Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Mám 4 a pol ročného synčeka. Je trochu tvrdohlavý, ale inak v pohode chlapček. Problém nastane, keď sa mu niečo nepodarí urobiť. Rozúri sa plače a nevieme mu nijako pomôcť. Nechce sa k tej činnosti vrátiť, kope, všetko hádže, rozhadyuje. Ako ho naučiť zvládať zlosť pri neúspechoch? Ako máme s manželom reagovať ? ( Spomínam si, že ako dieťa som tiež zlomila bedbintonovú raketu, keď sa mi nedarilo v hre. )
A sme doma. Nie je to až také nezvyčajné, že nás nezdar alebo neúspech rozplače, rozzúri, rozpáli do červena. A nemusí to súvisieť s vekom, veď aj v dospelosti, ak sa nám niečo nedarí, sme z toho nahnevaní, skormútení, podráždení. Možno nedávame svoje pocity najavo až tak okato, no keď si uvedomíme, že učiť sa nové veci nie je vždy jednoduché a nemusí sa nám to dariť hladko a bez ťažkostí, je potom pochopiteľné, že aj dieťa vybuchne. Navyše dieťa nemá ešte dostatočne vypestované mechanizmy, ako zaobchádzať so svojimi emóciami, ako ich prijateľne vyjadriť a spracovať.
Váš syn zvláda svoju zlosť, ako vie. Vašou úlohou by mohlo byť pomôcť mu zvládať či ventilovať ju primeranejším spôsobom. Môžete mu ponúkať, aby kopal do niečoho, čo nerozbije alebo o čo si nezlomí nohu, aby boxoval do mecha či veľkého vankúša, aby dupal a vrčal a podobne (opakovane som písala o vhodných spôsoboch, skúste si ich vyhľadať). Vhodný je vlastne každý spôsob, ktorý je dostatočne bezpečný pre dieťa, ľudí v jeho okolí a prípadne aj veci okolo. Samozrejme, že s postupujúcim vývinom sa budú jeho prejavy hnevu kultivovať, lebo bude schopnejší ovládať a regulovať prejavy svojho správania, no potrebuje pri tom určitú pomoc a pochopenie okolia.
Navyše už v tomto veku môže mať dieťa vybudovaného akéhosi vnútorného kritika a úlohou rodiča je pomáhať dieťaťu vysporiadať sa s ním, napríklad tým, že dieťa podporia v tom, aby sa učilo tak dlho, ako to potrebuje, že nemusí zvládnuť nové veci na prvý raz, že učenie je zábava, že nikto nie je dokonalý a učený z neba nespadol, že kto nič nerobí, nič nepokazí...
A možno sa treba zamyslieť aj nad tým, či mu vy, rodičia, v nejakej podobe nedávate najavo, že dokonalosť je veľmi hodnotná a pre vás cenná (máte dokonale vyupratované? robíte od nevidím do nevidím? hneváte sa, keď sa vám niečo nedarí?...)
Mám 4 a pol ročného synčeka. Je tvrdohlavý, ale inak v pohode chlapček. Problém nastáva, keď sa mu niečo nepodarí urobiť. Príklad - niečo zložiť, nakresliť. Začne to ničiť, nechce s tým pomôcť, zúri, rozhadzuje veci po byte. Snažila som sa ho upokojiť objatím, ale ešte viac zúril. Ako sa máme s manželom k nemu zachovať. Ako mu vysvetliť a pomôcť spracovať zlosť z toho, že sa mu niečo nedarí. Chápem ho, ale neviem ako mu pomôcť.
Nie je to až také nezvyčajné, že nás nezdar alebo neúspech rozplače, rozzúri, rozpáli do červena. A nemusí to súvisieť s vekom, veď aj v dospelosti, ak sa nám niečo nedarí, sme z toho nahnevaní, skormútení, podráždení. Možno nedávame svoje pocity najavo až tak okato, no keď si uvedomíme, že učiť sa nové veci nie je vždy jednoduché a nemusí sa nám to dariť hladko a bez ťažkostí, je potom pochopiteľné, že aj dieťa vybuchne. Navyše dieťa nemá ešte dostatočne vypestované mechanizmy, ako zaobchádzať so svojimi emóciami, ako ich prijateľne vyjadriť a spracovať.
Váš syn zvláda svoju zlosť, ako vie. Vašou úlohou by mohlo byť pomôcť mu zvládať či ventilovať ju primeranejším spôsobom. Môžete mu ponúkať, aby kopal do niečoho, čo nerozbije alebo o čo si nezlomí nohu, aby boxoval do mecha či veľkého vankúša, aby dupal a vrčal a podobne (opakovane som písala o vhodných spôsoboch, skúste si ich vyhľadať). Vhodný je vlastne každý spôsob, ktorý je dostatočne bezpečný pre dieťa, ľudí v jeho okolí a prípadne aj veci okolo. Samozrejme, že s postupujúcim vývinom sa budú jeho prejavy hnevu kultivovať, lebo bude schopnejší ovládať a regulovať prejavy svojho správania, no potrebuje pri tom určitú pomoc a pochopenie okolia.
Navyše už v tomto veku môže mať dieťa vybudovaného akéhosi vnútorného kritika a úlohou rodiča je pomáhať dieťaťu vysporiadať sa s ním, napríklad tým, že dieťa podporia v tom, aby sa učilo tak dlho, ako to potrebuje, že nemusí zvládnuť nové veci na prvý raz, že učenie je zábava, že nikto nie je dokonalý a učený z neba nespadol, že kto nič nerobí, nič nepokazí...
A možno sa treba zamyslieť aj nad tým, či mu vy, rodičia, v nejakej podobe nedávate najavo, že dokonalosť je veľmi hodnotná a pre vás cenná (máte dokonale vyupratované? robíte od nevidím do nevidím? hneváte sa, keď sa vám niečo nedarí?...)
