Indián nepozná bolesť! Alebo áno...?

Indián nepozná bolesť! Alebo áno...?
10.3.2017 v kategórii Dieťa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Dieťa leží na zemi, má zranené koleno, slzy mu stekajú po lícach ako veľké hrášky a vy k nemu utekáte vyplašene, akoby nastal koniec sveta. A čo uvidíte?

Ranka má sotva pár milimetrov, po krvi ani stopy, a napriek tomu si drobec s plačom vyžaduje leukoplast – a síce „zázračný leukoplast, ktorý vylieči všetky bolesti a rany“.

Lebo mamičkina všeliečivá, zato z medicínskeho hľadiska absolútne neúčinná zázračná mastička a obväzový materiál potlačený obrázkami s kreslenými zvieratkami a k tomu notoricky známe fúkanie majú predovšetkým jednu funkciu: sprostredkovať deťom pocit istoty a bezpečia.

Rodinné rituály pri detských poraneniach

Väčšina rodín používa pri zraneniach svojich detí malý, zaužívaný, tak trochu magický rituál. Jedni spievajú „Nevadí, nevadí, to sa mi zahojí...“, ďalší škrabanec jemne pohladia, niektorí zasa s vystrašeným výrazom tváre príjmu plačlivé „au“ a odoženú ho preč, iní ošetria súčasne aj plyšového maca a väčšina rodičov škrabance, hrče a rany, ktoré si deti bežne spôsobujú, trochu pofúka.

Ide o najúčinnejšie placebo v histórii ľudstva. Dieťa pritom pocíti rodičovskú lásku, prejavený záujem a už sa natoľko na bolesť nesústredí.

Pritom fúkanie nemá len tento psychický, ale i telesný účinok: krv tým uschne o niečo rýchlejšie a – to je rozhodujúce – vďaka vzniknutému malému prúdeniu vzduchu necíti dieťa bolesť tak intenzívne. 

Nie vždy je bolesť tá, ktorá bolí

Veľakrát môžeme pozorovať, že sa deti po tom, čo spadnú, najskôr ubezpečia, či to videli aj mama alebo otec, a až následne sa rozplačú. Spravidla vedia rodičia v takýchto situáciách veľmi dobre zhodnotiť, nakoľko závažné je v skutočnosti zranenie ich dieťaťa a pri podozrení, že by mohlo ísť o niečo vážne, s ním idú k lekárovi.

Väčšinou však vôbec nedominuje bolesť, nepríjemné pocity, akými sú hanba alebo zľaknutie sa, sú oveľa horšie. Dieťa preto trpí a potrebuje útechu. Keď sa jeden človek stará o niekoho druhého, ten sa potom cíti braný vážne a bezpečne.

V konečnom dôsledku je aj nám dospelým o niečo lepšie, ak nás niekto pri našich problémoch utešuje. A dieťa má v tomto momente tak isto problém. Možno potrebuje len trochu pozornosti. Dôležité je teda utešiť dieťa s plnou vážnosťou a situáciu neignorovať alebo dieťa nebodaj zosmiešniť.

Pri bolesti odveďte pozornosť dieťaťa niekam inam

S trochou láskavého humoru dokážu rodičia zázraky, najmä vtedy, ak sú ich deti precitlivené. Takto ich môžeme vyňať zo situácie napríklad tým, že odvedieme ich pozornosť niekam inam.

Dieťaťu nepomôže, ak rodičia, pretože sa ich dieťa cíti zle, budú empatickí a ponariekajú si spolu s ním. To je absolútne neúčinné, lebo dieťa potrebuje silného, stabilného partnera. A niekoho, podľa koho sa môže orientovať.

