Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobrý deň, naša 2,5-ročná dcérka začala robiť grimasu (vytáča pusu väčšinou do jednej strany, ale sem-tam aj do druhej). Robí to keď sa hrá sama doma, vonku s inými deťmi, na prechádzke, pri pozeraní rozprávky... Nemala by to byť reakcia na nejakú zmenu, všetko beží v zabehnutých koľajách. Skúšala som jej to vysvetliť, že to nie je pekné, ale nepomohlo to. Neviem, či ju mám za to napomínať, alebo to ignorovať... Prosím o Váš názor.
Možno by ste sa mohli s tým hrať a skúmať, čo by sa dialo, keby to robila viac, akou rozprávkovou alebo vymyslenou postavičkou by sa stala, čo tá postavička robí, ako žije, čo si myslí...
*Dobrý deň,
už som sa na Vás raz obrátila z našim problémom. Môj trojročný syn sa zajakáva, boli sme aj u logopéda. Pani doktorka nám dala zopár rád, ktoré dávate aj vy. My sa snažíme ich dodržiavať, ale s tým zajakávaním to vôbec nie je lepšie. Niekedy sa to na pár dní zlepší, ale potom príde fáza, kedy nepovie ani slovo bez zajakania. Robí už pritom aj grimasy+vyplazuje jazyk+žmúrka očami... Máme harmonické manželstvo, neviem čo by na neho mohlo takto vplývať. Pani logopedička povedala, že to môže byť aj reakcia tela, ako žiarlivosti voči mladšiemu bračekovi. My sa snažíme robiť všetko tak, aby to prestalo. Prestala som aj dojčiť mladšieho, aby nežiarlil. Obímam ich oboch rovnako, hladím...Stále dufame, že je to len prechodné, fyziologické. Ale ako dlho trvá taká prechodná fáza? U neho to pozorujeme asi štyri mesiace, raz je to horšie, raz lepšie.Ďakujem!
Zajakávanie v tomto veku môže byť "fyziologické", teda také, ktoré sa objavuje kvôli určitej dočasnej a prechodnej nerovnomernosti vývinu jednotlivých psychických funkcií. Pri vhodnom prístupe sa po čase stratí bez potreby špeciálneho zásahu, bez liečby. Táto prechodná doba je rôzna, môže trvať aj niekoľko mesiacov, kým sa psychické funkcie opäť zharmonizujú.
Zatiaľ ešte čakajte a doprajte synovi čas.
Ak by ale zajakávanie pretrvávalo, môže to znamenať, že sa buď fixovalo to fyziologické alebo že dieťa trpí zajakávaním na inom podklade, z inej príčiny.
Dobrý deň.
Máme 3 ročného syna (4.11.2005), ktorý sa narodil ako prvé dieťa v rodine, zvlášť chlapec. Ako rodičia, nezvládame jeho výchovu. To, čo on už vyvádza, to nie je v norme.
Malý nám začal papuľovať, pri hádkach má posledné slovo, aj to si vie pekne zamrmlať. I keď naňho kričíme, kriku sa nebojí, keď dostane na zadok o pár minút je to to isté, akoby sme nič nepovedali a nič neurobili. Boli sme aj naňho milí, no vždy neúspešne. Veľmi kričí, robí grimasy, a to už nám hovorili aj v škôlke, že je ako pavián.
Momentálne som na materskej dovolenke s druhým synom. Má 10 mesiacov.Začal nám chodiť, rozprávať. No ten starší syn ho vo všetkom opakuje, zapája do toho tie grimasy a taktiež krik. Nepočúva, ani keď ho vyzvem, aby s tým prestal.
Ako syna skrotiť, aby tak nevyvádzal? Na konci dňa som z obidvoch vyčerpaná, som momentálne na nich oboch sama, manžel nie je doma, pracuje v zahraničí.
Poraďte, ako ho zvládnuť? Aby mal rešpekt. Moje metódy a taktiež metódy z relácie Pestúnka mi vonkoncom nepomáhajú. Ani milé slovo neplatí, ani sladkosť. Jednoznačne ma berie ako kamarátku, nie ako mamu, ktorá povie DOSŤ!
