Vyznanie mamy: Čo ma naučila moja dcéra
Hoci mám tri deti, moja dvojmesačná dcérka ma svojím príchodom na svet naučila niekoľko dôležitých vecí.
Zistila som, že pôrod bolí
Keď mi doma začali kontrakcie, namaľovala som sa, obliekla pekné krátke šaty (veď som pribrala len 4 kg) a na uši zavesila náušnice Swarovski. Promočný dar.
Neobviňujte ma z povrchnosti – ja som sa vyfintila, lebo som chcela s patričnou úctou priviesť na svet moje vytúžené dievčatko, ktoré malo pribudnúť ku dvom starším synom. A ešte viete, ten spomínaný mladý doktor...
Zo života: Prežila som hypnopôrod
Moje prehnané sebavedomie sa zdalo byť ešte patričné, keď mi pri príjme službukonajúci lekár povedal, že som otvorená na päť centimetrov.
Ako veci znalá treťorodička som vedela, že keď prejdem hygienickou prípravou a stečie mi zavodňovacia infúzia, môžu mi pichať epidurál a následne po dvadsiatich minútach sa zo znesiteľne sa rozbiehajúceho pôrodu stane bezbolestný a ja uhrám svoju rolu rodičky, ktorá po celý čas nestratí eleganciu.
Na rozdiel od skúseností s pôrodmi chlapcov – tentokrát epidurálka nezaúčinkovala. Chvalabohu, pôrod postupoval rýchlo a o dve hodiny bola dcérka na svete. Ale bolo mi dopriate zažiť si biblickú pravdu, že kvôli jednej roztopašnej Eve, čo hrešila v raji, ja budem v ružinovskej nemocnici v bolestiach rodiť.
A pišťať, a výskať. Dokonca som robila škaredé grimasy, mrnčala a celkovo stratila šarm. A okrem tej bolesti som si jedine na tretíkrát zažila tú úžasnú energiu, čo dieťatko má, keď sa derie na svet. Ja, šokovaná, že som si pri epidurálke neoddýchla a už mám ísť rodiť, som odmietala tlačiť.
Nezverejňovala som to doktorovi a sestričkám, ale sama pre seba som vedela, že keď mi kázali tlačiť, ja som robila len „akože“. O to viac sa snažila dcérenka. A musím povedať, bol to dych vyrážajúci zážitok, cítiť, ako sa ten malý tvor sám tlačí pôrodnými cestami.
Vďaka jednej nepodarenej epidurálke a mojej malej odhodlanej mrche som si mohla zažiť hlboké dojatie z bojovnosti a húževnatosti našich detičiek, keď sa rodia, a veľkoleposti pôrodu, ktorý sa vysmial mojim malicherným plánom.
Na vlastnej koži: Môj piaty a predsa prvý pôrod
Až pri treťom dieťati som sa naučila, že v noci sa spí a nie pracuje
Keď som bola viac ako osem hodín z domu preč, mlieko som odsávala, skladovala vo firemnej chladničke a nosila večer pestúnke. Ale čo mi teraz moja dcérenka čerstvo pripomína, je pracovné obmedzenie, ktoré som zažívala so všetkými troma deťmi, keď boli malinké – tak ako teraz ona.
Netoleruje, keď v noci od nej chcem odísť, zapnúť počítač a robiť, keď je doma ticho a pokoj. Hneď totiž nie je pokoj, malá spustí alarm. Znie ako: Hooorííí – hooorííí, ale znamená Maaaamiii – kdeee siiiii?
Musím uznať, že má pravdu. Matka dvojmesačného dieťaťa tesne po šestonedelí má v noci spať, a nie ponocovať. Moja malá spí so mnou v posteli, cíti moje teplo celú noc.
A spí vynikajúco. Celú noc nemukne, niekde uprostred spania, okolo jednej po polnoci dotankuje mliečko, čo ma ani úplne neprebudí, v polospánku jej len prisuniem prsník.
Ale opustiť posteľ nesmiem, to sa nepatrí a malá si to vie zariadiť, aby mama pri nej v noci ležala a spala, keď už ona nemá dosť rozumu a nerobí to sama od seba.
Bábätko život zmení na nepoznanie
Doma si hrkúta, usmieva sa, pokojne ležká. Keď som s ňou celý deň sama, má režim a správa sa rozumne. Keď príde návšteva a je doma hluk, nič neplatí a všetkých svojím revom prehluší. Ukáže, kto tu teraz rozkazuje.
Moja dvojmesačná dcéra mi nad všetku pochybnosť dáva vedieť, že sa mýlim, ak si myslím, že u nás doma rozkazujem ja!
Žena doma: Prvú som nosila, druhú vozím
Až pri dcére som začala pokukovať po módnych kúskoch
Teraz nielenže chodím po obchodoch s detským oblečením takmer denne, ale aj všetko čipkové, volánikové, s mašličkami, kvetinkami, a hlavne ružovééééé ku mne hovorí rečou, ktorej znenazdajky veľmi dobre rozumiem.
Zrazu poznám nákupnú horúčku, keď ku pokladnici idem s plnou náručou nádherných bábätkovských handričiek, lebo som ich NEDOKÁZALA nechať zavesené na stojane. „Toto musím mať!“ som doposiaľ zažívala len v kníhkupectve pri novej knihe práve preferovaného autora. Chvalabohu, vďaka mojej dcére som zistila, že som normálna a ako drvivú väčšinu žien aj mňa oslovuje parádenie sa.
Pretože, ako som už spomínala v časti o rodení so Swarovski náušnicami na ušiach, tak ako chcem, aby sa moja dcérenka páčila druhým, ja sa chcem páčiť jej. Aby sa za mňa nehanbila a aby som jej bola všestranným vzorom ženy, akú z nej chcem vychovať.
Vzdelanú, slušnú, sebavedomú a krásnu s vycibreným vkusom. Preto odkedy ju mám, nečakane rozoznávam nuansy ružovej: šatôčky bledoružové, staroružové, cukríkovo ružové, neónovo ružové, punčovo ružové.
K tomu patričné pančušky (správnej veľkosti, na nožičke sa nesmú zberkať), svetrík, čelenku do vlasov, kabelku na vreckovku a lakové topánočky. Že čo?! Lakovečky? Veď má dva mesiace! Dvojmesačná, ale stále malá dáma, ktorá sa chce páčiť.
VIDEO, ktoré vás chytí za srdce: Jeden deň mamy a jej dcéry
Spolu s babinkou
Lenže tretie bábo sa narodilo v júni a môj muž začal v máji pracovať vo Viedni. Prišli letné prázdniny v škôlke a ja som zostala doma od rána do noci sama na tri deti. Viem, mnohé to zvládajú a aj ja to zvládam, keď musím.
Ale keď môžem, oveľa viac času teraz trávim u mojej mamy a staráme sa o deti my dve spolu. A poviem vám, je to krásny zážitok. Moja mama svoje vnúčatá miluje z celého srdca a je pre mňa obrovským energetickým dopingom, keď ju vidím, ako sa s mojimi synmi hrá, ako sa na maličkú pozerá.
Hovorí jej: „Ty nádherná naša..., babkino ružové šťastie. Anjelik drahý, tu som, pri tebe!“ Moja dcéra ma naučila, že môcť tráviť čas spoločne so širšou rodinou, ktorá sa teší z mojich detí, je silný zážitok a výnimočne hodnotný dar.
