skúška mojej trpezlivosti?

Prosím o radu, pomoc....je normálne, aby ma moje trojročné (máj 2007 nar.)dieťa skúšalo až tak, že to vyústi do - podľa mňa -psycho-teroru?? máme fázu: "nie, za chvíľu" a všetko "ja sám"...nevadí mi, keď dva x zasvietime svetlo, dva x otvárame auto, dva x zapíname mikrovlnku...lebo ja to spravím automaticky a vtom priskočí Malý, že ON to chce spraviť...ale keď sa chce sám vyzliecť večer v kúpelni zo slipiek a pančušiek pred umývaním ako dnes...a nič sa nejede 5 min.,potom skúsim robiť srandy rukou na ritke, že sa chce umývať, nech sa dajú dolu pančušky, nič sa nedeje, potom poprosím, potom varujem, že o chvíľu prídem..., potom vyhrážam, že budem volať ježiškovi...a stále nič, robí si svoje a moje slová idú bokom...keď sa už nahnevám a začnem ho vyzliekať, tak sú pól metrové skoky: "nieeeeeeeeee, ja sám" tak čakám a zasa nič...ešte jedno varovanie a keď nezaberie, tak ho vyzliekam na silu,chytí taký hisák, nepríčetne ziapanie,...robí cirkus taký, že nie je možné ho umyť a kričí : " obleč ma, ja sááááám" v tom ho už v nervoch oblečiem späť - slipky, pančušky, aj ponožky....všetko si narozkazuje, proste musím...inak mám pocit, že sa mu niečo stane...keď je oblečený tak čakám a zasa nič...odídem, vrátim sa, jedno opýtanie, či sa ide vyzliecť, odpoveď je:" za chvíľu"...v tom ho ja už vyzliekam opäť na silu a umývam, obliekam do pyžama bez kúsku ľútosti...tie kriky, aby som ho obliekla ...už ani nevnímam, ale hodí sa o zem a reve, ziape aj 10 min bez prestávky svoje a svoje...až je nakoniec taký spotený, že je zrelý znova na sprchu...ja ho nechám, keď to troška aj ja predýcham, idem za ním, kľude mu vysvetlím, tak si doplače, pritúli sa a je z neho normálny chlapček ako aj pred tým ako sme vošli do kúpelne....a to je x príkladov,sadneme do auta, on stihne - ani neviem ako otvoriť okno, kážem mu ho zatvoriť, nie, tak ho zatvorim ja - keďže sa ponáhlame, vresky, hisaky, : nie ON, musím ho otvoriť, keď má možnosť ho zatvoriť, tak proste nie, keď to spravím ja, tak sú hisáky....je to prosím fáza vývoja???? lebo ja už neviem miestami ako ďalej...
myslela som, že či sa neventiluje takto... boli sme doma spolu 3 roky, trávili sme spolu všetok čas, nastúpil do škôlky v septembri, ja do práce, ale začiatok škôlky bol až prekvapujúco ideálny, žiadne slzy, ranné caviky...do škôlky ide rád, teší sa na deti...už dlho pred nástupom sme škôlku zapájali do rozhovorov...tak možno aj preto nebol problém...ale to jeho správanie ma proste zaráža. Vydobíja si len pozornosť, keďže nie sme celý deň spolu? alebo mám ja málo trpezlivosti??? ja už fakt neviem...prosím povedzte mi svoj názor....veľká vďaka