neviem si rady

Dobry den ,prosim vas o radu syn ma 34 mesiacov a zacal teraz chodit do skolky,vobec tam nechce jest ani pit ani ho nemozu posadit za stol ze sa vzpiera a place a to rano ani doma nejedava,inak ucitelka ze nemaju snim problem pekne sa tam hra,a zmenil sa aj doma za vsetko sa jeduje uz mu niekedy ani nemozem niác povedat lebo spusti taky plac a vsetko hadze na zem co je na stlole a podobne,je strasne tvrdohlavy ked nieco chce tak si to strasnym palcomvydobija,neviem ako mam reagovat ked ho chytia tie zachvaty jedu snazim sa pekne na nho prehovorit ale to palce este viac ked si ho nevsimam ze ho to prejde tak isto ma hrozne dlhu vydrz,ked su na prechadzke je len z ucitelku a deticky sa tam hraju,je taky viac menej samotar,inak nevie vobec ropzravat len mama,manm ,toto,a navstevujeme aj logopeda

Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.

Dobrý deň, sme rozvedený a môj dvojročný syn odmieta odísť s otcom k nemu bezo mňa, pri odchode urobá hysterickú scenu, ked ho otec odvlečie podľa rozhodnutia súdu násilím, dieťa má v noci nočné mory a úzkostne sa správa. Neviem si rady. Pani zo sociálno právnej ochrany detí mina to povedal, však si zvykne. A nariadenie súdiu treba dodržiavať.

Dobry den,
no snazila som sa nieco podobne najst, ale sa mi nepodarilo. Nasa 3,5 rocna dcerka si najnovsie oblubila vetu Nechcem ta! Starky jej stale ked nechcela papat, alebo cikat do nacnicka povedal, tak ja ta nechcem, kym..... Upozornila som na to, ale neviem ci to akceptoval, ja nie som stale pri nich.Byvame totiz v jednom dome ale svokrovci su dole a my na poschodi. Zo zaciatku som sa snazila riesit to ignoraciou. Vobec sme na to nereagovali, ale sa to zhorsilo, ze to pouziva sustavne cely den dokovca si z tejto vety spravila uz aj pesnicku a ked nam to prave nevykrikuje tak si to pospevuje.Manzel na to reaguje uz dost podrazdene ja sa este snazim ist na to cez upozornenia, ze to nie je pekne a ze nam je smutno, ked nam takto hovori, ale nie je to nic platne. Tak som sa chcela poradit, co dalej.Ci to dalej ignorovat, alebo upozornovat alebo potrestat? Aj ked toho potrestania sa dost bojim, aby to nemalo prave opacny ucinok, no neviem si rady. Dakujem vam krasne za odpoved a radu. Prajem krasne sviatky a vsetko dobre.Hlavne pri citani vsetkych tychto starosti :o)

Príjemný deň prajem,neviem do akej miery mi môžete pomôcť, ale zaujíma ma váš názor... Ide predovšetkým o moju dcéru Kláru (17.11.2006) myslím si, že je šikovné dievča. Je však tvrdohlavá, napriek tomu, že má staršieho brata mám pocit, že je rozmaznaná. Neviem si rady, s jej plačom. Neriešim to, že sa dokáže vytočiť a rozrevať pre každú blbosť. Vtedy sa ju snažím usmerniť, zmeniť jej postoj, väčšinou ju ukecám. . . Neberiem to nejak tragicky. Mysím, že sa z takých vecí vyrastá. Avšak.... asi dva krát sa nám stalo, že sa rozúrila a pri plači (nazvala by som to skôr revom) akoby sa nevedela späť nadýchnuť, odpadla.Trvalo to 30sekúnd.Oblial ju studený pot a po pár minútach akoby nič.. hrá sa, smeje sa... na koho sa obrátiť

Dobrý deň, chcela by som Vás poziadat o radu v probléme ktorý mám s 2.5 ročným synom. Je to dobré milé a šikovné dieťa s ktorým prakticky nemáme problémy, až na tento jeden. Ked som otehotnela s dcérkou /má teraz dva mesiace/ - t.j. cca pred rokom, veľmi rýchlo to vycítil, a hoci som ho vtedy už asi 4 mesiace nekojila, začal sa túliť k prsníkom - hovorila som tomu ze spomína. Zo spomínania sa však vyvinul problém - začal ma čoraz častejšie chytať za prsníky, a nakoniec az bolestivo štípať za bradavky. Spočiatku som to riešila dohováraním, avšak nezaberalo, neskôr som už zaviedla aj tresty - nedostaneš to alebo ono, stále však "štípal" častejšie a viac, dokonca sa pri tom začal smiať - evidentne ho táto "hra" baví a najviac to že sa na to hnevám. Povedala som si teda že to skúsim chvíľu ignorovať - čo trochu pomáhalo, ale bolo to veľmi bolestivé. PO narodení dcéry samozrejme neprestal, momentálne je na tom tak, že kedykoľvek a kdekoľvek mi dosiahne na prsník, tak ho stisne a ja už som z toho doslova na nervy - dohováram, niekedy kričím a mám pocit že mi už aj uletí ruka. Snažím sa ho pritom pochopiť a ovládať sa ale ked to zabolí, je to náročné. Synovi sa venujeme, nie je len so mnou, trávi čas aj s otcom, starými rodičmi, pokiaľ je to možné aj s rovesníkmi, do škôlky nechodí, rok ho opatrovala babka, ked som medzi detmi chodila do práce, určite netrpí nedostatkom pozornosti, venujem sa mu aj po narodení dcéry, ktorá je veľmi dobrá a veľa spí. Neviem si rady, dohováranie nepomáha. Radili mi aby som mu aj ja spôsobila bolesť, aby vedel čo to je (že ho mám poštípať) - jemne som to skúsila a nepomohlo to a zdá sa mi to kruté. Ďakujem.