Mami, ja nechcem chodiť do škôlky!

Adaptácia na škôlku

Adaptácia je proces prispôsobovania sa a privykania si na nové skutočnosti. Nejde o patologický jav, adaptácia akéhokoľvek druhu k životu dospelých, aj detí, patrí. Každý z nás však zmeny prijíma inak.

U malých detí je to zložitejšie v tom, že dieťa zmenou, ktorú mu prechod do materskej školy prináša, prichádza o základnú istotu blízkeho okolia, v ktorom sa dokázalo orientovať, kde boli veci, na ktoré si už zvyklo, ktorým rozumelo. Zrazu sa ocitá v neznámom prostredí medzi neznámymi ľuďmi a musí sa s tým nejako vyrovnať. 

Okrem celkového zdravého fyzického vývinu dieťaťa a jeho rečových schopností je podstatná sociálno – emocionálna stránka. Ide o ochotu spolupracovať, potrebu byť v kolektíve s rovesníkmi, alebo schopnosť učiť sa nové činnosti. Emocionálny svet malého dieťaťa napĺňa napojenie sa na rodinu, predovšetkým matku, preto sa až v škôlke ukáže, do akej miery je dieťa emocionálne vyspelé a dokáže celodenný pobyt bez rodičov zvládnuť.

Mnohé mamičky navštevujú materské centrá, sledujú svoje deti ako sa aktívne a s potešením zapájajú do hier, ale všetko sa deje za ich prítomnosti. V materskej škole je zrazu dieťa bez svojej najväčšej citovej “opory” a nie vždy sa s tým vie ľahko vyrovnať. Keď ideme napríklad s nováčikmi na prechádzku, nechápu, prečo odchádzame z budovy, prečo sa obliekame a opúšťame miesto, kde ho ráno mamička priviedla. Boja sa, čo keď mama pre nich príde a nenájde ich. Je to dlhodobejší prechodný proces získavania emocionálnej stability a istoty, zvlášť u tých najmenších.

Niektoré súkromné škôlky prijímajú aj dvojročné deti, psychológovia za optimálny vek považujú štyri roky. Po dlhodobej praxi vidím, že sú trojročné deti, ktoré sa po dvoch týždňoch dobre adaptujú, a sú aj také päťročné, ktoré svojim občasným smútkom a plačom jasne vyjadrujú, že by najradšej boli doma.

Je to veľmi individuálne, každé dieťa je samostatná osobnosť so svojimi dispozíciami. Treba ale zdôrazniť, keď nastupuje do škôlky trojročné dieťa, odlúčenie od mamy si väčšinou odplače. Zo začiatku naňho takmer nič nezaberá, nepočúva, čo mu hovoríme, na cudziu „tetu” nereaguje, jednoducho chce mamu. Zato päťročného nováčika vieme celkom dobre „spracovať”, komunikuje, rozumie, dá si vysvetliť čo sa deje a upokojí sa. 

Prečítajte si tiež:

Ste pripravení na škôku? 4 náročné fázy v živote škôlkara

Plač je akousi obrannou reakciou, ktorou chcú povedať, že rodiča majú radi. Najmä pri rannom lúčení deti poplakávajú. Skúsená učiteľka odpozoruje, či ide o plač ľútostivý, ktorý po ponúknutí nejakej činnosti, knižky, hračky, postupne odznie, alebo o plač vzdorovitý, kedy sa dieťa hnevá na mamu, že ho opustila.

Mali sme prípad s chlapčekom, ktorý doslova zúril, reagoval negatívne, odmietal všetky možné motivácie. Posadili sme ho na stoličku a keď zistil, že nie je stredobodom pozornosti, sledoval hry ostatných detí, upokojil sa, po čase sa medzi deti zapojil sám. Prvé dni, u niekoho aj týždne, deti treba stále uisťovať, že mama na ne nezabudla, že určite pre nich príde.

Prijímanie stravy u nováčikov je špecifickým problémom, často hovoria to neľúbim, toto doma nepapáme, ale mnohé z nich po správnej motivácii učiteliek jedlo vyskúšajú a začne im chutiť. Veľa detí sa tak naučí piť mlieko, jesť zeleninu.

Mali sme aj také dievčatko, ktoré takmer dva mesiace odmietalo akúkoľvek stravu. Po porade s mamičkou sme sa dohodli, že jej prvú lyžičku môžem vložiť do úst “násilím”. Keď všetky deti dojedli, sadla som si k malej, rozprávala som jej o tete kuchárke, aká bude smutná, keď nespapá takú dobrotu. Do pootvorených úst som jej vložila prvú lyžičku polievky. Zistila, že pokrm je naozaj lahodný, sama sa  pustila do jedenia.