To ukazuje, aké dôležité je správanie sa rodičov v prípade choroby, prípadne počas zranenia dieťaťa. Rodič je v tomto prípade model, vzor správania pre svoje dieťa. Často vzniká nesúlad medzi nedostatočným vnímaním pocitov dieťaťa a prehnanou materinskou starostlivosťou

V prvom prípade zaznievajú slová „Veď to nič nie je“, ale nie sú pravdivé. Dieťa má „niečo“, aj keď nejde o krvácajúcu ranu. Tu mu možno ukázať, že ho berieme vážne, napríklad tým, že mu povieme: „Síce tu nič nevidím (alebo: „Našťastie nemáš poranenú kožičku, kolienko ostalo celé...), ale pre istotu ti to pofúkam!“. Teda nerobiť okolo toho veľa tamtamov, ale na druhej strane ani príliš málo.

Prečítajte si: Keď je dieťa precitlivelé... Netrápte sa!

Niektorí rodičia to preháňajú

Mnohým mamám a niektorým otcom býva veľakrát dohovárané, že svoje dieťa vďaka „divadlu“, ktoré okolo každej ranky či hrče robia, len rozmaznajú a urobia z neho plačka, slabocha alebo rozmaznanca.

Podľa psychológov však nie je v poriadku, ak sa ľudia miešajú do výchovy iných. Na druhej strane ale netreba hneď zavrhovať všetko, čo nám niekto k našej výchove podotkne a niekedy je dobré nad tým popremýšľať.

V konečnom dôsledku nám takáto výčitka môže pomôcť pozrieť sa na vec z iného uhla pohľadu. Existujú totiž aj takí rodičia, ktorí robia okolo každej boliestky veľké haló a tým podporujú určitú precitlivenosť svojich detí.

Častejšie bývajú takýmto správaním ovplyvňované dievčatá ako chlapci. Pozrime sa teraz na to, ako sa z nášho dieťaťa môže stať precitlivené dieťa.

Precitlivené dieťa

O niektorých deťoch môžeme povedať, že s nimi len tak niečo nepohne. Keď napríklad pri bežaní spadnú, zdvihnú sa a pokračujú ďalej. Vyzerá to tak, že na nich odreniny alebo hrče nemajú žiaden vplyv.

Bývajú to obyčajne deti veľmi aktívne, ktoré sa do všetkého púšťajú strmhlav. Naopak, iné deti sa rozplačú, i keď sa zdá, že sa im nič nestalo, nariekajú nad najmenším pupáčikom a pri najmenšom sotva viditeľnom škrabnutí.

Vytvárajú dojem, že veľmi trpia a že sú veľmi citlivé na najmenšiu bolesť. Takéto dieťa sa upokojí len vtedy, keď mu ranu obviažete, dáte mu cukrík alebo ho dlho utešujete v náručí.

Ako sa u dieťaťa vyvinie precitlivenosť

V čom sa tieto deti líšia od iných a prečo sú také precitlivené? Príčinou je určitý mechanizmus, ako s dieťaťom jednáme, a ak sa tento mechanizmus opakuje, stane sa z neho zvyk, ktorý vyhovuje všetkým zúčastneným „hercom“.

Pochopiť mechanizmus, o ktorom hovoríme, nám pomôže situácia, ktorú sme popísali v úvode článku. Dieťa spadne a trochu si odrie koleno. Je mierne v šoku a tvári sa zarazene. Mama sa k nemu vrhne, aby ho zodvihla.

Jej obavu si dieťa vysvetlí tak, že sa mu určite stalo niečo vážne. Vyvolá to v ňom strach a začne plakať. To mame len potvrdí, že si skutočne ublížilo. Mama si začne klásť za vinu, že dieťaťu nezabránila v tom, aby behalo, že naňho mala dávať lepší pozor, obliecť mu dlhé nohavice, aby si neodrelo kolená a pod.

V každom prípade sa vrhne ku skrinke s lekárničkou. K dieťaťu sa správa nežne, ľutuje ho a chce mu zranenie nejako vynahradiť. Napriek tomu, že sa pred chvíľou bavila napríklad so svojou kamarátkou, teraz sa venuje výlučne dieťaťu.

