Obdobie vzdoru

Chcem Vas poprosiť o radu, ako si poradiť so správaním nášho syna. Má 2,5 roka a jeho správanie nás už privádza do zúfalstva. Jeho vzdor začal pomaly pár týždňov predtým ako dovŕšil dva roky. Začalo to obyčajným nie, postupne po pár mesiacoch začal vymýšľať, že chce toto nie ono, no a v decembri minulého roka sa to začalo prudko zhoršovať. Dostával záchvaty hnevu, zúrivosti, teraz už aj dupe nohami, odstrkuje nás alebo naopak nasilu ťahá. Takýto záchvat ho niekedy chytí aj 2-3 razy denne, začne kedykoľvek, kdekoľvek a pre hocičo. Pri veciach, ktoré musí urobiť sám
(ísť sám po schodoch, zasvietiť v záchode, spláchnuť, vyzliecť si nohavice, ísť sám do postieľky...), už vieme, že mu nemôžeme pomáhať a tak sa nám darí hnevu vyhnúť, ale niektoré situácie nás vedia prekvapiť. Napr. dnes pred kúpaním nešiel cikať, lebo mu nebolo treba a on sa predsa bude pýtať. Len čo vošiel do vane, vycikal sa, hneď spozornel, tak som mu povedala, ze to nič, nabudúce pôjde pred kúpaním na záchod a bude to vporiadku. A vtedy to začalo, on chce ísť cikať na záchod, začal kričať, plakať, hnevať sa, skákať.
Snažila som sa ho upokojiť, vybrala som mu mydlo, aby sa umýval, nič. Odišla som len pred dvere, lebo som sa bála, že si ublíži, no nič. Potom prišiel manžel a vzal ho na záchod, lebo malý takmer sám vyliezol z vane. Cikať sa mu však už nedalo, tak plač pokračoval. Vzali sme ho späť do vane umyť (zajtra ideme na imunológiu na kontrolu, preto som nástojila na kúpaní), ale umývanie aj utieranie a obliekanie do pyžama preplakal a prekričal. Zrazu sa chcel kúpať, potom sa nechcel obliekať, potom sa chcel obliekať a každú chvíľu niečo, trvalo to cca 20 min. Skúšali sme ho aj pevne objať, ale kopal, odtískal nás, ja som v 5.mesiaci tehotenstva a bojím sa, aby mi neublížil, keď takto vystrája. Napokon už ani neviem ako sa upokojil a vzápätí zaspal.
Takýto výstup bol dnes už druhý, vcera som si tiež jeden užila. Väčšinou máva takéto záchvaty možno týždeň, potom máme pár dní uplne pokoj a potom to začne zas.
Chcem sa Vás opýtať, či je to normálne, či to môžeme nejako ovplyvniť, prípadne, či sme mi mohli spôsobiť, že sa správa takto. Dávame mu priestor, aby si mohol vybrať, napr.či chce na raňajky chlieb so syrom alebo šunkou, ktoré tepláky, či tričko si chce obliecť, či s nami chce ísť na nákup. Sú veci, ktoré vie, že nesmie a veci, ktoré si vybrať môže. Starí rodičia i niektorí známi sa totiž tvária, že toto nie je len vzdor, že je zlý a nevieme si sím rady.
Inak je veľmi šikovný a až na to, že má priveľa energie sme s ním nikdy nemali vážnejšie problémy. Ďakujem

