Strach

Dobry den! Mam dve dcerky, starsia ma 5 rokov a mladsia 2,5 mesiaca. Nas problem spociva v tom ze poobede ked mladsiu ulozim spat a aj ja zaspim moja starsia dcera velmi sa boji. Takto ona je hyperaktivne dieta, zaspat nevie s nami, viackrat sme to pokusali. Pytala som ze z coho sa boji ked ja mam taky plytky spanok (spanok samozrejme potrebujem, lebo mladsiu dojcim, v noci kazde dve hodiny stavam), ona odpovedala ze sa boji ze ju niekto zobere. Samozrejme som jej vysvetlila ze to nie je mozne lebo dvere mame zatvorene, na dvore mame velkeho vlciaka, a ja na kazdy suchot zobudim. Aj tak uz rano po prebudeni s hrozou sa pyta ci ideme poobede spat, ci aj ja budem spat. Ona moze hrat pri nas, alebo v inych izbach. Neviem ci to suvisi s tym ze moj brat je uz 6 rokov nezvestny, ale on odisiel sam z domu a nevratil sa. Neviem co este mam vyskusat? S pozdravom Kristina

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

Mám 9 ročného syna. Zhruba pred dvoma mesiacmi sa u neho vyskytol problém, ktorý sa začal postupom času stupňovať. Bojí sa ísť z domu, lebo má neustále pocit, že potrebuje na záchod, resp. len čo vyjde z domu už má pocit, že súrne potrebuje na wc. Tento pocit je sprevádzaný s neustálym plačom a strachom z toho, že sa pociká alebo pokaká. Bojí sa ísť von čo i len na pár minút. Poraďte mi prosím čo robiť.

Dobry den,chcela by som sa spytat.Mam trojrocnu neter a vzdy ked pride k nam na navstevu tak sa bucha v gaucovke.nepaci sa mi to.v poslednej dobe pritom zatvara aj oci.uz som sa pytala jej mamy tak povedala ze je to zlozvyk,ale mne to tak nepripada.alebo sa hra na zemi a ked sa nazlosti tak skoci na gauc a silno sa bucha.mozte mi prosim vas poradit co to znamena?

Dobry den prajem,
mam 4a pol a 1a pol rocne deti. Som v rozvodovom konani. Deti chodievaju raz za cas k ich otcovi. Problem je v tom, ze teda najma starsie dieta prehovara proti mne. Stale starsiemu dietatu hovori, ze som klamarka, ze ho nechcem, chcem ho opustit, ze musi vydrzat a bude byvat len s nim. Ked sa ma starsie dieta pyta ci je to pravda a tak mu stale hovorim ze nie je to pravda, ze ho lubim. Tak sa ma pyta ci je tata zly a ci klame. Tak mu poviem ze tata nie je zly, len ma nema rad a ze neklame ale nehovori uplne pravdu. Vidim na nom ze meni spravanie voci mne. Citim z neho take nieco ako sklamanie. Neviem co s tym. S otcom deti nie je mozna normalna komunikacia. Mna psychicky utlaca a detom robi to iste. Nechcem aby mali deti ujmu na cely zivot kvoli neludskemu pristupu ich vlastneho otca. Dakujem.

Dobry deň, pani doktorka,
chcela by som sa vas spytať na, podla mňa, dosť važny problem s naším 3 ročným synom. Doma je velmi živý, bije sa s nami (zo srandy), blázni sa, nevydrží na mieste, stále potrebuje vymýšlať, cez obed nespáva. Vonku, pri iných deťoch je utiahnutý, ak niektoré dieťa prejaví záujem o jeho hračku (hračky, bicykel...), tak ju hodi na zem a utečie, alebo ju poda dieťaťu, a príde ku mne, bud sa rozplače alebo len tak stojí, potom hračku vôbec nechce, vôbec nie je pribeojný (my s manželom tiež nie sme priebojní, len pri ňom ma to mrzí). A čo ma trápi najviec je, že ked niekto zakričí (zvýši hlas - a to nemusí byť ani na neho, len pri nom), tak sa strašne rozplače, bojí sa kriku. Ked sa asi pred 5 mesiacmi odnaúčal od plienok, tak som strašne, strašne po nom kričala (nikdy som ho neudrela, len som nakričala) a dodnes ked si na svoje hlupe správanie spomeniem, tak mi je to strašne luto, mam pocit, že som to u neho vyvolala ja (ten strach z kriku) a teraz neviem ako ho posmeliť a vysvetliť mu, že sa nema bať, nekričím na neho a upozornujem aj iných, aby po nom nekričali. Prosím, poradte čo mam robiť, som z toho zufala. Nechcem aby sa bal. Ako ho podporiť, ako mu to vysvetliť? Velmi pekne dakujem