Ako naučiť deti zvládať emócie: Deti svoje emócie kontrolovať nedokážu, preto čo cítia, dávajú aj patrične najavo
Svoje emócie sa učíme kontrolovať a naše správanie často neodráža naše pocity, ktoré sme sa naučili držať pod pokrývkou. No keď sa emócie nahromadia a zápalná šnúra sa začne skracovať, vybuchneme často neprimerane a vo chvíľach či pri osobách, ktoré si „to“ nezaslúžia.
Emócie nie je dobré potláčať ani zadržiavať. Je potrebné s nimi pracovať. Tak v našom prípade, ako aj v prípade našich detí.
Deti však emócie ešte kontrolovať nevedia, preto čo cítia, dávajú aj patrične najavo. Nerobia to rodičovi naschvál, ani si v zápale hnevu neuvedomujú to, čo už vedia, majú prežité, či naučené. Jednoducho v návale emócií vybuchnú. A vtedy je potrebné byť tu pre ne dvojnásobne – pomôcť im zvládnuť ich pocity, no ovládnuť aj tie svoje.
Emócie ≠ povaha
Skôr, ako sa bližšie pozrieme na prežívanie náročných chvíľ našich detí, vráťme sa k nám – sú momenty, kedy si aj my povieme, že nie je každý deň nedeľa, ani nám nie je stále všetko pochuti, tiež z postele nevstávame každé ráno s úsmevom a do dňa vykračujeme pravou nohou. A čo všetko si pritom uvedomujeme a čo všetko už vieme. Napriek tomu sa nám nie vždy podarí ovládnuť. A práve to by sme mali mať na mysli, keď príde náročná chvíľa nášho dieťaťa – ani ono nemusí mať práve svoj deň, navyše, to, čo sa v ňom odohráva, nevie možno ani popísať a ani spracovať.
Naše deti to majú ešte náročnejšie, a to naprieč ich vývojovým obdobiam – či hovoríme o malých deťoch, školáčikoch, našich „pubertiakoch“ – každé obdobie sa vyznačuje spoznávaním nových situácií, učením sa ich spracovávať a prežívať, prejavuje sa zvýšenou hladinou frustrácie, budovania odolnosti a ďalších „zručností“, ktoré tieto deti formujú. Neodrážajú však charakter – emócie sú akýmsi balíkom energie, ktorú je potrebné vypustiť tak, aby si naše deti neublížili sami voči sebe ani ostatným. Preto je potrebné viesť deti k zvládaniu ich emócií a sprevádzať ich pri správaní tak, aby nekonali pod ich vplyvom.
Rodič - hromozvod detských emócii
V nižšom veku detí je ich rodič ten, kto ich pozná najlepšie. Dokáže často predvídať ich správanie, ich reakcie a práve tu je priestor na prvé sprevádzanie svojho dieťaťa pri jeho návaloch emócií. Keď rodič vidí, že sa blíži „výbuch“, po ktorom je už všetko zle – od jedla, cez náladu, počasie, až po ponožky na nohách, je vhodné byť o krok vpred a ešte predtým zasiahnuť. Ak vieme, že dieťa bojuje s nejakou hračkou, nedarí sa mu postaviť stavebnicu podľa predstáv atď., identifikujeme už signály smerujúce k emočnému výbuchu. V tej chvíli ho ubezpečíme, že sme s ním, že mu pomôžeme, ukážeme mu, ako to spraviť tak, aby to druhýkrát zvládlo samo, a tak predídeme situácii, že v zlosti hodí hračku, niečo rozbije, do niečoho kopne alebo sa v návale hnevu rozplače.
Ak je táto fáza „zmáknutá“, dieťa by si malo tento vzorec uvedomiť a začať ho využívať. Ak sa dostáva do situácie, ktorá ho začína frustrovať, zavolá rodiča, resp. dá signál rodičovi, že potrebuje pomoc. A vtedy je čas posunúť sa. Keďže už samo dieťa identifikuje zlomovú situáciu, kedy sa začína dostávať do stresu, sme s ním a povzbudíme ho, že to dokáže už aj samo – postaviť stavebnicu, uložiť hračky, či vykonať inú činnosť, ktorá mu nejde. Keď sa dieťatku aj napriek slovám podpory nedarí, ukážme mu možnosť „pustiť to“ – činnosť prerušiť, hračku odložiť a vrátiť sa k nej neskôr, keď bude pokojnejšie.
Ak už však túto fázu prekročíme a dieťa je v stave zlosti, hnevu, plaču, zúfalstva, doslova vypína svoju hlávku, rodič je pre neho vtedy najbližším a najbezpečnejším prístavom. Nepomôže zvyšovať hlas, ani na dieťa kričať. Práve naopak – vtedy, keď by sme sami potrebovali ponoriť tvár do vankúša a vyvrieskať sa do neho, mali by sme v sebe pozbierať všetku trpezlivosť a byť doslova hromozvodom emócií nášho dieťaťa – znížime sa na úroveň očí dieťaťa, ubezpečíme ho, že všetko je v poriadku, objímeme ho, doprajeme mu aj fyzický pocit bezpečia a sme pri ňom, kým to všetko z neho nevyfučí. Až potom sa dá s dieťaťom pracovať, vysvetliť mu isté okolnosti spôsobom jeho veku primeraným a vytvoriť si pôdu pre možno ďalšiu takúto situáciu. Okrem upokojenia sa dieťa zakaždým ubezpečíme, že je v poriadku sa aj hnevať, byť smutné a kým sa to nenaučí zvládať samo, je tu pre neho rodič – zároveň sa tým prehlbuje vzájomný vzťah, dôvera a pocit, že na rodiča sa dá stále spoľahnúť.