Možno je to len spôsob, ako si pýta otcovu pozornosť. Deti niekedy ťažko zvládajú dlhú neprítomnosť otca a chýba im aj jeho otcovská autorita. Matka tiež z času na čas potrebuje, aby otec povedal, že si želá, aby dieťa matku rešpektovalo, teda aby podporil matkinu autoritu. Totiž tým, že matka je deťom neustále k dispozícii, nadobudnú pocit, že o ňu neprídu, ani keď budú "ako čerti". Skúste teda tiež požiadať niekoho z rodiny alebo dobrú kamarátku, aby vám občas deti postrážili a aby vy ste mohli na chvíľu "vypadnúť".
Prípadne vyhľadajte poradenské alebo psychoterapeutické služby.
Dobrý večer, ccela by som Vás poprosiť o radu ohľadne správania môjho syna. Môj syn Lukáš mal v septembri 4 roky a v marci sa mi narodila dcérka, na ktorú reagoval celkom dobre, zozačiatku si vyžadoval viac pozornosti, čo je myslím normálne, ale nikdy nereagoval na malú agresívne s úmyslom ublížiť jej.
V poslednom čase zostáva v niektorých situáciách neovládatelný, najmä keď sme niede, alebo keď je u nás niekto na návšteve, predvádza sa, majzle sa , zhadzuje veci, robí grimasy, dobiedza do detí aj dospelých... Na upozornenie vôbec nereaguje, až keď zvýšim hlas, ale aj to len na chvílu. Snažíme sa mu venovať čo najviac, brávajú si ho aj starí rodičia, ktorí ho sem-tam rozmaznávajú, dávame mu najavo , že ho ľúbime a myslím, že to vie a necíti sa nejako odstrčený. Niekedy mám pocit, že nám dáva viac zabrať, ako dcérka. Ešte máme jeden problém, vôbec si neváži hračky, všetko pokazí, pár dní sa s novou hračkou hrá aj s ním spí, ale potom ju nájdem v kúte a pokazenú, pokazí aj také hračky, o ktorých si myslíme , že sa nedajú pokaziť. Nikedy mám pocit, že naneho stále kričím, pritom ho aspoň 5-krát predtým upozorním miernym hlasom, na ktorý nereaguje. Z našich výčitiek si ale zjavne nič nerobí, večer si vždy všetko vyrozprávame, aj uzná, že sa tak nemal správať, že je to škaredé, ale na druhý deň je to to isté. Ďakujem za radu./syn chodí od troch rokov do škôlky/
Deti niekedy zvyknú prekypovať radosťou, keď príde návšteva alebo keď sú na návšteve a tá radosť im trošku prerastá cez hlavu a nevedia ju "udržať na uzde". Niekedy môže byť užitočné trošku sa k nim pridať a chichúňať sa s nimi a možno si aj povyskočiť (hoci zvyčajne nie sme na také výrazné prejavy radosti zvyknutí). Inokedy dieťaťu môže pomôcť to, keď popíšeme, čo vidíme, teda napríklad: "Vidím, že sa dotýkaš druhých detí; počujem, že nejako inak rozprávaš... tešíš sa? Alebo sa potrebuješ trošku pritúliť? Chceš ísť na chvíľku ku mne?..." Ako vidieť z príkladov, dieťa niekedy neprežíva radosť, ale môže sa cítiť napäté z toľkých ľudí a svojimi "opičkami" a podobným nezvyklým správaním môže dávať najavo, že je to pre neho príliš alebo že by potrebovalo trochu podpory (pritúlenia, záujmu o to, ako sa má).
A k hračkám: keď nájdete takúto pokazenú hračku, skúste sa s ním neutrálne porozprávať o tom, čo sa s hračkou stalo, ako sa to stalo. Z rozhovoru by ste mohli zistiť, či sa to deje vtedy, keď sa cíti byť málo vnímaný, keď sa venujete mladšiemu dieťaťu alebo "kde je kameň úrazu". Treba podotknúť, že deti často nevedia povedať presne, čo sa deje. Prípadne sa vyhýbajte dávať mu v nasledujúcej dobe po "nehode s hračkou" nejaké ďalšie nové hračky. Niektoré deti majú totiž taký veľký prísun hračiek, že ich hodnota je potom pre ne minimálna.