Dobrý deň. Mám 4apol ročnú dcérku z DeD (v dobe príchodu domov mala 8mesiacov) a pred mesiacom som si priniesla z DeD druhé, 10m dievčatko. Som s dievčatami sama. Pred príchodom malej už bola väčšia vyrovnané dieťa, zhruba do 3-3apol roka mala dosť búrlivé obdobie vzdoru, ale už minimálne pol roka, aj viac, bola viacmenej v pohode, občas sa vyskytol problém, ale nič strašné. Na malú sa tešila, počas doby navštevovania v DeD nebol ani náznak žiarlenia. To samozrejme prišlo asi týždeň po príchode malej domov, asi týždeň bolo dosť divoko u nás, ale to sa dalo očakávať. Po tom týždni sa to naoko upravilo. Ale naozaj len "akože" Malá zostala strašne preafektovaná, ked sa teší, tak takmer doslovne skáče 2m20 radosťou aj kvôli maličkosťam, na druhú stranu behom 10 sekúnd ju môže niečo nahnevať, poraniť... a naopak vrieska akoby ju na nože brali, absolútne nepríčetne, naozaj toľko takých veľkých záchvatov ako za posledné 2 týždne si nepamätám za celé obdobie vzdoru. Priznávam, že to občas neustojím, ako by som mala, je mi to ľúto, ale našla moju slabú stránku a útočí na ňu - totiž pri afekte vyrevuje na celý dom ako ju to či ono bolí a susedia musia byť presvedčení, že ju niekto mláti. Našťastie k malej je väčšinou dobrá (občas ju skúsi sotiť, štipnúť ale viac menej nemylsím, že by tam bol úmysel jej ublížiť, nikdy sa nestalo, že by malej ostala "značka"), vie sa s ňou zahrať, besnieť. Všetku zlosť obracia proti mne. Ale desí ma hlavne to, že naozaj nikdy není "normálna", bud je rozbláznená, alebo zúrivá. Vedela si aj hodinu kresliť a pekne na svoj vek, teraz načmára jeden akože obrázok a hotovo, chodíme na logopédiu, ked sme mali robiť "úlohy" žiarila nadšením, teraz nechce a nechce a nebude...miluje písmenká, pred mesiacom ak sa sústredila vedela ľahké (4hláskové) slová vyhláskovať po počutí, pozná veľké tlačené písmená, teraz sa vôbec túto "hru" nehrá - nevediem ju k tomu, väčšinou si sama našla slovko z počutého textu, ktoré začla hláskovať sama od seba. Ešte doplním že zhruba pred rokom malej vyšlo v psychotestoch že mentálny vek má zhruba o rok vyšší ako biologický, ale viacmenej len kvôli veľkej slovnej zásobe a porozumeniu slovám, textu) a zhruba v tom období vylúčili ADHD ako p. psychologička, tak p. neurologička.
Môže byť toto všetko len reakcia na novú situáciu a časom sa to upraví do normálu, alebo máme riešiť, lebo sa v tom skrýva niečo viac?
Ďakujem Vám veľmi pekne. Lenka

Dobrý deň,
chcela by som sa Vás spýtať na Váš názor, či dať 3,5 ročného syna od septembra do škôlky. Mám okrem neho aj 2,5ročnú dcéru, ale rozmýšľam, že ju ešte nedám, keďže sa mi nepodarilo nájsť si prácu a nechcem prísť o prídavky. Navyše si nemyslím, že je dobré dávať do škôlky tak malé dieťa...ale z druhej strany mi pripadá byť na škôlku pripravenejšia ako syn...Obaja sú zo synom nerozlučná dvojka, preto je mi jasné, že doma bude dcéra trpieť, kým bude syn v škôlke..., ale či ho nedať aspoň na 4 hodiny...
Syn je dosť precitlivený, stačí, že zvýšim hlas a hneď sa vyľaká, pritom na dcéru neplatí nič...Rovnako sa synček bojí aj cudzích ľudí, psov. Keď som v materskom centre a idem na 2 minúty na záchod už je neskutočný plač...u oboch...ale dcérku už dokázala zaujať párkrát animátorka, takže sa dokáže trochu pohrať aj bezo mňa, ale syn nikdy...Vždy si svoje hračky prinesie až ku mne a hrá sa okolo mňa celý čas...Tiež je v porovnaní s dcérkou omnoho viac chorí, ako ona, dcéra má 38, on má 40...keď už dcéra vôbec niečo chytí...Taktiež momentálne staviame domček a možno už o rok, možno skôr,ako Pán Boh dá, sa budeme sťahovať, takže by to znamenalo aj zmenu škôlky...je to vhodné pre precitlivené dieťa?...
Z druhej strany si uvedomujeme, že potrebuje kolektív a možno by sa ešte niečo nové naučil ( syna učím sama kopec vecí, tak neviem...)a nevieme, či nebude na škodu, keď bude ešte rok doma, či tým viac neutrpí...Od koľko rokov je škôlka potrebná? Čítala som, aj som počula skúsenosti mamičiek, že dieťa skôr adaptuje až najskôr v 4 rokoch...
Možno by sa, ale po čase synček adaptoval a bolo by fajn, ale čo to sťahovanie? Je to nevyhnutnosťa a pri jeho citlivej povahe...Synček je šikovný, ovláda nespočetné množstvo básničiek a pesničiek, je hudobný, pozná viacero farieb, hrá sa s legom, kockami, autíčkami... je veľmi zlatý, príde pohladká, poprosí pusinku...taká líštička, ale z druhej strany si všímam, že má problém zo sústredením sa, keď počíta, vkuse sa mýli...napr. počítame schody, počíta 1,2, a potom preskočí schod a pokračuje 3 na 4 schod...toto robí veľmi často, musím sa veľmi snažiť, aby som ho nejako zaujala, aby sa sústredil...Tiež sa vie riadne nahnevať, a spustiť afektový krik,ale zase v porovnaní z jeho mladšou sestrou to nie je nič...ona má momentálne veľmi kvalitné obdobie vzdoru...takže to snáď je normálne...
Prosím Vás, čo si o tom myslíte, je vhodné dávať ho do škôlky, alebo mám ešte ostať s oboma deťmi doma a navštevovať naďalej materské centrá, kým sa nepresťahujeme? Alebo mám dať do škôlky obe deti a prísť o rodičovský príspevok? Práca sa mi zatiaľ ani náhodou nečrtá...skôr rozmýšľame o ďalšom bábätku...Ako mu mám pomôcť s jeho sústredením sa pri počítaní a je občasný súrodenecký afektový výbuch normálny? Ako mu mám pomôcť, aby nebol taký bojko a aby ostal aj bezo mňa? Veľmi ich ľúbim, takže tu možno hovorí aj moja túžba mať ich ešte pri sebe doma...keďže ešte nemám prácu... Z druhej strany sama som mala zo škôlky kvôli podobnej povahe roky traumu a nechcem, aby to zažil aj syn...
Prosím Vás za Váš objektívny názor...Ďakujem za skorú odpoveď, keďže sa blíži termín nástupu do škôlky a my nevieme, čo je správne...Slávka