A dieťa poznáva možnosť takéhoto ošetrovania – naučí sa, že venovať pozornosť drobnému zraneniu znamená získať si viac pozornosti a náklonnosti. To bude viesť k tomu, že bude ešte citlivejšie ako predtým...

Prečítajte si: Ako reagovať, keď dieťa spadne

A ako to prebieha v skutočnosti?

Dieťa v skutočnosti nevedome manipuluje svojím okolím. Nehrá skutočné „divadlo“, pretože nekoná vedome, ale riadi sa nevedomými mechanizmami, ktorých príčinou je stále citlivejšie na bolesť (telesná citlivosť zostáva rovnaká, ale rastie „psychologický pocit“ bolesti).

Cieľom dieťaťa je nechať sa ľutovať a tíšiť, aby mohlo byť stredobodom pozornosti svojho okolia a najmä matky, pretože v jej prípade sa uplatňuje tento mechanizmus vždy najlepšie. Dieťa má pocit, že ho ostatní budú mať radšej a že bude zaujímavejšie, keď bude plakať alebo nariekať.

Je teda zrejmé, že precitlivenosť prináša značné výhody, a preto je také ťažké z tohto bludného kruhu vykročiť.

Ako sa teda zachovať pri drobných úrazoch

  • Ak sa dieťa samo zodvihne zo zeme a tvári sa, že sa nič nestalo, tvárte sa, že ste nič nevideli. Pokračujte v tom, čo ste robili, akoby sa nič nestalo. Často to postačí na to, aby ste predišli nežiaducej reakcii dieťaťa.
  • Skôr než zasiahnete a dáte najavo obavu, posúďte vážnosť situácie. Nie každá odrenina vyžaduje obviazanie a v skutočnosti sa zahojí lepšie, ak bude tzv. dýchať.
  • Keď sa dieťa ozve, môžete mu dať najavo, že s ním súcitíte („Ja viem, trochu to štípe, je to nepríjemné.“), môžete mu dať na boľačku pusu alebo ju pofúkať a povedať kúzelné uzdravujúce slovíčko, v prípade potreby zalepiť ranu leukoplastom a povzbudiť dieťa, aby pokračovalo vo svojej činnosti. Svet sa točí ďalej!
  • Môžete dieťa tiež naučiť, ako sa má ošetriť samo tým, že sa s ním budete hrať na doktora. Dieťa si môže pustiť na odreninu studenú vodu, dať si na hrču kocku ľadu alebo si nalepiť náplasť. To bude preňho natoľko zaujímavé, že na plač zabudne.

V niektorých fázach je dieťa zraniteľnejšie 

Pozor! Aj deti, ktoré za normálnych okolností pôsobia ako silné, mávajú fázy, kedy sa prejavujú ako citlivejšie a to má svoj dôvod. Takéto správanie často súvisí s vývinovými krokmi.

Deti sa potom ocitnú v bode, kedy sa pripravujú na ďalšiu vývinovú fázu a pri modrine sa ešte raz chcú uistiť prostredníctvom starých zaužívaných a spoľahlivých metód, alebo sa už nachádzajú v ďalšej fáze, kde sa stretávajú s ťažkosťami a potrebujú útechu, aby sa stabilizovali.

Bolesť vníma každý inak

Bolesť je mimochodom veľmi subjektívna, osobná vec. Medzičasom sa nazbieralo veľa dôkazov, ktoré potvrdzujú, že ľudia už od narodenia pociťujú bolesť rôzne a rôzne ju aj vyjadrujú, prípadne s ňou aj inak narábajú.

Prečítajte si: Pád bábätka na hlavičku. Čo robiť?

Závisí to napríklad od nálady počas dňa, od temperamentu človeka, ale aj od psychických a sociálnych faktorov. Lebo aj keď je pravdepodobne pociťovanie bolesti zapísané v našich génoch, býva takéto správanie určované oveľa viac kultúrne.

Tip MAMA a ja

Najlepším uzdravovacím prostriedkom pri škrabancoch a hrčiach na kolenách, čele alebo duši je láska.