Dajme svokrám šancu!

svokra, nevesta, babka
29.3.2018 v kategórii Mama, autor Zuzana Bujnová, foto: istockphoto.com

Neveríte, že sa o svokrách dá písať aj pozitívne? Čítajte!

Svokra. Už len to slovo znie naozaj drsne. Ako by sme povedali macocha alebo ježibaba. Kedysi to bolo možno normálne slovo, ale za tie roky, čo sú nevesty nevestami a zaťovia zaťmi, získalo to slovo negatívny ráz.

Tak som rozmýšľala, prečo je to tak. Pretože tiež som predtým  robila vždy presný opak toho, čo mi svokra poradila.

 „Moja, daj malej čiapočku, je vonku chladno.“ 

Predsa si viem obliecť svoje dieťa. A vôbec sa mi nezdá byť až tak chladno. Samozrejme, že som malej čiapku nedala,  a tak prechladla.

„Ahojte, už ste jedli? Mám tu tvoj obľúbený segedín.“ 

Síce sme už boli hladní, lebo sme celý deň behali po nákupoch, ale hádam nepriznám, že som sa nepostarala o svojho vyvoleného. Manžel si bez hanby vypýtal a ja som ostala nahnevaná a hladná.

Ja som si deň pri deťoch zariadila asi takto!“ 

Nie, ja si ho určite zariadim inak. Som zvedavá, čo vymyslím.

„Nezobudila som vás?“ 

To je hriech, že si chceme dlhšie pospať! „Ale kdeže, už sme dávno po raňajkách“

 „Veď, ak budete potrebovať niekde bývať, tak môžete prísť k nám.“

No určite, ani v najhoršom sne!

A takto by som mohla pokračovať celkom dlho. Niekedy je to celkom smiešne. Ale stalo sa práve to, čo je v bode 5. Museli sme ísť bývať k svokrovcom. Začali sme prerábať byt a to tak dôkladne, že jeho prestavba už nebola zlučiteľná s obývaním. Držala som sa tam zubami – nechtami do poslednej chvíle, no nakoniec som musela uznať, že iná možnosť nie je. A mať tam aj malé dieťa bolo absolútne nemožné. Chtiac – nechtiac sme prišli k svokrovcom na pár dní, kým sa to najhoršie dá do poriadku. Ostali sme tam celých šesť mesiacov.

svokra, nevesta, syn, rodina, hádka

Nevesta a svokra boli nútené tráviť spolu veľmi veľa času. Samé. Chlapi pracovali v byte.

Spolu sme varili, pili kávu, upratovali, pozerali filmy a hlavne rozprávali sme sa.

Z cudzej ženy, ktorá bola náhodou mamou môjho muža sa zrazu stávala mama – ako som ja. Rozprávala mi o svojich prvých kuchárskych pokusoch i nepodarkoch, o pôrodoch, o strachu, keď boli deti choré, o vzťahoch i sklamaniach. Spoznali sme sa. Postupne som dokázala prijať jej názor, aj keď som s ním nesúhlasila a vyjadriť ten svoj, bez toho, že by sme za tým hľadali niečo iné. Nevravím, že je všetko ideálne, sme len ľudia, ktorí majú svoje chyby, podliehajú náladám, no napriek tomu sa veľa zmenilo.

Keď povie, že je chladno, viem, že mi chcela povedať, že je vonku jednoducho chladno. Nemyslí pri tom, „moja zlatá, ako to obliekaš to dieťa!“

Keď má navarené, tak si všetci dáme, veľmi dobre varí.

Ak má dobré rady, pokojne ich aplikujem do nášho života, bez pocitu, že sa vzdávam práva na vlastné skúsenosti, alebo že ju musím poslúchať.

Už viem, že to nie je ironická poznámka, len nás pozná. Naozaj nás nechce zobudiť.

Som mama dvoch detičiek, tretie je na ceste. Zatiaľ sú to drobčekovia, ale raz vyrastú a pravdepodobne sa zo mňa pre niekoho stane svokra. Či už nevesta alebo zať, vždy sú to tí najprísnejší kritici. Ja už budem v tom veku tiež vedieť všetko najlepšie.

Napriek tomu, dúfam, že si dáme navzájom šancu a nájdeme si k sebe cestu. Veď nás bude spájať láska k tomu istému človeku.