Naše deti sú dobrí ľudia

nase deti su dobri ludia
26.3.2016 v kategórii Batoľa, autor Ivana Fleischer, foto: istockphoto.com

Všetci rodičia milujú svoje deti - výnimky sú len veľmi zriedkavé. O tom nikto nepochybuje. Napriek tomu však existujú dva rozdielne základné prístupy k nim.

V našich zemepisných šírkach a dĺžkach sa o deťoch často hovorí, že sú malí tyrani, že sú zlé (aj o bábätkách), že sa nevedia správať, že chcú svojich rodičov manipulovať. To vedie k tomu, že mnohí rodičia (aj lekári, psychológovia) deti viac alebo menej vedome považujú za svojich protivníkov a život s nimi je vojna, ktorú treba vyhrať. Detskú vôľu treba zlomiť, a to čím rýchlejšie, tým lepšie.

Rodičia čítajú knihy o výchove, ktoré sú ako návod na obsluhu práčky. Ak sa dieťa správa tak, musíte urobiť to a to. Už malé bábätká nechávajú niektorí rodičia plakať samé vo svojich postieľkach, a pritom im samotným trhá srdce, keď počujú ich zúfalý plač.

A to je to. V našich inštinktoch je zakódované, že deti potrebujú našu blízkosť, pozornosť. Príroda nám dala možnosti prispôsobiť sa potrebám dieťaťa a spĺňať ich. My by sme mali vedieť, že deti sú dobré. To len keď my si myslíme, že sú zlé, tak sa takými aj stanú, lebo to od nich očakávame.

„Pozri sa do srdca svojho dieťaťa, nájdeš tam len dobré.“

Tento článok je napísaný pre naše deti, ale to neznamená, že je proti rodičom. My stojíme na jednej strane.

Deti sú dobré. Žiadne zviera by v prírode neprežilo, keby ich mláďatá nemali schopnosť naučiť sa správaniu svojich rodičov. Deti sú naše zrkadlá. Sú sociálne, túžia ľúbiť a byť ľúbené, rešpektovať a byť rešpektované, pomáhať a dostávať pomoc.

Deti sú nesebecké

Malé bábätko plače. Mama mu dá najesť, vymení mu plienku, pohojdá ho na rukách a uloží do postieľky. Ono začne opäť plakať. Jeho mama sa zlostí, veď spravila všetko pre to, aby mu bolo dobre. Čo chce?
Ono chce svoju mamu, jej náruč, jej teplo, jej lásku. Nie preto, že by bolo sebecké alebo rozmaznané, ale preto, lebo to potrebuje, lebo ju ľúbi. Ľúbi ju hlboko a bezpodmienečne. Nie je to krásny pocit, byť takto ľúbení?

Deti sú pokojné

Keď ich nič netrápi, sú spokojné, pokojné a vyrovnané. Nikdy neplačú bez dôvodu. Je veľa vecí, ktoré ich môžu trápiť, jedno, v ktorom veku. Neznamená to, že sú plačkovia, alebo že nami chcú manipulovať.

Je normálne, že deti niekedy aj zúria. Na objasnenie prečo, krátky príbeh:  Dvojročná Anna má hlbokú dôveru v samu seba. „Viem všetko, celý svet sa točí okolo mňa.“ To je jej životný pocit. Čím viac skúseností zbiera, tým je múdrejšia, tým sú jej ciele konkrétnejšie. Anna si robí plány. Nie na celý deň, ale na najbližšie minúty. Vidí maminu vežu. Je tam veľa gombíkov, ktoré sa dajú stláčať. A vždy niekde zasvieti svetielko. Je to tá najnapínavejšia hra, akú si človek môže predstaviť. Či sa svetielka rozosvietia aj dnes? Anna je od radosti celá preč. Zabudne, že mama zakázala stláčať gombíky. Ale aj dnes ju mama zabrzdí. Anna nerozumie, prečo mama hundre. Nevidí mama, aká je to pekná hra? Anna je zmätená a plače.

Anna má jasné predstavy. Keď pôjde neskôr s rodičmi von, bude si chcieť obuť červené sandále, vziať si modrého slona a bude chcieť ísť na ihrisko za vodou. To všetko vidí vo svojich predstavách. Vie tiež, že večer si najprv umyje zuby a až potom bude rozprávka. Tak je to dobre. Týmto spôsobom si upratuje svoj svet a robí ho prehľadným.