3 tipy, ako si udržať chladnú hlavu a nekričať na deti
Som na svoj hnev samo (?)
Veľakrát sme mali možnosť vidieť rôzne krátke videá, obrázky a ilustrácie, ktoré sa snažia nám, dospelým, priblížiť rôzne situácie aj pohľady na ne očami našich detí. Pri konkrétnej situácii, kedy sme ako rodičia zareagovali istým spôsobom, si prehrajme v predstavách, že by sme takto reagovali pri našej najlepšej priateľke – ak by nám plakala s prosbu o pomoc, isto by sme neodpovedali krikom s tým, čo ešte od nás chce, poučovaním, že ako sa to správa a že nech okamžite prestane, lebo uvidí... Ak aj my prídeme po celom dni pracovných a rodičovských povinností večer do izby, tiež nám dobre padne objatie, milé slovo, príjemný rozhovor s našou polovičkou. Dieťa to potrebuje cítiť niekoľkonásobne.
Každý z rodičov máme isto v pamäti prvé obdobia našich ratolestí v škôlke – pre dieťa bolo vtedy všetko nové, nový harmonogram dňa, nové fungovanie, noví ľudia, nové pravidlá a dovtedy neznámy pocit, že rodič už nie je celý deň na dosah. Pre niektoré deti bola táto zmena jednoduchšia, pre iné náročnejšia, ale isto sa každému stala situácia, že celý deň bolo dieťa v škôlke spokojné, poslušné, spolupracovalo s pani učiteľkami i deťmi a keď sa zjavila vo dverách mama, ktorá si ho prišla vyzdvihnúť, dieťa spustilo žalostný plač.
Na takejto reakcii dieťaťa si môžeme priblížiť, ako sa celý deň dieťa snažilo „fungovať“, prispôsobovať, zvládať všetko, s čím sa počas dňa stretlo, a keď po celom dni uvidelo ten svoj bezpečný prístav, zhmotnenie jeho lásky, domova, istoty, rešpektu, slobody, úcty, nesúdenia a podpory, jednoducho svoje emócie vypustilo, lebo už vedelo, že môže, že už je dobre – už prišla mama.
Pri emočných výbuchoch dieťaťa buďme vždy tými, kto ich bude počas týchto chvíľ sprevádzať – doprajme dieťaťu pocit bezpečia, istoty, lásky, opisujme mu jeho pocity hnevu, nešťastia, smútku a pod. aby aj menšie dieťa vedelo k emócii priradiť slovný význam. Okrem bezpečia a lásky doprajme v takýchto chvíľach deťom pocit pochopenia, empatie, nepresviedčajme ich, že situácia nie je až taká vážna – pre nich určite je a mohlo by sa stať, že ich žiaľ a smútok ešte viac prehĺbime.
Pracujme aj na sebe, hoc, ruku na srdce – sami potrebujeme niekedy záchrannú vestu pri našich vlastných emóciách. Ale deti sa učia aj od nás, a preto je dôležité vymedziť aj deťom hranice akceptovateľného správania sa v návale emócií, aby u nich potom nedochádzalo až k agresii.
Detské emócie: Prejavovať hnev či radosť sa učia od nás
Spoločné aktivity na vybláznenie
Keď máme fázu výbuchu emócií za sebou a dieťa sa začína upokojovať, ponúknime mu aktivitu alebo niečo, čo ho poteší – spoločne sa zhlboka nadýchneme a fúkneme do papierikov, pôjdeme sa z toho vykresliť alebo si v obývačke zatancujeme na skackajúcu pesničku. Je dobré vytvoriť dieťaťu priestor na prejavenie emócií, aby sa v ňom negatívna energia nehromadila a neprichádzalo tak k ťažko zvládnuteľným výbuchom.
Nahraďme zápor pozitívnou alternatívou, „nekrič – skúsme to tichšie, nehnevaj ma – poďme sa rozveseliť, neplač – povedz mi, čo ťa rozosmútilo?, vôbec to nie je ťažké – verím, že to zvládneš, nebehaj už po tej izbe – poď si ku mne sadnúť a spoločne si niečo prečítame / pozrieme..“ a pod.
Čím viac budeme pre dieťa oporou, tým viac sa bude cítiť istejšie vo svojich emóciách a ako bude dozrievať, bude ich vedieť aj zvládať. Je to v každom smere veľká výzva – a nie len pre naše deti, ale aj pre nás, ich rodičov.
TIP:
Videorozhovor na tému Ako vieme pomôcť deťom pochopiť a spracovať negatívne emócie si môžete pozrieť TU.