Náladové dieťa
Pozorujte na svojom dieťati časté zmeny nálady? Čo môže byť za tým?
Náš päťročný synček je náš poklad, je to pekné, aktívne, pohybovo nadané dieťa, no rýchlo prejde z nálady do nálady, najmä ak sa mu niečo nedarí, tak sa hnevá, plače, vyčíta to nám, dospelým, reaguje neprimerane. K mladšiemu súrodencovi sa správa zväčša milo, ochranársky, v materskej škole nemá väčšie problémy. Doma je to však po výchovnej stránke náročnejšie. Čo máme robiť?
Každé dieťa je osobnosťou
Ťažko rozhodnúť, koľko je v jeho správaní vrodeného temperamentu (za ktorý nemôže) a koľko naučeného ako reakcia na prostredie. Teoreticky by sa mali v piatich rokoch rôzne afektívne stavy upokojovať.
Môžu to byť celkom normálne, individuálne prejavy s dobrou perspektívou. Každé dieťa je odlišné a vyžaduje veľa rodičovskej tvorivosti.
V zásade nie je ľahké ani účelné meniť a pretvárať jednotlivé symptómy, pritom sa často zbytočne naruší pozitívny vzťah dospelého s dieťaťom, oveľa úspešnejšie a rýchlejšie dosiahneme zmenu ak posilňujeme detskú osobnosť.
V tom je celé umenie modernej výchovy, že viac rozvíjame pozitívne stránky detského prejavu, než potláčame a kritizujeme tie nežiaduce, ktoré sa spontánne strácajú.
Dieťa treba pozitívne motivovať
Je to pre rodiča oveľa menej náročné a pre dieťa prijateľnejšie, navyše sa podporuje ich vzájomná spolupráca a citové porozumenie. Ak je dieťa často kritizované a opravované, získava negatívny názor na seba, podľa čoho sa potom aj nevhodne správa.
Ocenením všetkého dobrého navodíme celkovo dobrú atmosféru, ako keby sme si dieťa otočili k sebe tou svetlou stránkou a budeme si vzájomne viac vychádzať v ústrety. Skúste chlapcovi jednoducho vsugerovať pozitívnu predstavu o sebe, pár týždňov ho neopravujte, viac chváľte.
Robieva to často zázraky nielen v samotnom dieťati, ale aj dospelý získa iný pohľad na situáciu a reaguje oveľa podnetnejšie. Je zaujímavé, že takýto prístup pozitívneho podmieňovania platí aj medzi manželmi či priateľmi.
Najťažšie je nezareagovať odmietavo a nenávistne, keď ma druhý hnevá a správa sa inak, než by som chcel. V tom spočíva ten základný rozdiel reakcie na objekt, kedy záleží všetko odo mňa a správania sa k subjektu, kedy musím rátať s jeho vôľou, citovou odpoveďou a momentálnou situáciou.
To, ako sa druhý správa, je v mnohom závislé od môjho vlastného prístupu a neraz ma prekvapí, čo všetko zmôžem nie požiadavkami na druhého, ale vlastnou zmenou.
Predstava, ktorú máme v sebe o druhom človeku, je významným podnetom pre jeho správanie. Je to tzv. „oštítkovanie“, označenie dieťaťa, žiaka, zamestnanca, a tým určenie môjho postoja k nemu i jeho reakcie.
Nuž neostáva nič iné, než vlastnou zmenou prístupu si to svoje zázračné dieťa obrátiť k sebe pozitívnou stránkou a získať netušené pedagogické sebavedomie jednoduchým obratom. Čo očakávame, má tendenciu sa uskutočniť!
Prečítajte si: Ako deťom vyjadriť lásku?
Prečítajte si: Humor vo výchove