Dobrý deň, mám 8,5 mesačného syna a v poslednej dobe si začal viac "rozprávať", už aj také slabiky (najčastejšie va-va, ba-ba a kombinácia týchto dvoch). Niekedy si tak veľmi "šteluje" pusinku a nakoniec vylúdi takú smiešnu "hatlaninu" že sa veľakrát s manželom nasmejeme. Chcela by som sa len opýtať, či tou svojou rečou nám cielene chce niečo povedať alebo si "rozpráva" len preto, že objavil hlasivky a páči sa mu to. Skrátka nás to len tak zaujíma lebo niekedy, keď sa sám hrá tak dokáže "rozprávať" aj hračkám a dokonca pri tom intonuje.
A ešte by ma tak zaujímalo - vydržím ho sledovať pri hre aj hodinu. On pri tom strúha rôzne grimasy, až sa musím na ňom smiať. Niekedy sa tvári tak sústredene a tak vážne akože rieši niečo veľmi dôležité. Uvedomuje si on pri tom niečo? Mám na mysli, rozmýšľa bábätko v jeho veku nad tým čo robí? Ja viem, že je to nemožné, ale strašne by nás zaujímal jeho "myšlienkový pochod". Možno sú moje otázky trochu "absurdné", ale ak môžte, potešili by ste ma vašou odpoveďou.
"Rozprávanie" v dojčenskom veku ešte zväčša nemá nejaký konkrétny význam, je to prípravná fáza na tvorbu a používanie slov ako prostriedkov na dorozumievanie sa. Ale zrejme už o krátky čas začne tieto jednoduché dvojslabičné alebo jednoslabičné slová používať aj za účelom komunikácie.
"Myšlienkové pochody" u takýchto malých detí zrejme ešte nie sú žiadne (v pravom zmysle slova). Dieťa poznáva svet, vníma svoje okolie a zisťuje určité súvislosti a komunikuje, ale ešte nie na úrovni myšlienok alebo nejakých pojmov. Prihovára sa vám, lebo aj vy ste sa mu prihovárali a ono sa z toho tešilo a teraz sa teší z toho, že aj ono dokáže vydávať nejaké zvuky a tie majú odozvu, niekto na ne reaguje, niekto na ne čaká. Ak rozpráva aj s hračkami, najmä s tými, ktoré majú nejakú tvár alebo oči a ústa, vníma v nich podobné tvary, aké má ľudská tvár a reaguje teda podobne, ako keď zbadá vás, teší sa a komunikuje.
Prajem vám veľa takých radostných chvíľ, o akých píšete. Sú na nezabudnutie.
Dobrý deň,
mám trojročnú dcéru. Je celkom šikovná (pozná písmená, čísla, pčíta, zreprodukuje rozprávku,má dobrú výslovnosť) , ale javí sa ako neposlušná. Chce aby bolo stále podľa nej, vyžaduje veľa pozornosti, neznesie, ak sa dvaja rozprávajú a nevenujú sa jej, veľa skáče, behá, neobsedí, kričí, málo spí. Večerné zaspávanie je tiež komplikované. V škôlke má kamarátov a učiteľka sa nesťažuje, ale tiež tam veľa behá, skáče a tancuje. Ak ju nútim sedieť a oddychovať, striasa sa a zatína zuby (vyzerá pri tom akoby mala nejaké postihnutie). Je veľmi nervózna, stále si točí vlasy. Chcem sa spýtať, či je toto hyperaktivita, alebo bežný jav, z ktorého vyrastie. Dakujem
Potreba pohybu je u detí veľmi rôznorodá. Niektoré deti sú ako malé buchtičky, vydržia sedieť na jednom mieste veľmi dlho. Iné sú ako kolotoč, stále sú v pohybe. Ako vaša dcérka. Nečudujte sa preto, že robí všelijaké grimasy, keď jej kážete sedieť na mieste a ona má motor zapnutý na plné obrátky. Je to pre ňu niečo také, ako kedy ste jej bránili jesť, keď je hladná, lebo vám sa zdá, že by ešte nemala byť.
A potreba pohybu sa samozrejme s vekom mení a vyvíja, niektoré deti (aj dospelí) potrebujú veľa pohybu, iné menej aj s pribúdajúcim vekom. A to treba rešpektovať a napríklad v školskom veku usmerniť cez nejaké pohybové či športové krúžky či aktivity.
