Medzi nami mamami - prešľapy vo výchove

Malí nevychovanci?

Kedy deti učiť tieto veci a ako im to vlastne vysvetliť? Prečítajte si o skúsenostiach našich čitateliek.

Najlepšie rady sú totiž od mamičiek, ktoré si to vyskúšali na vlastnej koži...

Môj prešľap vo výchove: Malý rozmaznanec

Chcela by som vám povedať o mojom prešľape vo výchove a zároveň tak (možno) i upozorniť na to, že skutočne platí ono známe porekadlo: „Ohýbaj ma mamko...“ Dcérka sa nám narodila ako tretie dieťa po dvoch chlapcoch, po takmer jedenástich rokoch. Bolo to také malé prekvapenie tatinkovi k štyridsiatke. :)

Samozrejme, hneď sa stala naším miláčikom. Chlapci (hoci v tom čase mali 9 a 10 rokov) mi s ňou pomáhali, ako rovnocenní parťáci – vedeli ju prebaliť, okúpať, zabaviť... Mohli sme sa na nich s manželom stopercentne spoľahnúť. Aj preto sme nikdy nepotrebovali nejaké au-pair a podobne. Ani sme si nevšimli, že sme dcérke – veď je maličká, milučká a občas to bolo také zlaté... veľa povoľovali.

Keď mala 5 rokov, uvedomili sme si, že sme urobili chybu – malá bola často papuľnatá, nepočúvala, enormne sa predvádzala pred návštevami, naschvál šušlala a maznala sa a vôbec nás nepočúvala, často nás doslova ignorovala. Je mi jasné, že občas takíto drobci rebelujú, majú svoje obdobie vzdoru, ale ona bola – nuž, ako to povedať – vyslovene rozmaznaná. A tak sme museli začať byť „tvrdší“, keď sme povedali nie, tak to muselo platiť.

Viete si predstaviť, že to stálo veľa plaču, vzdorovania a odriekania. Bolo to náročné, ale vytrvali sme a dnes, keď má naša slečna 12 rokov, nie je pre ňu problém pomôcť mi, poprosiť a poďakovať. S naším malým rozmaznančekom sme si užili náročné chvíľky, ale dnes môžeme byť pyšní.

Preto moja rada znie: Svoje deti milujte, dávajte im všetku lásku, ale i hranice a výchovu, lebo vám veľmi rýchlo prerastú cez hlavu a namiesto slovíčok ďakujem a prosím budú len rozkazy a panovačné príkazy... :)

Môj prešľap vo výchove: Trapas v škôlke

Dcérka mala problém s kakaním, dokonca sme boli v nemocnici na infúziách, pretože ju „zapieklo“, bolelo ju to a mala som problém dostať ju na toaletu. Takže akékoľvek zvukové prejavy z bruška sme riešili pozitívnou odozvou. Tešili sme sa, že ju nebolí bruško, pukla si a dobre jej trávi. Ak následne chcela ísť na toaletu – boli sme šťastní-prešťastní. Len rodičia, ktorí vedia, o čom hovorím, ma asi budú chápať. Inak sú to slová o dosť ošemetnej téme, rozumiem...

Nuž a tak bola dcérka zvyknutá na to, že „puknúť“ si je normálne, skôr hodné odmeny. Akosi sme však zabudli upozorniť ju, že doma – pred nami, je to niečo iné. Naša malá si takto „uvalila“ aj v škôlke a pani učiteľka ju vysmiala pred celou triedou. Na druhý deň mi ani nechcela ísť do škôlky (bála sa, že sa jej ešte stále budú deti posmievať). Doma sme sa pozhovárali, ako to je s takýmito prejavmi a čo povedať, keď už sa to stane. Museli sme dosť vysvetľovať a ja by som si vtedy najradšej nafackovala, že som ju to neučila a neupozornila ju už skôr. Mohla sa vyhnúť takémuto trapasu, chúďatko moje...

Prečítajte si aj:  Nechcem ísť do škôlky...!

Môj prešľap vo výchove: Originálna pesnička s vulgarizmom

Keď mal môj syn asi dva a pol roka, ešte nevedel poriadne hovoriť, ale zdatne všetko opakoval. Doma hovoríme slušne a dôsledne trvám na tom, aby bol náš slovník nielen bez vulgárností, ale i spisovný. Manžel však mal zlý deň a „ušla“ mu nadávka. Rýchlo som ho okríkla a „posunkami“ naznačila, nech si dáva pozor na pusu, že naša hlásna trúba je na dosah.

