Môžu deti naozaj vidieť duchov?

• Predstavivosť: Deti majú bujnú predstavivosť. Vytváranie príbehov a postáv je pre nich bežnou súčasťou hry a vývoja. V takýchto prípadoch môžu deti „vidieť“ ducha ako súčasť svojej fantázie.
• Neviditeľní priatelia: Niektoré deti majú neviditeľných priateľov, s ktorými sa rozprávajú. Títo priatelia môžu byť produkciou ich predstavivosti, aj keď to väčšinou  nie sú duchovia.
• Spracovanie emócií: Keď deti čelia stresu, strate alebo zmenám, môžu sa snažiť spracovať svoje emócie prostredníctvom vytvárania príbehov alebo vizuálnych zážitkov.
• Nepochopené javy: Deti nemajú rovnakú schopnosť rozlišovať medzi realitou a fikciou ako dospelí. Niečo, čo pre nás môže byť bežným javom, môže byť pre dieťa nevysvetliteľným alebo strašidelným zážitkom.
• Kultúrne a rodinné vplyvy: Ak deti počujú príbehy o duchoch od rodinných príslušníkov alebo v médiách, môžu tieto koncepty integrovať do svojho vlastného sveta a začať ich vnímať ako reálne.
• Skutočné paranormálne zážitky: Niektorí ľudia veria, že deti sú citlivejšie na paranormálne javy vďaka svojej nevinnosti a otvorenosti k duchovnému svetu. Vedecké dôkazy túto teóriu nepotvrdzujú, napriek tomu sme sa napokon rozhodli ju sem pre úplnosť zaradiť. Zvážili sme, že ani veda stále nevie všetko, a čo ak naozaj niektoré deti majú skutočné zážitky s niečím, čo dospelí nevidia alebo nechápu?

1. Vypočujte dieťa bez súdu: Bez ohľadu na to, či veríte v existenciu duchov alebo nie, je dôležité vypočuť si, čo dieťa hovorí. Vyhraďte si čas, posaďte sa s ním a nechajte ho rozprávať bez prerušovania. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo počúvané a podporované.
2. Pokúste sa ho pochopiť: Klaďte otázky, ktoré vám pomôžu získať jasný obraz o tom, čo dieťa zažilo. Napríklad: „Ako vyzerá to, čo si videl?“ alebo „Ako si sa cítila, keď si to videla?“
3. Uistite dieťa, že je v bezpečí: Ak dieťa prejavuje strach alebo neistotu v súvislosti so svojím zážitkom, uistite ho, že je v bezpečí a že ste tu, aby ste ho chránili.
4. Vyhýbajte sa znevažovaniu alebo bagatelizovaniu: Odbiť jeho zážitok jednou vetou ako „To je len tvoja predstavivosť“ môže dieťaťu signalizovať, že jeho pocity nie sú pre vás skutočné alebo dôležité.
5. Hovorte o rozdieloch medzi realitou a fantáziou: Zvlášť pre mladšie deti môže byť užitočné diskutovať o tom, ako sa niekedy môže ťažko rozlišovať medzi tým, čo je skutočné, a tým, čo je fantázia.
6. Zvážte odbornú pomoc: Ak sa dieťa zdá byť obzvlášť znepokojené svojím zážitkom alebo ak sa tieto zážitky stávajú častými, môže byť dobré obrátiť sa na detského psychológa alebo iného odborníka, aby ste získali ďalšie poradenstvo alebo podporu.
7. Dovoľte si prejaviť vlastné pocity: Ak sa cítite znepokojení alebo zmätení tým, čo vám dieťa rozpráva, je v poriadku vyjadriť svoje pocity, ale skúste to urobiť spôsobom, ktorý nezneváži zážitok dieťaťa. Môžete povedať niečo ako „To, čo si povedal, je pre mňa nové, a musím si to premyslieť.“

Prečítajte si tiež:

Rozhovor s psychologičkou: Ako zvládať strach a traumy ?

Je dôležité brať vaše dieťa vážne a počúvať ho, keď vám rozpráva o svojich zážitkoch. Aj keď je pravdepodobné, že ide iba o produkt ich bujnej predstavivosti, čo je v detstve úplne normálne, neznevážujte  ich pocity a obavy.