Ružové dievčatá, modrí chlapci... alebo Len dievčatá žehlia

Situácia číslo jeden. V detskom kútiku si štvorročný chlapec zoberie žehličku a žehlí na detskej žehliacej doske dupačky z bábiky. Jeho otec, doteraz oddychujúci a sediaci pri káve, schmatne bager a chytro ho vymení za žehličku v chlapcovej ruke. Ešte sa poobzerá, či sa náhodou nenájde svedok tejto pre neho zrejme zahanbujúcej udalosti. Jeho chlapček žehlil. Keď zbadal, že svedok sa našiel a že ich pozorujem, ešte rodičovsky chlapca poučil: „Však ty nie si dievčatko, len dievčatká žehlia.“   

Situácia číslo dva. Dievčatko a chlapec približne v rovnakom veku (dva roky) sa v detskom svete rozbehnú k stolíku s hračkami. Chlapček obratne so zdvihnutým malíčkom zoberie do ruky šáločku a popíja imaginárny čajík, dolieva a primiešava imaginárny cukor. Dievčatko schytí detskú inštalatérsku zostavu a vyberá kladivko, minipílku a skrutky. Snaží sa zistiť, ako asi funguje minivŕtačka.

Nielen ja mám skúsenosť, že keď dcéru oblečiem do modrej vetrovky a riflí, okoloidúci si myslia, že je to chlapec. Mašličky, gorálky, kvetinky, ružové, fialové či červené... To patrí k výbave malých dievčat. Svoju dcéru som vozila v modrom kočiari. Samozrejme, každý sa ma slušne spoločensky pýtal, či je malý zdravý. Je. A darí sa jej. (Priznávam, ružové cítenie dievčaťa je zakorenené aj vo mne. Keď obliekam našu dcéru ja a keď ju oblieka môj manžel, je v tom nielen farebný rozdiel. Bodkované body s pásikavým tričkom by som jej ja nedala).

Moja známa nedala prepichnúť svojej dcérke uši. Nechcela ju zbytočne trápiť a je zástancom teórie, že keď bude chcieť a rozhodne sa sama pretrpieť trošku bolesti, aby bola parádnica, dovolí jej to. Jej okolie si ju automaticky mýli s chlapcom, lebo „veď nemá náušnice, tak sme si mysleli, že...“ V obchode je tovar pre dievčatká vo farbách všeobecne prisúdených nežnému pokoleniu a v záplave ružovej pri veľkej snahe len občas nájdete modré tričko či zelenú mikinu. Stále som myslela, že klišé „chlapci neplačú“ je už prežitkom. Nie je to celkom pravda. Mamičky to používajú automaticky. Keď sa rozľútosti dievča, je to prijateľnejšie, ako keď žalostne narieka chlapec. Mám pocit, že skôr odpustíme dievčatám ich „chlapčenské“ správanie sa, ako chlapcom „zženštilosť.“ V máloktorej detskej chlapčenskej izbe nájdete kočiarik pre bábiky či kuchynku. V tej dievčenskej nie sú autíčka až také ojedinelé. Nechajte malým chlapcom bábiku, ak sa o ňu zaujímajú a nenúťte ich  hrať sa s bagrom, lebo „chlapci to tak majú“. Dieťa si začne uvedomovať odlišnosť pohlavia v rámci svojho vývinu a socializácie. Začne si všímať rozdielnosť v správaní sa či výzore dievčat a chlapcov a pochopí, že je odlišné.

Reálne situácie v reálnom svete detí a ich rodičov. Takéto situácie sa dajú bežne odpozorovať. Sú medzi nami ľudia, ktorí trvajú na prísne chlapčenskom a dievčenskom oblečení, hrách a správaní sa. Boli sme tak vychovávaní. Ako k dievčatám sa k nám okolie správalo inak ako ku chlapcom. V rodine, v škole, neskôr aj na pracovisku. Je to niečo, čo funguje v spoločnosti a čomu hovoríme rodové stereotypy. Sú to idealizované vzory a očakávania, ktoré nás sprevádzajú vo všetkých oblastiach života. Tieto obrazy „mužskosti“ a ženskosti“ považujeme za prirodzené a teda nemenné, hoci sú len produktom spoločnosti.

Rodovo citlivá výchova pristupuje k dievčatám a chlapcom špecificky. Vyhýba sa však potvrdzovaniu stereotypov. Chlapcov oslobodzuje od diktátov „siláckosti“, tolerancie agresivity a vnímania násilia ako adekvátneho spôsobu na sebapresadenie sa. Rozvíja ich schopnosť zvládania vlastných emócií, podporuje kooperáciu a sociálne cítenie, počúvanie a porozumenie druhým, zodpovednosť, schopnosť prijať odmietnutie a pod. Dievčatá vedie k schopnosti sebapoznania, sebavedomia, sebahodnotenia. Špecifická práca s nimi je zameraná na podporu asertivity, chápania svojich profesionálnych ambícií ako spoločensky adekvátnych. Učí ich poznávať vlastný prínos a prínos iných žien pre rozvoj spoločnosti, schopnosti určovať hranice a trvať na nich. (www.esfem.sk)

Jedným z dôsledkov rodových stereotypov je aj pohľad na rodičovstvo. Len ťažko si zvykáme, že muži nie sú na „materskej“, ale na „rodičovskej“ dovolenke. (Ospravedlňuje to aj fakt, že ide o vzácny jav). Rodičovstvo je napriek snahe nabúrať tento stereotyp stále vnímané ako doména žien. Matka je tá, ktorá stará a vychováva. Otec je ten, ktorý deti zvládne maximálne tak na chvíľu zabaviť. Skúsenosť mnohých mamičiek, ktoré „dovolili“ mužovi starať sa o novonarodené bábätko je o tom, že otcovia zvládnu úlohu nakŕmiť, prebaliť, uspať a aj zabaviť malé stvorenie rovnako dobre a niekedy aj lepšie ako matky. Len im to treba dovoliť. Samozrejme, ak sa mužská predstava o otcovstve nezhoduje s predstavou kŕmenia, prebaľovania a utišovania bábätka, žena je na rodičovstvo sama. Doma počúva výhovorky typu:  „keď bude väčší, väčšia... “. V mojom okolí je veľa otcov, ktorí sa nehanbia kočíkovať, ale nájdu sa aj typy, pre ktoré by to bola potupa ich mužnosti.

To, ako sa budú dívať na modro-ružový svet naše deti, záleží aj od nás, od rodičov. Deti počúvajú, o čom a ako rozprávame. Vidia naše správanie sa a vnímajú svet našou optikou. Aj my sme si priniesli od svojich rodičov pohľad na to, ako by to malo medzi mužom a ženou fungovať napríklad v domácnosti a pri starostlivosti o dieťa.