MAMA, odstúp zo situácie a vezmi ma do náručia

PaedDr. Dagmar Baluchová | 22. May 2019
MAMA, odstúp zo situácie a vezmi ma do náručia

Poznáte to? Vy niečo rozprávate a vaše dieťa akoby nepočulo. Vaše zbožné prosby, žiadosti, vyhrážky ostávajú visieť vo vzduchu: „Jedným uchom dnu a druhým von...“ No niekedy môže ísť o viac...

Skúsenosť zo života

Moja dobrá kamarátka je tichšej, jemnejšej povahy. Jej 5-ročná dcéra je zaťatý uragán, ktorý do hodiny vystrieda asi 5 druhov nálad. Kamarátka často vraví, že sa jej dcérka asi mala narodiť inej matke. Akoby neboli kompatibilné...

Zažívate tento pocit niekedy aj vy? Ja často, s mojou 6-ročnou dcérou. Náš vzťah je ako v talianskom manželstve – občas je horúco, občas príliš hlučno. Ale možno práve preto sa máme tak rady. V poslednej dobe však začínam meniť taktiku. Od prísnej mamy občas skĺzavam do roviny „najlepšia kamoška“.

A začínam sa zasa učiť – počúvať svoje deti (mám ich tri). A aj iné mamy... Inšpirovalo ma to k tomu, aby som sa pokúsila zhrnúť rady a postrehy, ktoré som počula od mnohých mám a starších múdrych ľudí, a tiež rady, ktoré len tak, mimochodom, odporúčajú viaceré múdre deti svojim rodičom. Tieto rady učia niečo dôležité – k o m u n i k o v a ť. Možno pomôžu aj vám...

Čo nám „odkazujú“ naše deti...?

Rozprávaj sa so mnou na úrovni... Na mojej úrovni.

Mnohé dnešné deti sú príliš rozlietané, nevedia, nedokážu komunikovať. Toto sa však dá naučiť. Deti často „zrkadlia“ to, ako sa s nimi komunikuje doma. Ak chcete, aby vás vnímali, klesnite, znížte sa na ich úroveň. Čupnite si, kľaknite si, vstúpte do priestoru svojho dieťaťa (ak vám to dovolí) a tak sa spolu rozprávajte. Postoj nadradenosti vymeňte za postoj spolupráce, rovnosti, priateľstva...

Pozeraj sa mi do očí.

S prvou dobre mienenou radou súvisí aj táto. Oči sú skutočne zrkadlom duše. Viete čítať v očiach svojho dieťaťa? Skrýva sa v nich obdiv, túžba po čase strávenom s vami, alebo samota, nuda, neporozumenie...?  Dívajte sa svojim deťom do očí. Potom sa aj ony budú dívať vám a iným ľuďom, s ktorými budú komunikovať.

Dobrý zrakový kontakt je jednou zo základných charakteristík zdravého psychického vývoja dieťaťa. (A naopak, mnohé poruchy vývoja sa vyznačujú aj nedostatočným zrakovým kontaktom.)

Nevybíjaj si svoju zlosť na mne!

V práci vás vytočili, na cestách zápchy, doma prázdna chladnička, plná práčka a kopa žehlenia. „Mami, pomôžeš mi?“ počujete kdesi v diaľke. Zaznie vaše „NIE!“ A spustí sa lavína...

Vaše dieťa netuší, čo všetko ste od rána absolvovali, aj slová „nedostatok energie či únava“ sú preň príliš abstraktné. Vie len jedno, z vašich slov i očí číta: „Mama ma nemá rada. Kričí na mňa...“ Áno, nežijeme v ružovej bubline. Život je raz taký a inokedy onaký. No napriek tomu si naše deti často odnášajú zbytočne veľa zla, ktoré im nepatrí...

Rozprávaj, rozprávaj, rozprávaj sa so mnou...

„Ešte o to mám záujem. Ešte stále áno. Raz príde čas, keď sa ty budeš chcieť rozprávať so mnou, a ja už nebudem chcieť...“ Vaše dieťa vám svojím správaním, svojimi rečami, svojou (ne)ochotou možno dáva najavo aj to, že: „Nespoliehaj sa na to, že ma životu naučia v škôlke, v škole, na krúžku. Som tvoje dieťa. Ty ma máš naučiť chápať život, a preto sa so mnou veľa rozprávaj a odpovedaj na moje otázky, hoci si unavená, unavený, alebo sa ti zdá, že to nemá logiku. Má to logiku. Moju.“

Zaujímaj sa o to, čo ma zaujíma.