Ale čo keď mama len tak prejde okolo ihriska a pôjde ďalej do parku? Čo keď sa večerná rozprávka nekoná, lebo je neskoro? Keď sa mamine plány nehodia k Aninným? Keď sa to stane, je Anna stratená. V jej hlave nastane chaos. Nevie, ako ďalej. Nastane skrat a Anna vybuchne. Hodí sa na zem, kričí, nevidí už vôbec nič, len cíti svoje spochybnenie. Anna stratila niť, a aj keď bude mať tri roky, bude ešte stále príliš malá na to, aby našla nový cieľ.. Ona chce sama hýbať svetom, a nie byť ním hýbaná.

Deti sú veľkorysé

Rodičia sa často sťažujú, že ich malé deti nie sú schopné podeliť sa so svojimi vecami na ihrisku. Ony to ale nemusia vedieť. Na ihrisku stretávajú väčšinou cudzie deti, ktoré nepoznajú, a tie sa chcú hrať s ich vecami. Odkiaľ má malé dieťa vedieť, že mu to druhé dieťa jeho hračku vráti? Iné je to s priateľmi, ktorých stretávajú pravidelne a vedia, ako určité veci prebiehajú. Zaujímavé je, že na ihriskách sa rodič často zastane toho druhého dieťaťa, nie vlastného.

Ako je to s nami? Predstavme si, že sedíme na lavičke, čítame noviny, vedľa seba máme položený mobil a čokoládu. Príde niekto cudzí, sadne si k nám, zahryzne do čokolády, začne telefonovať z nášho mobilu. Boli by sme v takomto prípade veľkorysí?

Deti vedia odpúšťať

Mama chce, aby sa jej dcéra Mirka šla kúpať. Jej to ale práve nezapadá do plánu. Veď je predsa čistá. Dnes sa nechce kúpať. Mama tomu nerozumie a začne sa rozčuľovať. Mama kričí a hnevá sa na Mirku, Mirka plače a zúri.

Čo myslíte, kto na tento konflikt skôr zabudne a tomu druhému odpustí, mama alebo dieťa? Spravidla je to tak, že dieťa sa už krátko po tomto konflikte zase bude hrať, príde k svojej mame a nadviaže s ňou kontakt, ale ona bude ešte namrzená.

Deti nám odpúšťajú, každý deň. Odpustia nám nespravodlivosti, ktoré sme im vykonali, a to bez výčitiek („Odpúšťam ti, ale...“) a spomínania na to, čo sa stalo.
Ja sa mojim deťom za nespravodlivosti ospravedlňujem.

Deti sú úprimné

A mnohým rodičom to vadí. Prednedávnom mi môj syn na jedného afroamerického chlapca povedal: „Mama, ten chlapec je čierny.“ Nevedela som, ako sa mám tváriť. Ale mal pravdu. Deti nám povedia, čo si myslia o nás, o iných ľuďoch, o jedle. A rodičia ich za to často hrešia. „Na jedlo sa fuj nehovorí, jedz to, pokiaľ je teplé.“ „Tak sa nerozpráva.“ „To už nikdy nechcem od teba počuť.“

Deti sú priateľské

Ak dieťa nie je ovplyvnené názormi a predsudkami svojich rodičov, ľahko nadväzuje medzi deťmi kontakty, aj keď sú to napríklad deti inej farby pleti alebo iného náboženstva. Žijem v cudzine, rodičia na ihriskách sa so mnou nikdy nepustia do reči, deťom je to ale jedno.

Deti majú porozumenie

Deti, ktoré sú vychovávané s láskou a rešpektom, sú za normálnych okolností milé a majú porozumenie. Ak niekto plače, je im to ľúto. Keď som mala zranenú nohu a veľké bolesti, chodili ma moje dve deti (1,5 a 3 roky) pravidelne kontrolovať a rozveseľovať. Keď som plakala od bolesti, bolo im to ľúto a chceli mi pomôcť.

To je len zopár vlastností, ktoré naše deti majú. Mali by sme na to myslieť každý deň. Sú to dobré deti.

Môže vás zaujímať:

Výchova podľa príručky
Výchovné štýly v rodine
Najlepšia výchova je sebavýchova!