Podarilo sa nám odstrániť blok, ktorý dievčatku v rámci adaptácie bránil normálne prijímať stravu, dnes je jednou z najlepších jedákov v triede. Niekedy chybujú aj rodičia, keď nahlas komentujú jedálny lístok: „Šošovicu ty neľúbiš, ryby ty jesť nebudeš…” Treba nechať na dieťati, nech sa samé rozhodne. Atmosféra pri obede, keď všetci s radosťou jedia a rezance majú aj „za ušami”, hrá tiež svoju úlohu. Neraz aj najväčší odporca napríklad mäsovej nátierky sa celkom nebadane nechá “strhnúť” ostatnými.

Deti k nám prichádzajú z rodinného prostredia s určitými návykmi, s odlišným dovtedajším režimom. Nie všetci boli zvyknutí popoludní spávať. Niekedy nás mamičky presviedčajú, že ich dieťa je „nespavec”, určite spať nebude, a hľa, práve ono zaspí medzi prvými.

Dopoludňajšie aktivity a útlm po obede doslova vyzývajú k fáze odpočinku. Detský organizmus v predškolskom veku spánok fyziologicky potrebuje, preto sa snažíme, aby spali všetci. Áno, pre trojročné dieťa v začiatočnom období pobytu v škôlke, je fakt, že sa musí prezliecť do pyžamka a spinkať vo veľkej spálni so všetkými deťmi spolu, do určitej miery stresujúci.

Nerozlišuje v tomto veku časové horizonty, pýta sa a strachuje, či už mama nepríde, keď ono musí ísť do postieľky, lebo bolo zvyknuté zaspávať večer, a s rodičmi. Všetko je však otázkou času a privyknutia si na pevný režim, bez ktorého by to v žiadnej materskej škole nemohlo fungovať. Niet pohodovejších škôlkarov, ako sú tí, čo si popoludní dobre pospia. 

Opäť zdôrazňujem, všetko závisí od typu dieťaťa. U niekoho sa vyskytnú počiatočné problémy s komunikáciou, ani nie tak s učiteľkou, ako s rovesníkmi. Niektoré dieťa rozprávať vyslovene potrebuje, rýchlo si nájde kamaráta, iné za celý deň povie sotva pár viet, pri hre nevyhľadáva spoločnosť. Rôznorodé aktivity a činnosti sa však dostatočne striedajú na to, aby sme každé dieťa zaujali a zapojili do hry.

Jedno reaguje nadšením, druhé opatrnosťou. Deti nadväzujú nové kamarátstva, učia sa požičať hračku, nájsť si svoje miesto v kolektíve. Je na majstrovstve učiteľky, aby všetkých pozitívne usmerňovala. Vyskytlo sa aj pár prípadov reakcií detí, kedy výmena domáceho prostredia za škôlkarské spôsobila problémy s vyprázdňovaním. Chlapček ani za svet nechcel ísť na WC. Odchádzal síce na obed domov, ale pri dodržiavaní pitného režimu sotva čakal na chvíľu, kedy zbadá babičku vo dverách.

Raz som už nevydržala pohľad na jeho trápenie a prestupovanie z nohy na nohu, odviedla som ho na toaletu, stiahla „gate” a viditeľne sa mu uľavilo. Potom sme rešpektovali jeho prianie, byť na záchode sám, hoci po určitom období si privykol aj na ostatné deti. 

Deti v materskej škole sú pod dohľadom učiteliek, ktoré dokážu každé dieťa pravdivo „diagnostikovať” a určiť, čo na ktoré dieťa zaberá. Je to o individuálnom prístupe k deťom ako k jedinečným osobnostiam. Učiteľky tým, ktorí to potrebujú, pomôžu pri obliekaní, pri obsluhe toalety, venujú sa každému chvíľu zvlášť, vedome im vytvárajú  pocit bezpečia.

Empatická učiteľka nikdy nenechá dieťa s problémom „osamote”, vie ho povzbudiť, vie ho správne motivovať. Rodičia by mali byť k dieťaťu dôslední, ak sľúbia, že prídu hneď po olovrante, tak by mali sľub dodržať.  Dôležitá je aj pozitívna rodičovská motivácia. Ak mama povie: „No veď počkaj, v pondelok pôjdeš do škôlky, tam budeš musieť poslúchať!”, nie je to príliš motivujúce, nehovoriac o tom, že návšteva materskej školy má byť pre dieťa „trestom”. 

Ak rodič s učiteľom spolupracuje, komunikuje, vždy nájdu nejaké východisko, ktoré dieťaťu v adaptačnom procese pomôže, prospeje. Najdôležitejším faktorom pre všetkých by mala byť spokojnosť dieťaťa. Ak prvé dni či týždne plače, prekonáva adaptačné problémy, treba vydržať, poskytnúť mu podporu a pocit istoty tak zo strany rodičov, ako aj materskej školy.  

Prečítajte si tiež:

Škôlkárske blues, alebo čo sa v škôlke naučíš...