Dobrý den. Chcem vas poprosit o radu alebo názor.Moja 3 ročná dcera chodí od septembra do súkromnej školky.Trvalo mesiac, kým si zvykla.Prvé dva týždne boli zlé, nechcela jest, zvracala, plakala.Potom bolo fajn, do skolky sa tesila, nasĺa si kamaratov, pekne tam spala, pritom doma nespavala asi 3 mes.cez den.Pol roka sme vlastne nemali problem, bolo to bez ranného plaču, absolútne v pohode.Pred 3 týždnami nastala v školke výmena učiteliek.Mala to zvladala v pohode, az do teraz.Majú starsiu pani učitelku, ku ktorej mala nechce ist, boji sa jej, chodí s plačom do školky, doma plače, ked spomenieme skolku.Tiez vravi, ze deti su zle, biju ju.Ked som sa pytala ucitelky, co sa vlastne deje, povedala mi , ze ma ,,totálny hysak,, ked ma ist spat, neprimerane reaguje, ked jej deti vezmu hracku, alebo ju udru., nevie komunikovat s detmi v jej veku, nevie sa s nikym hrat.Je pravda, ze Sophia je dieta nekonfliktne, nikdy nevrati, ked ju niekto udrie, rozplace sa.Toto ale v skolke pol roka problem nebol.Co by ste mi poradili, aby sa to nejako utriaslo?V skolke je sedem deti, dve ucitelky.Deti su vo veku 2- 4 roky.Mozno to je tym, mozno ma obdobie vzdoru...mam strach, aby potom nemala vacsí problem v statnej skolke, kam ide od septembra. Dakujem

Dobry den,
chcela by som Vas poprosit o radu.Mam 2,5rocneho a 4mesacneho syna.-U starsieho isty cas prevlada placlive obdobie.Ani neviem,ci to nazvat placom,skor pistanim,pre vsetko,co sa nedeje podla jeho vole.Ideme domov z ihriska,hlucne prejavy nevole,nedostane,co chce,taktiez.Uz mi to pride tak,ze ani pri beznej konverzacii nevie normalne intonovat,len pisti.Uz neviem,akym sposobom ho od toho odnaucit.Vysvetlovali sme,hresili,nevsimali,ale pokracuje to.Je to len obdobim,alebo to signalizuje nieco ine?Na brata neziarli,ma ho rad a inak je z neho sikovny chlapec,extrovert ako vysity,ukecany,nikoho a nicoho sa neboji.
Dakuje za Vasu radu.

Dobry den, moj maly ma takmer rok, no mam pocit akoby prezival obdobie vzdoru uz teraz. Vacsinou ked sa mu nieco nepaci, alebo ju v niecom nevyhoviem tak sa doslova az trasie od hnevu a zlosti. Neviem ci to moze byt sposobene aj strachom, lebo dost casto musime navstevovat rehabilitaciu a aj ine ambulancie, ako urologia a nefrologia, mam doojem ze ma aj syndrom bielych plastov( neviem ci to mozem tak nazvat ) lebo zakazdym zacne revat od strachu...moze to mat vsetko suvis? za odpoved vopred dakujem