo a otvorene so svojimi rodičmi, ale chcú byť aj rešpektovaní.

Prečo potrebujú deti tajomstvá?

Ako teda ukazujú výskumy, tvoria sa predstavy o tajomstvách u detí postupne. Aj udržanie tajomstva sa dôsledne praktizuje až v mladšom školskom veku. To je dôkaz toho, že tajomstvá nadobúdajú pre deti veľký význam vtedy, keď začínajú hľadať svoju identitu. Deti majú v tomto veku vystupňovanú potrebu po vyčleňovaní sa a chcú rozšíriť priestory svojho súkromia. Tajomstvá môžu v tejto fáze prevziať ochrannú funkciu a tým ohraničovať prístup detí k dospelým. Kým za malé deti ešte musia takmer vo všetkom rozhodovať rodičia, dieťa v mladšom školskom veku už potrebuje voľnosť pri vytváraní vlastných predstáv, názorov, postojov a úsudkov.

Tajomstvá teda na jednej strane pomáhajú pri procese odčleňovania sa od rodičov a na druhej strane vytvárajú priestor pri budovaní vlastnej identity.

Keďže na tajomstvá sa pozeráme vždy v spojení s inými ľuďmi, sú dobrým „cvičiskom“ na osvojenie si sociálnych kompetencií. Lebo „niečo si nechať pre seba“ alebo „veľmi dôležité veci nehovoriť ďalej“, „vedieť odkryť tajomstvo v správnom čase“ sú schopnosti, ktoré utužujú spoločný život, vzťahy a priateľstvá, ale môžu ich aj zničiť.

K tomu všetkému vyžaduje rozvoj a starostlivosť o tajomstvá množstvo nápadov a kreativitu. Príkladom na to je vianočný čas s tajomnými náladami a darčekmi, ktoré až do Štedrého večera musia zostať tajomstvom. Vianočný čas je idylický, plný tajomstiev až vtedy, keď rodičia a deti svoj byt pekne vyzdobia, keď sa rozprávajú alebo pozerajú rozprávkové príbehy a spievajú piesne. Tá krása a tajomnosť Vianoc sa teda musí poriadne premyslieť a s láskou pripraviť. Ešte viac kreativity a sociálnych kompetencií si však vyžaduje výber a odovzdanie darčekov. Aby dieťa našlo správny darček, musí sa  vcítiť do druhého človeka a popremýšľať o jeho očakávaniach a prianiach.

Rodičia a tajomstvá detí

„Poďte, upraceme spolu už konečne detskú izbu. V tomto chaose sa už nikto nemôže vyznať,“ vyzýva mama svojho štvorročného a päťročného syna. „Ó, Bože, čo sa tu všetko pod posteľou nazbieralo. Tým zaplníme aj celý kontajner!“ A vtom sa začnú deti brániť: „To je náš ostrov pokladov. Tam sú všetky naše poklady.“

Rodičia by mali tajomstvá svojich detí rešpektovať. Ako i napríklad spomínaný ostrov pokladov, kým nespôsobuje hygienické problémy. Alebo ak nájde napríklad štvorročné dieťa v piesku zázračný kameň, tak musí zostať na svojom mieste a nesmieme ho vyhodiť preč. Ešte viac platí toto pravidlo pre staršie deti: Súkromné záležitosti detí musia rodičia rešpektovať. Napríklad by im nemali listovať v denníkoch, otvárať listy a čítať ich alebo čítať SMS-správy. Alebo nútiť ich k tomu, aby rozprávali o prvých skúsenostiach s priateľom alebo priateľkou.

Rodičia môžu ďalej deťom ponúknuť možnosti, aby si zriadili a vybudovali svoj svet tajomstiev. Prvý krok je rezervovať deťom predškolského veku jednu zásuvku v stolíku, kde si môžu ukladať všetky tajné veci. Viac miesta a možností ponúka vlastná skrinka. Kto má k dispozícii väčšiu záhradu, môže vyčleniť kúsok z nej čisto pre deti. Tu môžu deti nechať svojej fantázii voľný priebeh a vytvoriť si krajinu plnú tajomstiev. Super miesto na tajomstvá poskytuje skrýša na strome.

Rodičia by mali so svojimi deťmi podnikať cesty do neznámych krajín. Čo tým myslíme? Sú mnohé krajiny plné tajomstiev, ktoré možno navštíviť z kresla v obývačke, napríklad cesta do sveta rozprávok, bájí alebo mýtov. Tajomstvá môžeme nájsť i v obrazoch, obrázkových knihách, piesňach, básňach, filmoch a divadelných predstaveniach.
Popri týchto fantazijných cestách môže prispieť i reálna cesta k zážitkom tajomných dimenzií, lebo stretnutie s novými dojmami je opradené rúškom tajomstiev. Nové budovy, nové krajiny, noví ľudia, nové spôsoby správania sú svojím spôsobom tiež pre deti niečím tajomným.

