„Prečo ste jej nedali prepichnúť ušká? Takto vyzerá ako chlapec!“

náušnice, náušničky, prepichnutie uší
12.5.2018 v kategórii Mama, autor Mia, foto: istockphoto.com

V pôrodnici si mamičky dávali rad radom prepichnúť ušká svojim malým dcérkam a ja som bola hádam jediná, ktorá odchádzala s „malým chlapčekom“, pretože naša Natálka náušničky nemala.

„Aký krásny chlapček!“

Začalo sa to vlastne takmer hneď po narodení nášho druhého dieťatka, dcérky Natálky. „To je chlapček alebo dievčatko?“ pýtali sa okoloidúci známi i menej známi, ktorých som stretla pri prechádzkach s kočíkom. Ak bola dcérka pozakrývaná až po krk, dalo sa pochopiť, že nevedia rozoznať, či ide o chlapca alebo dievča, tak som to nejako neriešila. No keď už bola väčšia a ľudia sa ma pýtali to isté, začínala som mať toho plné zuby.

„Aký krásny chlapček!“ hovorí mi predavačka v obchode, kam som s dcérkou prišla nakúpiť. „To je dievčatko,“ odpovedám jej zdvorilo, no v mysli sa pýtam (už nie tak zdvorilo...), podľa čoho usudzuje, že je to chlapček – dcérka oblečená od hlavy po päty v ružovom asi nedáva veľa „chlapčenských“ signálov...

„Ahá, no ja som myslela, že je to chlapček, keď nemá náušničky...,“ odpovedala mi predavačka na moje otázky v mysli.

No, náušničky naša malá naozaj nemá a to už má 2,5 roka. A podobných situácií typu „aký pekný chlapček!“ sme už zažili viac než dosť. Napriek tomu, že dcérku neobliekam ako chalana, ľudia zrejme berú absenciu náušníc v jej uškách ako jasný signál, že je to chlapec.

Keď som dcérku čakala a už sme vedeli, že to bude dievčatko, nad takou „dôležitou“ vecou, akou sú náušnice, sme vôbec neuvažovali. Neviem vlastne ani prečo, ale nejako nám to nezišlo na um. V pôrodnici mamičky dávali rad radom prepichnúť ušká svojim malým dcérkam a ja som bola hádam jediná, ktorá odchádzala s „malým chlapčekom“, pretože naša Natálka náušničky nemala. Iné mamičky ma upokojovali (i keď mňa vtedy trápili úplne iné veci), že ušká jej predsa môžem dať prepichnúť aj u detskej lekárky pri jednej z prvých poradní.

náušnice, náušničky, prepichnutie uší

Ach tie náušničky!

Aj manželova mama túžila mať vnučku, ako sa patrí, s náušničkami. A nemohla sa dočkať, kedy jej ich už bude môcť kúpiť. Dokonca už mala nejaké krásne vyhliadnuté. Prekazila som jej však plány. Niečo také nepodstatné, ako sú náušnice, som naozaj neriešila. Trápili ma iné veci. Z pôrodnice ma prepúšťali s dcérkou, ktorá mala rôzne „nálezy“ a to znamenalo časté návštevy rôznych lekárov.

Mňa teda vôbec netrápilo, že naša malá nemá náušničky a vlastne som už potom vedela, že jej ich ani tak skoro nedáme (až keď bude sama chcieť).

Otázky o tom, či je to malé stvorenie oblečené prevažne v ružovom, chlapec alebo dievča, mi síce liezli svojho času na nervy a otázky s vyčítavým podtónom „prečo ste jej nedali prepichnúť ušká?“, som tiež spočiatku predýchavala. Veď je to len a len naša vec, kedy a či dáme dcérku „ozdobiť“ náušnicami. Manželova mama sa tiež musela zmieriť s tým, že si na kúpu náušničiek pre svoju zatiaľ jedinú vnučku ešte pár rokov počká.

Viem, že v niektorých krajinách je celkom bežné, že dievčatkám sa náušnice dávajú až oveľa neskôr a vôbec sa tam na tento doplnok nekladie taký dôraz ako u nás. A čím ďalej, tým viac som presvedčená, že sme urobili dobre – veď prepichovať ušká ihlou tak malému bábätku mi príde prinajmenšom kruté, necitlivé a úplne ale naozaj úplne zbytočné. I keď je to, samozrejme, vec rodičov, ako sa rozhodnú.