Malý nijako nereagoval, tak sme si mysleli, že je všetko v poriadku a  slovíčko ho skrátka nezaujalo. O pár dní sme išli do reštaurácie aj s manželovými obchodnými partnermi. Synček – vyobliekaný ako zo žurnálu – pekne sedel, kreslil si s farbičkami, ktoré mu priniesol pán čašník a čakal na jedlo. Naraz si začal pospevovať – to by bolo ešte milé. Ale on opakoval jedno slovo a... áno... práve to slovíčko, ktorým si manžel uľavil.

Obaja sme boli červení ako papriky a  snažili sme sa vysvetliť dotyčnému (vekovo trochu staršiemu) a serióznemu manželskému páru, že toto je prvýkrát, čo takéto čosi synček povedal... „Ani nevieme, kde to počul,“ hovoril manžel a syn na to: „Od tata, do p....“ Neviem, aký zázrak sa stal, ale obchod napokon uzavreli, no viac sme spolu na pracovnom obede neboli. Myslím si, že dodnes je manželov obchodný partner presvedčený, že sme dvaja vulgárni ľudia...

Mrzí ma to, ale čo narobíme. Keď tak nad tým premýšľam, mohla som na dané slovo, keď ho manžel povedal, zareagovať, že je to „bakané“ slovo a vôbec sa nehovorí, že je to škaredé a hnevám sa... Zaujímavé je, že viac syn podobné slovo nepovedal. Skrátka už asi nebola vhodná príležitosť. :) Dnes má takmer päť rokov a nie je problém vysvetliť mu, že sú slovíčka, ktoré nie je vkusné používať. Myslím si, že keď vznikne situácia, tak na ňu treba reagovať a dieťaťu, aj dvojročnému, vysvetliť, že dané slová sú nepekné a nesmú sa hovoriť.

Môj prešľap vo výchove: Chcem sa uchrániť pred podobnými trápnymi situáciami

K presvedčeniu, že je treba začať čím skôr ma priviedol syn manželovho brata. Malý má päť rokov, ale keď si v spoločnosti prdne, tak sa na tom smeje a čaká, že sa budeme baviť všetci, dokonca naschvál tlačí (minule sa mu to dokonca podarilo namokro). Nevadí mi, že mu ujde – je to dieťa, ešte nemusí tak ovládať svoje telo, ale bolo by fajn, keby na to neupozorňoval a povedal obyčajné „pardon“, alebo „prepáčte“.

Ja mám len polročnú dcérku, ale už teraz jej hovorím pred papkaním „dobrú chuť“, ak jej niečo podávam, tak je to často so slovami „páči sa“... a takto by to malo byt aj neskôr, veku primeraným spôsobom.

Prečítajte si aj: Dieťa a vulgarizmy

Môj prešľap vo výchove: Myslite na výchovu odmalička

Chcela by som sa vyjadriť k výchove k slušnému správaniu, aj keď mám skúsenosť len s dvaapolročnou dcérkou. Myslím si, že výchova k slušnému správaniu je obrazom nás samých, pretože to, aké zásady slušného správania od svojich detí vyžadujme, mali by sme aj my sami dodržiavať a ísť deťom príkladom.

Odmalička sa preto snažím svojej dcérke vštepovať zázračné slovíčka ďakujem a prosím. Až tak, že keď niečo chce a ja nechcem dovoliť, tak nepiští, nehádže sa na zem, ale jednoducho mi povie "mami, prosím si....". Vtedy jej, samozrejme, ťažko odolám (týka sa to napríklad keksíka po obede). Taktiež dennodenne, keď prichádzame aj keď odchádzame z ihriska, pekne sa pozdravíme.

Škaredé slovíčka u nás doma nefungujú, takže ich zatiaľ ani nepoužíva, ale možno postačí vysvetlenie, že je to škaredé a my také slovíčka nepoužívame. Ak to nepomôže, tak zrejme lepšie ako stále zakazovať a upozorňovať na ne, je lepšie to ignorovať, aj keď to zrejme nie vždy ide. Ešte máme pred sebou veľa výziev nielen ohľadom slušného správania, ale myslím si, že keď pôjdeme dcérke príkladom a budeme sa zásady slušného správania učiť a používať nenásilnou a postupnou formou tak ako doteraz, zvládneme to.