A čo so zlými tajomstvami?

Už sme vyššie spomenuli, že mladšie deti sú toho názoru, že o „zlých tajomstvách“ treba hovoriť. Túto otvorenosť a s ňou spojenú dôveru nemožno sklamať. Rodičia by mali deťom vysvetliť, že rozhovor o „zlých tajomstvách“ môže niekomu dokonca zachrániť život. Lebo v živote môžu nastať také veľké ťažkosti a krízy, ktoré možno prekonať len s podporou a pomocou druhých ľudí.

Prvý krok spočíva v tom, že deťom jasne povieme, že existujú pekné tajomstvá, ktoré by si mali nechať pre seba: ale o zlých tajomstvách sa treba s rodičmi bezpodmienečne porozprávať. Otvorenosť a dôveru voči rodičom podporíme u detí tým, že nehody a priestupky nepotrestáme, a tak sa nebudú báť očakávaných sankcií.

o ktoré zlé tajomstvá u detí ide? V bežnom živote nevychádza deťom všetko podľa plánu: z nepozornosti rozbijú pohár, na bicykli odtrhnú odrazové sklíčko, na vyučovaní rozbije žiak skúmavku. Alebo: dcéra si zabudne v telocvični úbor a drahé botasky sú preč. Bicykel zabudne dieťa zamknúť, a tak sa stáva lákadlom pre zlodeja. O takýchto nehodách a priestupkoch môžeme s deťmi hovoriť tak, že spoločne hľadáme spôsoby, ako napraviť škodu. Pritom by sme nemali posilňovať pocity strachu a viny, ale dať deťom jasne najavo zodpovednosť za škodu.

Ďalej sú v živote detí veci a situácie, ktoré v nich vzbudzujú  strach a skľúčenosť: napríklad tajomné dvere na povale, šachta v pivnici, zhrdzavený stroj v stodole, na konci ulice divý štekajúci pes. Ak rodičia s deťmi hovoria o týchto strach vzbudzujúcich situáciách a spoločne skúmajú spomínané predmety, strach sa stráca. Zároveň rastie vzájomná dôvera a presvedčenie, že problémy sa dajú vyriešiť.

Ale najzávažnejšie zlé tajomstvá sú: Keď je vlastné dieťa vydierané alebo šikanované. Keď sú deti zneužívané inými deťmi alebo dospelými. Keď prídu deti do kontaktu s drogami alebo sú sexuálne zneužívané. Ak rodičia s deťmi spolu zvládnu malé nehody a situácie, ktoré vzbudzujú strach, potom sú dobré šance, že spoločne prekonajú aj ťažké krízy a problémy. I tak však vieme, že bariéra rozprávať sa s rodičmi, môže byť u vydieraných a zneužívaných detí neprekonateľne vysoká.

Preto by mali byť nasledujúce pozorovania nápadne nezvyčajného správania detí pre rodičov podnetom k zvláštnej podpore. Varovnými signálmi, že niečo nie je s dieťaťom v poriadku, môžu byť: ak sa dieťa zrazu správa inak, než ako boli rodičia doteraz zvyknutí. Keď možno pozorovať u detí poruchy spánku, poruchy príjmu potravy, náhle ťažkosti s učením alebo zvláštne prejavy strachu. Keď sa dieťa vyhýba doterajším priateľstvám a dospelým uhýba z cesty. Keď dieťa stráca záujem o obľúbené hobby (napr. šport). Keď sa aj v rodine uťahuje príliš do svojho súkromia a vyhýba sa rozhovorom s rodičmi a súrodencami.

V takýchto situáciách by malo byť rodičom jasné, že opatrnosť a zdržanlivosť škodí dieťaťu a nemá spoločné nič s rešpektom pred tajomstvami dieťaťa. Takže tajomstvá ako cigarety, konzumácia alkoholu, chodenie poza školu, nechránený sex alebo drogy sú témy, do ktorých majú čo povedať aj rodičia a musia preto vyjsť na denné svetlo – či už sa to deťom hodí alebo nie.

Namiesto zákazov, vyhrážok a trestov potrebuje dieťa teraz najmä istotu, že „moji rodičia nechcú so mnou hovoriť zo zvedavosti alebo ich mocenského postavenia, ale preto, lebo som pre nich dôležitý“.