„Čo bolo včera, čo je dnes a čo nás čaká zajtra?“ Možno vás to prekvapí, ale mnohým deťom  pomerne dlho trvá, kým pochopia časopriestor – čo sa kde, kedy stalo ap. Rekapitulujte s deťmi to, čo prežili, komentujte to, čo práve prežívajú a rozprávajte o tom, čo ich čaká. Povzbudí sa tým nielen ich pasívna a aktívna slovná zásoba, ale zlepší sa aj ich vnímanie času, priestoru. Naučia sa očakávať, hodnotiť, mať vlastný názor... A možno sa ich radosť z niečoho, čo ich čaká, prenesie aj na vás. Na unaveného rodiča, ktorý urputne žije iba starosťami...

Hovor vždy pravdu a splň, čo si sľúbil/a.

„Ale ty si povedala, že...“ Deti majú „extra“ pamäť... Na zabúdanie ešte majú čas. Občas si pamätajú aj to, čo by sme my, rodičia, nechceli. A sú obzvlášť citlivé na to, ak niečo zabudneme. Čím viac zabúdame, tým horšie. Ich „radaríky“ zachytávajú všetko. Ako deti sme boli na tom rovnako. Pamätáte si na niečo, čo vám rodičia sľúbili a nesplnili? Pamätáte si to aj po toľkých rokoch? Nerobte tú istú chybu...

Nechcem „tichú domácnosť“.

Ale občas chcem byť jednoducho sám... Smútok a hnev. Občas sa vkradnú do každej rodiny. U niekoho sa objavujú pravidelne a u niekoho je to vzácnosť. Deti sa učia. Aj počas hádok rodičov či „tichých domácností“. Ako sa to začalo, ako to prebieha, i ako to mama s tatom uhrajú... 

Keď búrka prehrmí, deti potrebujú uistiť, že to nebolo kvôli nim, že ony nie sú na vine a že sa ide ďalej. Že nikto neodchádza... A že sa všetci ľúbime. Hoci občas potrebujeme byť všetci aj sami. Máme na to právo. Aj deti.

Nechápeš? To bol iba žart!

„Niekedy mám chuť žartovať, „ponaťahovať ťa“, počuť tvoj smiech... A ty ma nepochopíš, vykričíš sa na mňa, pošleš ma do izby. Ja viem, asi to nebola správna chvíľa na žart. Ale to ja ešte neviem rozlíšiť. Ešte nedokážem úplne dešifrovať, kedy si príliš dospelý, dospelá, a kedy si „môj“ tatino a mamina...“ Rozumieš, mama, rozumieš otec...?

„Dva odkazy“, ktoré ma naučili moje deti:

Vystúp z tejto situácie.

„To už je príliš,“ poviete si to aj vy? Občas sa toho nakopí a vaše emócie idú dole ako na šmykľavke... Už tušíte, že to nezvládate, že nereagujete tak, ako by ste chceli... V takýchto momentoch si ja osobne poviem: „Vystupujem z tejto situácie.“ A niekedy aj fakt odídem na malú chvíľku (za predpokladu, že je všetko okolo bezpečné a nič sa nemôže stať) na balkón, do kúpeľne. Keď sa opäť vrátim k deťom a ich problému, vnímam ho už inak. A ony vnímajú inak mňa... 

Povedz prepáč a pohladkaj... 

Toto bola jedna z prvých zásad, ktorú som svojim deťom vštepovala. Hoci sú už väčšie, stále sa jej držia a vyžadujú to aj od nás, svojich rodičov (hoci to často vyznieva komicky ). Slovne a aj dotykom, ľudsky, uistiť toho druhého, že je odpustené... Niekedy to stojí príliš veľa síl a niekedy to potrebujeme aj my, dospelí, nielen deti. Na odpúšťaní však stoja (ale aj padajú) VŠETKY vzťahy. A to sa deti potrebujú učiť stále znova, znova a znova... Lebo vzťahy nás sprevádzajú po celý život a o dobré vzťahy treba bojovať. Či máte rokov 5, 35 alebo 50...

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: