Žena doma: Prvú som nosila, druhú vozím

Druhé nie je prvé...

Mať dieťa po piatich rokoch je výzva, ako prekonať samu seba vo výchove dieťaťa. Na staršom už tušíte a vidíte svoje chyby a omyly. Tak som aj ja vymenila šatku za kočík,  spanie v manželskej posteli za postieľku a občas použijem „šidítko“ v podobe cumlíka.

Ó áno. Viem, teraz som out.  Keď som pred piatimi rokmi blúdila so spiacou dcérkou v nosiči po uliciach, ľudia pozerali, nekočíkujete? Nie. Necumlíkujete? Nie. A to vás v noci nebudí, keď s vami spi? Budí, ale zvykla som si.

A možno by som to vôbec nemala riešiť. Občas mám pocit, že matky potrebujú tichý súhlas iných matiek a okolia takmer na všetko. V nekončiach diskusiách na nete, v parku, po telefóne, v kaviarni si vymieňajú rady a skúsenosti, pochvaly a sťažnosti. Čo je na jednej strane forma psychohygieny, na druhej strane sa do vás zahlodá červík pochybností, ak nerobíte niečo tak, ako väčšina. 

Mimo trendov...

Moja kamarátka prestala dojčiť dieťa po pár týždňoch, lebo sa pri tom cítila zle. Mlieko tieklo, dieťa bolo správne prisaté, len jej samotný akt dojčenia nerobil dobre. Keď to priznala v spoločnosti iných matiek, odporúčali jej laktačnú a psychológa, že to bude zrejme popôrodnou depresiou.

V porovnaní so mnou (dojčiacou každé dve hodinky vo dne aj v noci) je tá žena stelesnením trpezlivosti a láskavosti nielen voči svojmu bábätku.To, že sa svoje dieťa rozhodla nedojčiť, z nej nerobí horšiu matku, ani psychopata.

Trendy sú aj v materstve, momentálne natur bio prirodzene nosiace dojčiace spoluspiace netrestajúce chápajúce za každých okolností. Otázka je, čo z toho si vyberiete, čo vám bude vyhovovať a s čím sa stotožníte.

Ja som ako prvomatka pred piatimi rokmi bola mierne premotivovaná, moje dieťa bolo rovnaké. Predbehlo všetky tabuľky.

Teraz to cítim inak a robím inak. Moje dieťa tabuľky neprebieha, ale je pokojnejšie, usmievavejšie, také mojko. Čo ja viem, či je to správne? Od koho chcem vlastne počuť odpoveď?  

Prečítajte si: Žena doma: Účes pani Nicholsonovej