Môj prešľap vo výchove: Vysvetliť si to v súkromí

Podľa mňa je dôležité, aby rodičia, ak sa niečo stane deti priveľmi nevychovávali, napr. dieťa si grgne a hneď ho pred celou spoločnosťou vyhrešia  – to je zbytočné. Usmerniť ich, to áno, ale nie priveľmi okato. To by sa malo diať doma, aby to pre deti bolo samozrejmé. A tiež ich učiť, že sa takéto nedostatky taktne prehliadajú. A sú veci, na ktoré sa neupozorňuje, i keď uznávam, že kým sa s tým dieťa nestretne, tak nevie.

Moja dcéra mi pripravila pekný trapas – bola u známych na toalete a pred ňou bol kamoškin manžel. Zle spláchol a zostal tam zvyšok stolice – no, popravde riadny kus... a moja dcéra to, samozrejme, kvetnato okomentovala. Bolo mi to trápne a hneď cestou domov sme mali rozhovor na tému, čo je taktnosť a podobne. Mala vtedy štyri a pol roka a myslím si, že to pochopila.

Čo nám z vašich skúseností  vychádza?

Stačí ísť deťom príkladom. Ako sa správajú rodičia, tak sa správajú aj ich ratolesti. Ak dieťa odmalička vyrastá v prostredí, kde je samozrejmosťou zaželať si pred jedlom dobrú chuť, poďakovať, poprosiť či povedať „páči sa“, keď niečo podávame, tieto zvyklosti si osvojí bez toho, aby si to vôbec uvedomilo.

Pardon a prepáčte.

Áno, keď si odgrgne či pukne ročné dieťa, všetci sa na tom zabavia a nepozastavujú sa nad tým. No len čo dieťa začne hovoriť a pritrafí sa mu to, hneď zareagujte týmito slovíčkami, aby si ich osvojilo. Nesmejte sa na tom, nepoukazujte na telesné pochody svojho potomka, pretože to môže mať za následok, že vás bude chcieť ešte viac rozosmiať. Možno mu to napadne práve na nejakej formálnej spoločenskej akcii, no vám už v tej chvíli až tak do smiechu nebude.

Pripravte sa na prekvapenia z kolektívu.

Hoci doma nepoužívate neslušné slová, negrgáte či nevydávate iné telesné zvuky, je veľmi pravdepodobné, že dieťa príde s „novými zručnosťami“ zo škôlky či školy. Vtedy je ten správny čas vysvetliť si, čo sa patrí a čo nie.

Prečítajte si aj:  „Škaredé“ slová a uštipačný humor u detí vo veku 3 až 5 rokov – čo s nimi?

S výchovou na verejnosti to netreba preháňať

Ak sa predsa len v spoločnosti známych či priateľov pritrafí trapas v podobe puknutia či grgnutia, nezačnite hneď dieťaťu dávať veľkolepú prednášku o slušnom správaní pred všetkými zúčastnenými. Áno, je jasné, že si chcete napraviť reputáciu, no dieťa tým ešte viac ponižujete. Stačí, ak ho vyzvete, aby sa ospravedlnilo, povedalo „prepáčte“ či „pardon“ a viac to nerozoberajte. O situácii sa potom v pokoji porozprávajte doma v súkromí.

Tip Mama a ja:  Najlepšie je nevšímať si vulgarizmy

Ak malé dieťa príde z kolektívu s nadávkou, prípadne vám doma niečo „vykĺzne“, nepozastavujte sa nad tým. Ak začnete hneď drobcovi vysvetľovať, že to je zlé slovo, ktoré nemá používať, vlastne tým naň upriamujete jeho pozornosť. Dieťa si okamžite uvedomí, že tým slovíčkom vzbudí vašu pozornosť a viac mu netreba. Naopak, ak si slovíčko „nevšimnete“, prestane zaujímať aj dieťa. Samozrejme, toto platí len v prípade, že sa so slovíčkom stretnete v súkromí.

Prečítajte si aj: Humor vo výchove